Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.2: Tajomstvo listu

18. 6. 2009

Keď sa v to ráno otvorili dvere na jednom z domov v Surrey, Vernon Dursley takmer zakopol o košík s dieťaťom, ktoré v ňom ležalo. Drobný chlapček, ktorý až doteraz spokojne spal, sa následkom nárazu zobudil a začal plakať. Vernon sa odrazu spamätal a zavolal smerom dnu:

„Petunia! Poď sem! Rýchlo!“ kričal na svoju ženu. Vo dverách sa o chvíľu zjavila prekvapená žena.

„Čo sa deje? Čo tak kričíš? Zobudíš Duduška.“ karhala ho, ale keď zbadala košík s dieťaťom, čeľusť jej poklesla a nebola schopná slova.

Čo to má znamenať?“ zúril Vernon, ktorého tvár už nadobudla všetky farby od červenej po zelenú.

„Ja...ja neviem. Kde sa tu to dieťa vzalo?“ jachtala Petunia.

„Ako to mám vedieť? Zavolám na políciu.“ rozhodol Vernon a už mieril k telefónu v obývačke.

Počkaj. Je tu nejaký list.“ zastavila ho manželka, ktorá už niesla košík s plačúcim dieťaťom dnu. Než zavrela, obzrela sa po okolí, či ju hádam nesleduje niektorý zo susedov. Položila košík na kuchynský stôl a vytiahla list spod deky. Jej oči prelietali z riadku na riadok a farba z tváre sa jej postupne vytrácala. Pery mala pevne zovreté do úzkej linky, keď sťažka dosadla na stoličku vedľa stola.

„Čo je, Petunia? Čo je v tom liste?“ vyzvedal jej manžel. Bez slova mu podala list a ona začal nahlas čítať:


Vážená pani Dursleyová,

nepoznáme sa avšak dá sa povedať, že som bol priateľov vašej sestry. Žiaľ prislúcha mi nemilá povinnosť oznámiť Vám, že vaša sestra a jej manžel boli včera v noci zavraždení. Prežil iba ich syn, Harry, ktorého by som týmto rád zveril do vašej opatery. Obávam sa, že príde doba, keď bude jeho život v ohrození, ale jedine vy ako jeho pokrvná príbuzná ho môžete ochrániť. U vás je v bezpečí. Prosím, prijmite Harryho za svojho a vychovávajte ho ako vlastného. Verím, že vaša sestra by si to tak želala.


S úctou Albus Brumbál.


„Petunia, čo to má znamenať? Hádam len nechce, aby tu ten fagan zostal?“ kričal Vernon a nevšímal si kričiace dieťa na stole.

„Presne tak, Vernon. Ten chlapec tu zostane.“ povedala Petunia a viac sa k tomu nevyjadrila. Mechanicky upravila dieťaťu v košíku deku, aby mu nebolo teplo a aby sa cítil pohodlne a z chladničky vytiahla krabicu s mliekom, ktoré zohriala a naliala do fľaše. Vernon ju s úžasom sledoval, ale neodvážil sa manželke odporovať. Napokon len čosi zamrmlal a odišiel do práce.

Petunia mechanicky bez akýchkoľvek emócií nakŕmila hladné dieťa a vrátila malého Harryho späť do košíka, kde zaspal, aj keď už nie tak pokojne, ako predtým, než ho našli na prahu svojho domu. Keď sa postarala o vlastného syna, začala vyprázdňovať starú komoru po schodmi, ktorá doteraz slúžila ako odkladací priestor na všetko možné. Než sa jej manžel vrátil, bol tento tmavý prístenok vyprataný a bola tu umiestnená malá postieľka, v ktorej kedysi spávala ich Dudley, kým mu nekúpili väčšiu, aby sa mu spalo pohodlnejšie. Jediné svetlo, ktoré tu bolo, vyžarovala slabá žiarovka zavesená na stene. Petunia prezliekla Harryho do nejakých starších vecí, ktoré našla po Dudleym a uložila ho do tmavej komory.

Zelené očká malého chlapca tápali v tme a hľadali, kde by sa mohli utiekať o pomoc. Cítil sa taký stratený v tej tme a tichu, ktoré ho obklopovali. Keďže bol len dieťa, ktoré potrebovalo cítiť bezpečnú náruč svojej matky, držať sa otcovej ruky, ktorá ho bezpečne istila pri prvých krokoch, rozplakal sa. Ani jeden z nich tu teraz nebol, aby mu pomohol a malé dieťa nechápalo, čo sa deje. Prečo nik neprichádza? Vždy, keď začal plakať, skláňala sa nad ním predsa mamička, vzala ho na ruky a tíšila ho, kolísala. Kde je teraz? Keď nik neprichádzal, plač zosilnel a trval dovtedy, kým dieťa vysilené nezaspalo.


Severus Snape pozeral na slová napísané jej rukou. Bez najmenších pochýb rozoznal jej rukopis a začal čítať:


Drahý Severus,


ani neviem, kde by som mala začať. Tak veľmi ma to všetko mrzí.... Ak čítaš tento list, znamená to, že už nikdy nebudem mať možnosť osobne ti to všetko povedať, ale ty musíš vedieť... mal by si vedieť pravdu.

