Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.8: Pravda

18. 6. 2009

O päť rokov neskôr


Krátko po Harryho druhých narodeninách sa Severus prihlásil na ďalšie štúdium, ktoré by mu pomohlo získať dobré zamestnanie. Ani chvíľu neváhal, keď volil kurzy liečiteľstva a lektvarov.

Práve teraz to bolo skoro päť rokov, odkedy so štúdiom začal a mal pred sebou záverečné skúšky. Snažil sa učiť, no bolo to ťažké, keď okolo neho neustále pobehoval Harry a dožadoval sa jeho pozornosti.

„Poď sa hrať, Severus.“ žobronil chlapec a ťahal ho za rukáv, pod ktorým skrýval znamenie zla. „Seve, no tak poď.“ skúšal to znova, keď sa mu nedostalo odpovede.

„Prestaň!“ okríkol ho Snape a obdaroval ho jedným zo svojich naštvaných pohľadov. „Vidíš, že sa musím sústrediť.“

„Sedíš v tom už niekoľko dní. Myslel som, že by sme sa mohli ísť prejsť.“ odpovedal Harry sklamane, ale vedel, že prehovárať ho nemá cenu a tak vyšiel von z domu a sadol si na terasu. V diaľke videl Calwen a jej dcéru Connie, ako sa hrajú v záhrade. Chcel sa ísť spýtať Severusa, či môže ísť za nimi, ale neodvážil sa ho znovu vyrušovať.

Čierne oči jeho otca ho pozorne sledovali, keď so zvesenými ramenami vychádzal von. S povzdychom odložil knihu na stôl a odpratal učenie. Pretrel si oči a vystrel chrbát, ktoré ho už začínali bolieť od toľkého sedenia. Harry mal pravdu. Sedel pri tom už dosť dlho a nevenoval mu toľko času, koľko by sám chcel. Ráznym krokom vyšiel na terasu a sadol si vedľa chlapca.

„Prepáč, že som kričal.“ začal potichu. „Harry, si už dosť veľký, aby si pochopil, že teraz mám nejaké povinnosti. Viem, že by si chcel, aby som s tebou strávil viac času, ale teraz...“ začal vysvetľovať, ale Harry ho prerušil.

Ja viem. Nechcel som ťa rušiť. Sľubujem, že už nebudem.“ povedal potichu a Severusovi zovrelo srdce. Napriek svojmu veku bol Harry naozaj rozumný a on musel uznať, že s ním nemá takmer žiadne problémy. Z časti za to mohla určite jeho výchova. Učil ho trpezlivosti a rozvážnosti, rovnako ako skromnosti. Bol síce prísny a vyžadoval disciplínu, ale nikdy sa neuchýlil k fyzickým trestom a vždy sa s Harrym dokázali dohodnúť na pravidlách. Aj keď ho občas neuveriteľne vytočil a potom na neho kričal ako nepríčetný, vždy to nejako prekonali. Harry sa naučil, kedy nemá cenu Snapea provokovať a kedy naopak. Mal ho rád ako vlastného otca, aj keď ním nebol, ako mu vysvetlil, keď mal asi 5 rokov.

„Môžem zájsť za Calwen a Connie, kým sa budeš učiť?“ spýtal sa mierne chlapec s vlasmi čiernymi ako uhoľ a zelenými očami.

„Mám lepší nápad. Pôjdeme sa prejsť. Teda, ak ešte stále chceš.“ navrhol Severus a jeho ruka spočinula na chlapcovom ramene.

„Naozaj? Nemusíme, ak nechceš, ale...“ jachtal Harry, no v jeho očiach sa zračila túžba.

„Už ma z toho bolí hlava. Trocha vzduchu mi nezaškodí.“ povedal a viedol Harryho po prašnej cestičke, ktorou často chodievali do lesa.

Musím ti niečo povedať.“ začal odrazu, pretože si uvedomil, že chlapec je dosť starý na to, aby pochopil pravdu.

„Hm?“ zamrmlal a sledoval biele oblaky vznášajúce sa nad jeho hlavou.

„Spomínaš si na to, ako som ti vravel, že sme trochu iní než ostatní, čo tu bývajú?“ spýtal sa ho Severus.

„Áno, že sme kúzelníci, ale nikto to nesmie vedieť.“ pritakal Harry a táto debata ho začala zaujímať.

„A pamätáš sa, čo som ti vravel o Bradaviciach? Je to škola, do ktorej budeš chodiť, keď budeš mať 11 rokov.“ vysvetľoval ďalej starší kúzelník.

