Kapitola č.1: Čas osudných rozhodnutí
Dažďové kvapky dopadali na strechy domov v Surrey a každý kto len mohol sa pred dažďom skrýval vnútri. Len pred jedným z domov sa odohrával ohnivý rozhovor medzi mladou ženou a akýmsi čiernovlasým mužom.
„Bože James, ty to vážne nechápeš? Niekedy si vážne hovorím, prečo s tebou vlastne som. Prečo konečne nemôžete nechať Snapea na pokoji? Už nie ste deti v škole, pochop to a začni sa správať zodpovedne, lebo ak nie, považuj naše zásnuby za zrušené.“ kričala na neho a on len neveriacky pozeral do jej zelených očí zaliatych slzami.
„Lilly, to predsa....“ snažil sa protestovať, ale jej mrazivý pohľad ho umlčal. Chcel sa jej dotknúť, objať ju a upokojiť, ale vytrhla sa mu a bežala nocou pomedzi dažďové kvapky kam ju nohy zaviedli. Vedel, že teraz nemá cenu jej dohovárať a najlepšie bude dať jej čas.
Žena chvíľu bežala a potom len bezcieľne pomaly prechádzala tmavými ulicami nevedno kam a nevnímala dážď, ktorý jej zmáčal vlasy a nevadilo jej, že premokla do nitky. Po nejakej hodine bezcieľneho blúdenia nakoniec zastala uprostred detského ihriska a posadila sa na hojdačku. Ticho vzlykala.
„Lilly? Prečo plačeš?“ oslovil ju známy hlas a ona sa zachvela. On veru nebol ten, ktorého teraz chcela vidieť. Veď nebyť jeho, nebola by teraz tu, ale s ostatnými by pripravovala všetko potrebné na svadbu, alebo by ležala v náručí svojho snúbenca. Namiesto toho sa s ním pohádala a prečo? Kvôli nemu. Kvôli chlapcovi, teraz už dospelému mužovi, na ktorom jej záležalo, no jemu zjavne nezáležalo na nej.
„Nechaj ma.“ odvrkla.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej tichý hlboký hlas a dotyčný k nej podišiel bližšie. Položil jej ruku na rameno a otočil sa k nej tak, aby jej videl do očí.
„Nechaj to tak, Severus.“ odpovedala, ale on sa nedal. Tie oči ho opäť uchvátili. Krásne zelené, smaragdové oči, ktorých jediný pohľad stačil človeku, aby sa do nej zamiloval.
„Pohádali ste sa? Už zas?“ spýtal sa s miernym sarkazmom, preňho tak typickým.
„Aj ty zase začínaš? Ste jeden horší než druhý. Už ma nebaví...“ ďalšie slová boli umlčané jeho váhavým gestom. Boli k sebe otočení tvárou a on jej prstom jemne zotrel slzy z tváre. Tvár však mala zmáčanú nielen slzami, ale aj dažďom. Pomaly sa k nej približoval až ju napokon pobozkal. Prekvapená zostala nehybne stáť, no po chvíli jeho bozk opätovala. Prsty jej zaboril do mokrých vlasov, ktorých medená farba by sa inak odrážala v svetle mesiaca, ktorý váhavo vykukoval spomedzi búrkové mračná.
Na chvíľu sa od seba odtiahli a zelené oči pohliadli do čiernych bezodných studní. Prerývane dýchali. Viedol ju do malého prístrešku, ktorý bol na ihrisku postavený. Jediné kúzlo im zaistilo súkromie, aby ich nik nerušil.
„Čo...“ opäť ju pobozkal a tentoraz neustal, kým im nedoprial chvíľu potrebnú na to, aby sa nadýchli.
„Nemali by sme...“ povedala nesmelo, ale všetky protesty utíchli, keď ju pohladil po tvári chladnou rukou. Zavrela oči a odovzdala sa celkom jeho moci. Pevne ju objal a položil na zem, kde predtým vyčaroval teplú deku. ľahol si vedľa nej a skúmavo sledoval jej profil. Krásne, podľa neho príliš dokonalé črty tváre dopĺňali mokré pramienky vlasov. Bola pre neho jediná. Jediná a dokonalá.