Po tej noci v Severnej veži som ťa hľadala. Chcela som sa s tebou rozprávať, ale zmizol si a ako som zistila, zrejme navždy z môjho života. Nechápala som to, myslela som že si dostal čo si chcel a jednoducho odišiel. Prepáč mi, priateľ môj, že som si toto o tebe mohla myslieť. dnes už chápem dôvod tvojho činu a pravú hĺbku tvojej lásky ku mne. Áno, spomínam si, ako si mi zašepkal do ucha, že ma miluješ. Myslel si si, že spím ale ja som si spomenula. Mrzí ma, že som tvoju lásku nemohla opätovať, ale ty si to vedel lepšie než ktokoľvek iný a preto si odišiel. Ach Severus, hoci som ťa nemohla milovať tak, ako by si chcel, vedz že si mal v mojom živote nezastupiteľné miesto. Bol si môj najlepší priateľ a viem, že by som ti mohla vo všetkom veriť. Mohla by som ti zveriť vlastný život a viem, že by si ma nezradil a neublížil mi.


Severus odtrhol zrak od listu a začal sa prechádzať po izbe ako uväznený lev. „Verila mi, zverila by mi svoj život.... vraj nezradil, bože Lilly, bol som to ja, kto ťa zradil. To ja som zodpovedný za tvoju smrť, len ja.“ vykrikoval zúfalo. Nebol tam nik, kto by ho počul, ale on to zo seba potreboval dostať. Znova vzal do ruky list a pokračoval v čítaní.


Cítim veľkú vinu za to, čo sa stalo. Nikdy si neodpustím tú zradu, ktorej som sa dopustila. Zradila som naše priateľstvo, ranila som tvoje city tým, že som sa vydala za iného a jeho som podviedla tiež. Nezaslúžim si vašu lásku. Mal by si mnou opovrhovať, za to, čo som ti urobila. Najviac ma však mrzí, čo moja nerozvážnosť spôsobila. Neustále musím myslieť na to, že to bola Jamesova nerozvážnosť a to, že som ti viac nepomohla, čo ťa zaviedlo na rázcestie. Kiež by to šlo vrátiť späť, kiež by si sa nikdy nepridal na jeho stranu. Ale ešte nie je neskoro, môžeš sa vrátiť. Ja tu už síce nebudem, aby som napravila svoju chybu, ale ty môžeš. Nevzdávaj to, Severus. Si silnejší, než si myslíš a dokážeš to. Ak nie kvôli láske, ktorú si kedysi ku mne cítil, urob to pre nášho syna.


Ako to myslí? Čo má znamenať tá posledná veta? vyskočil opäť a čítal ďalšiu pasáž listu.


Klamala som všetkým, keď som tvrdila že Harry je Jamesov syn. Sprvu som tomu aj sama verila, ale prednedávnom som zistila pravdu. Tá jediná spoločná noc nás spojila viac, než sme si obaja mysleli. Harry je náš syn, tvoj a môj. Možno už je neskoro to od teba žiadať, ale aj tak to skúsim. Som si istá, že to náš maličký prežil. Áno, som si taká istá ako som si istá, že tento list nepíšem zbytočne, pretože nebude trvať dlho a On sem príde. Neubránim sa, sám dobre vieš, že je to ťažké. Na mne však nezáleží, hlavne aby bol v poriadku náš syn. Severus, prosím, postaraj sa o neho. Neviem, kto iný by to dokázal lepšie, než jeho vlastný otec. Je to obdivuhodný chlapec a viem, že keby som mohla vidieť, ako vyrastá, robil by mi len radosť. Snáď ju urobí aspoň tebe, môj najdrahší priateľ. Ak odmietneš moju prosbu, nemôžem sa na teba hnevať. Je to moja chyba, že som nekonala skôr, ale nerada by som, aby pre naše chyby trpel môj maličký. Viem, že sa napokon rozhodneš správne. Buďte šťastní, nič iné si neprajem.


S láskou tvoja Lilly


Severus sedle na gauči a bez pohnutia zízal na poslednú časť listu. To snáď nie je možné, to nemôže byť pravda. Ako sa to... v hlave mal hrozný zmätok. Netušil, čo by mal urobiť. Slzy, ktoré mu predtým zmáčali tvár už pomaly vyschli, hoci bolesť v srdci pretrvávala a teraz ešte zosilnela. Mal syna a ani o tom nevedel. Kde je? Čo s ním je? Brumbál vravel, že prežil a žiadal ho, aby mu pomohol ho ochrániť. Vedel snáď Brumbál o tom? Nie, to by mu povedal. Ale kde je chlapec? Je to skutočne jeho syn?

Severusovi sa hlavou preháňalo neskutočné množstvo otázok a ani na jednu si nevedel odpovedať. Bol zmätený a nevedel, čo má robiť. Vyhovieť Lillinej žiadosti, či zabudnúť na to, že niekedy vôbec existovala?

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.