„Chcel by som tam ísť už teraz, ale škola v dedine je tiež fajn.“ pokrčil ramenami. V septembri mal Harry nastúpiť do druhej triedy v mudlovskej škole. Severus sa tak rozhodol najmä preto, aby nevzbudil pozornosť medzi ostatnými. Dokonca aj pred Calwen, s ktorou sa po dlhom premáhaní ako tak spriatelil, úzkostlivo strážil ich tajomstvo. Sprvu bol rozhodnutý učiť Harryho doma sám, ale ak chcel začať pracovať, bude škola predsa len jednoduchším riešením. Našťastie sa Harrymu škola páčila a dokonca si tam našiel pár priateľov. Nezabudol však na Severusove varovanie, aby o ich výnimočných schopnostiach nikomu nehovoril a on bez námietok poslúchol.

Bude to už čoskoro, neboj sa. Chcel som však povedať niečo iné. Vieš, keď teraz zložím skúšky, mohol by som dostať príležitosť pracovať v tej škole.“ prezradil a sledoval Harryho reakciu.

„Ty budeš učiteľ? A budeš ma učiť, keď tam začnem chodiť?“ zvolal radostne. „To je super.“

„Počkaj, nezadus ma.“ krotil ho Severus, keď sa mu Harry hodil okolo krku.

Harry, keď budem učiť, budeš musieť byť doma sám. Dopoludnia budeš v škole a potom sa budeš učiť a samozrejme ťa nejako zamestnám, aby si tu nevystrájal nejaké hlúposti, ale budeš proste sám, kým sa večer nevrátim.“ povedal a skúmavo sledoval jeho výraz. „Myslíš, že to pôjde?“

„Hm, a nemohol by som byť u Calwen, kým sa nevrátiš?“

„Pokiaľ by to bolo možné, nerád by som zneužíval jej pomoc. Ak to bude nevyhnutné, samozrejme, že u nich budeš môcť byť, ale dovtedy...“ odmlčal sa a čakal. Harry na chvíľu zvážnel a po chvíľke premýšľania prikývol.

Zvládnem to.“ povedal rozhodne.

Vedel som, že sa dohodneme.“ pousmial sa Severus a ľahol si do trávy vedľa svojho syna. Chvíľu bolo tichu, prerušované občasným trilkovaním nejakého vtáčika či bzučaním včiel opeľujúcich kvety na lúke. Harry však dlho mlčať nevydržal. Severus vedel, že sa musí veľmi premáhať, aby stále niečo nevykladal, ale snažil sa. Niekoľko krát ho totiž za to karhal a Harry robil všetko možné, aby k podobným napomenutiam dochádzalo čo najmenej. Snapea veľmi tešilo, že sa jeho syn všemožne snažil ho potešiť a on sa preto snažil čo najviac ovládať, aby na neho nevyletel pre každú maličkosť. Predsa len to bolo ešte dieťa, aj keď na svoj vek výnimočne vnímavé a chápavé.

„Severus, čo sa stalo mojim rodičom?“ spýtal sa odrazu a on nevedel, čo mu na to odpovedať. Vedel, že raz bude chcieť vedieť celú pravdu a neuspokojí sa len s myšlienkou, že sú jeho rodičia mŕtvi. Mal právo vedieť pravdu, no netušil, či je teraz na to správny čas.

Je to zložité, Harry. Raz ti to všetko poviem, ale teraz sa tým netráp.“ pokúsil sa to zahovoriť Snape, no chlapec bol neoblomný.

„Naozaj to chceš vedieť? Nie je to práve niečo, na čo by som rád spomínal a možno by si mal ešte počkať, kým sa dozvieš všetko.“ skúšal to znova Severus, no Harry dokázal byť rovnako tvrdohlavý ako on sám.

„Tak dobre.“ povzdychol si a sadol si tak, aby na Harryho lepšie videl. Potom začal rozprávať príbeh jeho rodičov a opisovať dobu, v ktorej žili v neustálom strachu z Voldemorta.

„Tvoji rodičia proti nemu bojovali, ale stalo sa niečo, čo sa stať nemalo. Keď si mal asi rok, našiel ich a ...“ hlas sa zadrhol a on nevedel, ako pokračovať. Po Harryho tvári sa kotúľali slzy veľké ako hrachy.

„Takže to je pravda. On ich zabil.“ šepol Harry a Snape nechápal jeho poznámku, kým mu to Harry nevysvetlil.

„Niekedy sa mi o tom sníva. Myslel som, že je to len zlý sen, ale ...“ plakal Harry.

„Ešte stále sa ti to sníva? Ako často?“ spýtal sa a na čele sa mu objavila vráska. Harry však len pokrčil ramenami a chrbtom ruky si zotieral slzy z tváre.

Nemal som ti to hovoriť. Si na to ešte malý.“ povedal Snape a objal ho okolo ramien.

„Chcel zabiť aj mňa?“ spýtal sa odrazu chlapec a Snape ho k sebe privinul ešte pevnejšie.