„Ako dlho?“ spýtala sa potichu.
„Odjakživa a navždy.“ pošepol jej a slová spečatil ďalším bozkom. Onedlho, nedbajúc na vietor skuvíňajúci v štrbinách starých drevených dosiek či blesky pretínajúce čiernu oblohu, nevnímali nič len jeden druhého.
Lilly driemala na zemi prikrytá teplou dekou. Severus ju stále hladkal po ramenách a niečo jej ticho šepkal, kým nezaspala. Zobudila sa o pár hodín neskôr, keď ju ovanul chladný vzduch na holých ramenách. Zamrkala, aby si privykla na jasné denné svetlo a obzrela sa okolo seba. Bola tu sama. Keď začala po zemi zhľadúvať svoje veci, našla zložený list papiera, nadpísaný známym rukopisom. Bez váhania ho otvorila a oči sa jej opäť zaliali slzami.
Tvoje miesto v mojom srdci nenahradí žiadna iná. Vždy ťa budem milovať a neželám si nič, len tvoje šťastie. Snáď ho nájdeš po jeho boku.
Tie slová ju zasiahli viac, než by si kedy priznala. Potrebuje s ním hovoriť, toto nemôže nechať len tak. Lenže mohla hľadať hoc aj donekonečna, Severus Snape už tu nikde nebol. Keď sa zobudil ráno vedľa nej, uvedomil si čo spôsobil. Miloval ju viac než čokoľvek na svete, ale práve preto nemohol dopustiť, aby s ním zostala. Hoci to priznával len nerád, ona ho nemiluje, nie tak ako on ju. Bude to tak pre všetkých lepšie. Musí odísť a už nikdy sa nevrátiť. Už nikdy neskríži cestu Lilly Evansovej, čoskoro Potterovej. V tichosti opustil nielen ihrisko, ale aj mesto a zamieril rovno k Luciusovi Malfoyovi, rozhodnutý nechať sa predviesť priamo k NEMU.
O dva mesiace stál čiernovlasý kúzelník v tieni veľkého stromu. Z diaľky pozoroval tú, ktorú tak veľmi miloval. Stála v krásnych bielych šatách vedľa jeho najväčšieho nepriateľa a práve mu sľúbila svoju lásku a vernosť naveky. Jeho srdce krvácalo, dušu mu trhalo na kusy. Napriek tomu tam zostal stáť a díval sa na bujarých hostí, ktorí práve blahoželali mladomanželom. V tej chvíli však vzplanulo jeho znamenie na ruke a on sa premiestnil k svojmu Pánovi.
„Čo si počul, Severus?“ spýtal sa Voldemort svojho oddaného služobníka o niekoľko mesiacov neskôr.
„Proroctvo, môj pane. O vás a ...“ pokračoval tmavovlasý kúzelník a vyrozprával mu od slova do slova všetko, čo počul. Temný Pán ho vypočul a prepustil. Dlho rozmýšľal nad tým, kto by ho mohol ohroziť a bol rozhodnutý zbaviť sa svojho protivníka v podobe malého dieťaťa raz a navždy.
Keď sa Lilly Potterovej narodil syn na sklonku siedmeho mesiaca, Voldemort nelenil a zvolal svojich verných, svojich Smrtijedov.
„Priatelia, vitajte. Mám pre vás úlohu. Pred časom som vďaka jednému z vás vypočul zvláštne proroctvo, týkajúce sa mojej skazy.“ prehovoril chladným hlasom Tom Riddle, ktorý si nechal hovoriť Lord Voldemort. V miestnosti to medzi postavami v tmavých plášťoch a s maskami na tvárach zašumelo.
„Nebojte sa.“ utíšil ich jediným gestom Voldemort. „Ten, čo ma má poraziť je teraz len malý usmrkanec, takže aká je šanca, že porazí najmocnejšieho čarodejníka na svete?“ rozosmial sa a mnohí sa pridali k nemu. Severus Snape, zahalený v tmavom plášti sa mierne striasol.
„Môj pane, kto je ten Vyvolený?“ spýtal sa sarkasticky muž stojaci vedľa Severusa. Bol to Lucius Malfoy.
