Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.4: Odkaz

18. 6. 2009

V to ráno Severus zvažoval, čo všetko so sebou zobrať. Samozrejme s balením nebol problém, keďže poznal pár užitočných kúzel, ktoré jeho veci nielen že prehľadne zbalili, ale dokonca ja zmenšili, takže ich hravo vopchal do vrecka habitu. Horšie bolo, že pre Harryho nemal vôbec žiadne veci a už včera sa s týmto problémom stretol. Bude proste musieť vyraziť niekam na nákupy. Lenže čo s malým? Samého ho nechať nemôže a s ním bude veľmi nápadný. Ako tak premýšľal, pohľad mu padol na skrinku, v ktorej schovával svoje drahocenné lektvary. V mihu bol pri nej a vytiahol z nej Mnoholičný lektvar. Keďže však nemal možnosť niekde v okolí hľadať niekoho, koho podobu by na seba mohol vziať, rozhodol sa pre jednu vzorku z tých, ktoré tu mal. Samozrejme ich mal popísané a keď prechádzal jednu možnosť za druhou, len bezradne krútil hlavou. Až pri poslednej vzorke, chumáči akýchsi vlasov si povzdychol a s bolestnou grimasou použil vlasy do lektvaru.

„Dúfam, že sa ma nezľakneš.“ zamrmlal smerom k Harrymu a vypil obsah fľaštičky na dva hlty.

Harry sa zvedavo prizeral, ale keď sa pred ním odrazu zjavila vysoká štíhla blondínka, nadšene ťapkal ručičkami. T nevrlého, čiernovlasého kúzelníka sa teraz stala žena, za ktorou by sa nejeden muž so záujmom otočil.

Ty mi budeš pekný záletník.“ zamrmlal Snape na Harryho adresu a zohol sa, aby ho mohol vziať na ruky. Krátka sukňa sa mi pritom vyhrnula a odhalila pevný ženský zadok, ktorý mu na najbližších pár hodín patril. Len čo vykročil ku dverám, ozval sa z jeho úst prúd neslušných nadávok. Nohy sa mu vykrúcali, ako sa snažil chodiť v lodičkách s vysokými podpätkami a dalo mu zabrať, aby udržal rovnováhu. Odniekiaľ zo skrine vylovil akýsi starý plstený klobúk, ktorý premenil na detskú čiapku. Obliekol Harrymu svoju starú bundu, ktorú predtým zmenšil na potrebnú veľkosť a nasadil mu čiapku tak, aby čo najviac zakryl jeho jazvu v tvare blesku. Takto pripravení napokon vyrazili. Severus sa s Harrym sa premiestnil do mudlovskej časti Londýna a premýšľal, kde nájde nejaký obchod s detskými potrebami.

Asi po pol hodine, kedy balansoval na tenkých podpätkoch s dieťaťom na rukách ho našiel. Pri pulte stála staršia pani s mierne prešedivenými vlasmi. Len čo ich zbadala vo dverách, odložila štrikovanie a zoširoka sa na nich usmiala.

„Vitajte, čím vám poslúžim?“ spýtala sa ochotne. Severus sa snažil usmiať a vysvetlil žene, že potrebuje nejaké veci pre syna.

Iste, iste. Máme všetko, čo len potrebujete pre svojho drobčeka. Ten je rozkošný. Určite vám robí len radosť.“ rozplývala sa žena, zatiaľ čo zhľadúvala v regáloch všetko, čo si Severus vyžiadal. Keď ho prestalo baviť odpovedať na všetečné otázky starej dámy, nenápadne siahol pre prútik a použil na ňu neverbálne Imperio. Pod jeho vplyvom vzala do ruky papier a pero a napísala, čo jej Severus diktoval.


Chlapec je v poriadku, nehľadajte ho! Postarám sa o neho, kým nepríde čas, aby sa pridal k ostatným žiakom na vašej škole.


Keď bol tento krátky odkaz napísaný, vzal ho a než zrušil zaklínadlo, vyšiel aj s Harrym a jeho novými vecami z obchodu. V ústraní si odpil z lektvaru, aby zabránil odhaleniu a premýšľal, či je bezpečné ísť do Šikmej uličky pre ostatné potrebné veci. Rozhodol sa to risknúť, hoci to hneď oľutoval, keď všetci muži v Deravom kotli zmĺkli, len čo vošiel. Všetky pohľady spočívali len na ňom a by si v tej chvíli želal byť neviditeľný.

Môžem vám nejako pomôcť, madam?“ ozval sa spoza pultu Tom, ale on len zavrtel hlavou, až mu vlasy lietali na všetky strany a Harry, ktorý sa už začínal nudiť ich nadšene pevne chytil a začal ich prehrabávať svojimi drobnými prstíkmi.