„Si jediný, ktorý kedy jeho útok prežil a dokonca si ho porazil. Preto si teraz v čarodejníckom svete slávny.“ priznal mu.

„Čože?“ nechápavo na neho pozrel svojimi zelenými očami, tak podobnými tým jej.

„Celá čarodejnícka komunita ťa pozná ako Harryho Pottera. Tak sa volal tvoj otec. Keď som sa o teba začal starať, nepovažoval som za rozumné nechať ti toto meno. Aspoň dovtedy, kým nepôjdeš do školy. Lilly Ewansová bola tvoja mama a jej priezvisko ťa doteraz chránilo pred odhalením.“ vysvetľoval mu Snape a mohol len dúfať, že to Harry pochopí.

„Prečo by som sa mal báť odhalenia?“ spýtal sa nechápavo.

„Harry, v kúzelníckom svete nie sú len tí dobrí. Rovnako ako v mudlovskom, aj tam je dobro a zlo. Ty si ten, kto porazil jedného z najobávanejších čarodejníkov tejto doby, lenže on nebol sám. Mal okolo seba ľudí, ktorí by s radosťou dokončili to, čo on začal a navyše, je tu možnosť, že ten čarodejník jedného dňa nájde spôsob, ako sa vrátiť a potom...“ nedopovedal, pretože už len pomyslenie na to mu trhalo srdce na kusy.

„Bude ma chcieť zabiť.“ dokončil Harry duto. Severus si nevedel predstaviť, aké to pre neho musí byť, zistiť v siedmych rokoch, že je terčom útoku nejakého šialenca, ktorý sa len tak nevzdá, kým sa mu to nepodarí.

Nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil.“ povedal Severus a počkal, kým sa na neho pozrie. Prehrabol mu rukou jeho rovné čierne vlasy a pozeral na jazvu, ktorá jeho syna navždy poznamenala. „Už nikdy, rozumieš?“ sľúbil a Harry mlčky prikývol.

Nad ich hlavami sa začali sťahovať mračná a len tak- tak stihli dobehnúť domov, aby nezmokli.

„Pôjdem už spať.“ povedal Harry a ignoroval Severusa, ktorý ho presviedčal, že musí niečo zjesť. Bez akéhokoľvek záujmu o čokoľvek sa Harry odšuchtal do postele, kde si ľahol oblečený ako bol. Severus tušil, že je to následok ich rozhovoru a preklínal sa, že sa nechal presvedčiť. Mal ešte pár rokov počkať, kým mu to povie. Lenže, zmenilo by sa niečo? Pravda o smrti rodičov a fakt, že Voldemort šiel a pravdepodobne ešte pôjde po ňom, by bola rovnako zdrvujúca, či sa o tom dozvie teraz, alebo o rok- dva. Zo skrinky, kde uschovával lektvary vzal malú fľaštičku a vošiel do Harryho jednoducho zariadenej izby. Bola tu posteľ, skriňa, písací stôl a stolička a v poličkách pár kníh. Žiaden luxus, ale ani jednému to nevadilo. Teda aspoň dúfal, že Harrymu stačilo aj to málo, čo mu poskytol. Sadol si k nemu na posteľ a prinútil ho pozrieť sa naňho.

Vypi to!“ prikázal rozhodne, ale hlas mal mierny.

„Nepotrebujem to.“ protestoval Harry, no keď videl zdvihnuté obočie na Severusovej tvári, radšej poslúchol.

„Keby si mal zase zlé sny, stačí povedať. A teraz sa prezleč.“ prikázal a odišiel až vtedy, keď sa Harry konečne postavil a zamieril do kúpeľne.

V tú noc sa snažil Severus dohnať učenie, no nemohol sa sústrediť. Nakoniec sa rozhodol, že spánok bude účinnejší než márna snaha sa niečo naučiť a po dlhej teplej sprche, ktorú si doprial, konečne aj on vliezol do svojej postele, aby si trochu odpočinul. Len čo zavrel oči, začul šuchtavé kroky a zbadal Harryho nervózne postávajúceho medzi dverami. Sám pre seba sa uškrnul, no posunul sa na posteli a odhrnul prikrývku, aby si pod ňu mohol vliezť. Od svojich štyroch rokov za ním takto Harry neprišiel, hoci dovtedy spával v Severusovej posteli pravidelne. Sprvu to muža znervózňovalo a nevedel, ako reagovať, ale to dieťa, jeho syn, potreboval cítiť istotu, že je niekto pri ňom a postará sa o neho. Severus Snape robil všetko pre to, aby mu túto istotu poskytoval dňom i nocou.

„Mám ťa rád, Severus.“ zašepkal chlapec predtým, než zaspal. Odpoveďou mu bolo jemné pohladenie po vlasoch.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.