„Myslím, že tušíš, Lucius. Nepochybujem, že ťa to poteší. Rovnako aj teba, Severus.“ obrátil sa k mladšiemu mužovi. „Potterovci majú syna, ktorý sa narodil presne ako vraví proroctvo. On je ten, kto by ma mal poraziť. No nie je to smiešne?“ vybuchol opäť v hlasný smiech.
„Čo od nás žiadate, môj pane?“ spýtala sa akási žena zastretým hlasom.
„Nájdete mi ich, Bella. Ten starý blázon, Brumbál ich bude chcieť určite ukryť. Potrebujem ich len nájsť. O ostatné sa postarám sám.“ povedal a jeho ľadový hlas preťal vzduch ako žiletka.
„Dovoľte mi zabiť ich.“ žobronila tá žena, ktorú predtým oslovil ako Bellatrix.
„Nie. Chcem len, aby ste ich našli. Nič viac. Inak neuniknete môjmu hnevu.“ prikázal a rozpustil zhromaždenie. Keď už boli všetci preč, pristúpila k Voldemortovi osamelá tmavá postava.
„Môj pane...“ oslovil ho a pokľakol pred ním.
„Čo ešte chceš, Severus?“ spýtal sa ho podozrievavo.
„Ja... chcel som požiadať o.... nemohli by ste ju ušetriť?“ dostal zo seba napokon.
„Čože? Koho?“ spýtal sa najprv nechápavo, ale v momente mu to došlo.
„Žiadaš milosť pre tú mudlovskú šmejdku? Ako sa odvažuješ?“ osopil sa na neho a mávol zlostne prútikom. „Crucio.“ zoslal na neho a vysoká postava s a zrútila na zem. Severus sa zvíjal od bolesti a sotva lapal po dychu. Hlavou sa mu vírili tisícky myšlienok jedna za druhou a medzi inými aj túžba po smrti. Nedávno pochopil osudnú chybu, ktorej sa dopustil, keď prijal jeho znamenie a pridal sa k nemu. Doteraz za to zaplatilo už veľa nevinných a teraz? Teraz za jeho chybu zaplatí jediná osoba, ktorú kedy miloval. To nesmie dopustiť.
Bolesť povolila a on zúfalo zalapal po vzduchu. Chladný nočný vzduch mu trhal pľúca, ale napriek tomu ho vdychoval zas a znova.
„Prosím pane, len ju. Ušetrite ju.“ pokúsil sa znovu, ale vyslúžil si len ďalší trest od svojho pána.
Keď sa po niekoľkých pokusoch o záchranu milovanej, ktorý každý bol potrestaný mučivou bolesťou, vzdal sa. Nevedel ako sa mu podarilo dostať sa domov, ale podarilo sa. Tackavo došiel až ku sprche. Teplá voda trochu uvoľnila jeho svalstvo, aj keď nie natoľko, aby už necítil bolesť. O to už sa postaral lektvar a Severus upadol na pár hodín do nepokojného spánku, plného najdesivejších snov. Zobudil sa celý spotený a dezorientovaný, ale keď si spomenul na všetko čo sa odohralo na poslednej smrtijedskej schôdzke, vedel čo musí urobiť. Predpokladal, že za to zaplatí vlastným životom, ale aký zmysel by mal jeho život, keby ho On vzal jej? Aj keď s ňou nemohol byť, držala ho pri živote aspoň viera, že je šťastná. Na malý zvitok pergamenu niečo načmáral a odkaz poslal po svojej sove. Teraz mu neostávalo iné, než čakať.
Asi o hodinu neskôr sa pred ním zhmotnil úchvatný vták so zlato červeným perím. Vedel, že je to odkaz od Brumbála a nechal vtáka, aby ho preniesol na určené miesto. Dopadol na tvrdú zem niekde na vrcholku nejakej hory. Pred ním stál vysoký, úctyhodne vyzerajúci čarodejník, kedysi jeho učiteľ.
„Čo odo mňa chce Voldemort?“ spýtal sa nevraživo.
„Nič nechce. Neposlal ma on, prišiel som sám.“ zamumlal Severus so sklonenou hlavou.