„Kruci, nechaj tie vlasy na pokoji.“ zavrčal Snape a ponáhľal sa do uličky, ktorou sa vchádza do Šikmej uličky a konečne si vyslobodil vlasy z Harryho zovretia. Tomu sa to nepáčilo a začal plakať.

Severus otvoril priechod do Šikmej uličky a dúfal, že sa stratí v dave, ale s plačúcim dieťaťom v náručí vzbudzoval ešte viac pozornosti.

No tak, utíš sa.“ snažil sa mu dohovoriť, ale márne. Odrazu pred sebou uvidel niekoho, koho tu nečakal. Šanca, žeby ho Lucius Malfoy spoznal v tejto blond podobe bola minimálna, no aj tak sa Severusovi nepáčilo, ako sa na neho pozrel. Vedľa neho hrdo kráčala jeho manželka Narcissa a pred nimi v niečom, čo by mudlovia nazvali ako kočík, len s tým rozdielom, že tento nemal kolieska, ale vznášal sa prd nimi, ležal blonďavý chlapec asi v takom istom veku, ako bol Harry. Narcissa sa na zamaskovaného Severusa povýšene pozrela a jediným pohľadom dala najavo svoje pohŕdanie. Keď potom zbadala ešte usmokleného Harryho, ohrnula hornú peru a radšej sa mu oblúkom vyhla. Zato Lucius sa mu vyhýbať rozhodne nemienil a nespúšťal z neho oči. Keď bol dostatočne blízko, akoby neúmyselne doňho vrazil a chytil ho za zadok vynímajúci sa v krátkej sukni. Keby Severus nedržal v náručí Harryho, ležal by už Lucius pravdepodobne na lopatkách a zvíjal sa pod účinkom nejakej príšernej kliatby. Takto mu však neostávalo iné, než spražiť ho pohľadom a pokračovať ďalej.

„Toto ťa príde draho, Lucius.“ zašepkal tichú vyhrážku, keď ho Lucius nemohol počuť. Nakoniec sa mu podarilo zohnať všetko potrebné a keď sa vrátili späť domov, spal Harry s hlavou položenou na Severusovom ramene. Opatrne ho položil do postele a chcel ho nechať pred odchodom poriadne vyspať.

Bolo už neskoro večer a Severus sa dezorientovane obzeral po miestnosti okolo. Zrejme zaspal na gaučia teraz ho čosi vyrušilo. Premýšľal, čo to len mohlo byť, keď začul detský plač z vedľajšej izby. Nebol to však obyčajný plač dieťaťa, ktoré sa prebudí a dožaduje sa pozornosti. Malý Harry plakal zúfalo a jeho plač vyjadroval obrovskú bolesť. Severus ho bez meškania zovrel v náručí, ale nech sa snažil akokoľvek, nepomáhalo to.

Keď ani po pol hodine nedokázal svojho syna utíšiť, opatrne prenikol do jeho mysle, aby zistil, čo ho trápi. A zistil to.

Pred očami sa mu mihali Harryho spomienky na posledné chvíle jeho rodičov predtým, než ich Voldemort zabil. Videl zelený záblesk, keď kliatba zasiahla Lilly a ona bezvládne dopadla na zem. Jej život vyhasol a chlapec, ktorého teraz držal v náručí bol tejto strašnej scény svedkom. Aby toho nebolo málo, Voldemortov prútik mieril teraz na neho a On vyslovil dve slová, ktoré zmenili dejiny čarodejníckeho sveta.

Niet divu, že máš nočné mory, Harry.“ povedal, keď prestal skúmať synove spomienky. Napriek tomu, že bol ešte malý, rozhodol sa dať mu slabý lektvar na upokojenie. Nevedel, ako mu pomôcť a tak ho len držal a kolísal, kým znovu nezaspal. Usúdil, že na odchod bude ráno času dosť a keďže nechcel nechávať Harryho osamote, ľahol si na kraj postele a sledoval jeho uvoľnenú detskú tváričku.


Keď Albusovi Brumbálovi na okno dosadla malá hnedá sovička a odovzdala mu odkaz napísaný neznámym rukopisom, ruky sa mu trochu triasli. Prečítal si tých pár slov a v tej chvíli mu došlo, že zlyhal. Skúsil pár kúzel, ktoré by mohli odhaliť pisateľa listu, ale meno, ktoré objavil, nikdy v živote nepočul a pomaly začal pochybovať, žeby Harryho dokázal nájsť. Mohol len dúfať, že žena čo písala tento odkaz dodrží svoj sľub a skutočne Harrymu dovolí nastúpiť do školy. Lenže dovtedy už to nebude on, kto bude mať chlapcov osud vo svojich rukách. Ktovie, čo sa za tie roky, kým ho nebude mať pod dohľadom stane.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.