„Tak sám? A prečo?“ spýtal sa a skúmavo na neho pozrel. „Čo všetko si mu povedal?“
„Všetko.“ zašepkal takmer zronene. „Myslí si, že tá veštba hovorí o Lilly Potterovej.“
„Ale veštba nehovorí o žene.“ protestoval Albus.
„Vy viete čo myslím. Chce jej syna a ju zabije s ním.“ vysvetľoval.
„Keď ti na nej tak záleží, prečo si nepožiadal Voldemorta, aby ju ušetril? Určite by ti vyhovel.“ vrčal na neho Brumbál.
„Prosil som. Odmietol.“ priznal sa. „Ochráňte ju, nesmie zomrieť.“
„Žiadaš, aby som ju zachránil a jej manžela a syna nechal zomrieť? Hnusíš sa mi.“ povedal Albus a otočil sa na odchod.
„Zachráňte ich všetkých. Skryte ich a zachráňte.“ vykríkol za ním zúfalo. Brumbál sa otočil na polceste a skúmavo si ho prezeral.
„Čo za to?“ spýtal sa pokojne.
„Čože?“ Severus prekvapene odtrhol zrak od zeme a konečne pohliadol do modrých stareckých očí. „Čokoľvek.“ podvolil sa napokon. Myslel si, že nič horšie než smrť ho postihnúť nemôže a jeho život bez jej aj tak zmysel nemá. Jeho duša snáď konečne nájde pokoj a prestane sa trýzniť výčitkami svedomia za svoje neodpustiteľné chyby, ktorých sa dopustil.
Voldemort usilovne pátral po Potterovcoch, v snahe zbaviť sa ich syna, ktorý by mohol neskôr predstavovať hrozbu. Šťastena stála pri ňom, keď sa pred ním jedného dňa zjavil jeho nový služobník. Peter Pettigrew sa stal strážcom tajomstva a jedine on mohol Pánovi Zla prezradiť, kde sa Potter so svojou rodinou ukrýva. Zakríknutí mužíček, ktorý vždy zostával v závese za svojimi priateľmi Potterom, Blackom a Lupinom sa rozhodol zmeniť svoj život a oddať sa Jemu. A tak v ten večer zradil priateľa, ktorý do jeho rúk zveril život svoj, svojej manželky a dieťaťa. O niekoľko hodín bol mŕtvy a s ním aj Lilly. Len malý asi ročný chlapec sedel na podlahe jednej izby rozpadnutého domu a plakal. Jeho krik sa rozliehal domom, ktorý bol nadobro zničený. Plakal nad stratou svojich rodičov, hoci to v tej chvíli ešte nechápal. Vedel len, že sa niečo stalo a on sa bál. Naťahoval rúčky k mame, ktorá nehybne ležala na zemi vedľa neho a so strachom v krásnych zelených očiach sa na neho dívala. V tých očiach už nehorelo to svetlo života. Boli prázdne a bezduché, ale to preto, že svoj život obetovala za syna. Syna, ktorý prežil a porazil najmocnejšieho temného čarodejníka tej doby.
Severusove znamenie zla vzplanulo práve vo chvíli, keď sa Voldemortova smrtiaca kliatba odrazila od chlapca a zasiahla ho v plnej sile. Nemusel dlho pátrať po tom, čo sa stalo. na druhý deň už totiž sedel v kancelárii Bradavického riaditeľa. PO tvári mu stekali horúce slzy. Stratil ju, navždy. Už nikdy nepozrie do tých smaragdových očí, nikdy už nebude počuť jej zvonivý smiech, nikdy sa jej viac nedotkne...
„Myslel som, že ich ochránite.“ vravel vyčítavo skrz slzy.
„Verili nesprávnej osobe. Tak ako ty, Severus.“ vysvetľoval riaditeľ rovnako zdrvený tou stratou. „Nedúfal si, že ju napokon predsa len ušetrí?“
Severus len prerývane dýchal.
„Jej syn prežil.“ povedal, načo sa Severusova tvár skrivila v bolestnej grimase.
„Má jej oči. Pamätáš si jej oči, však Severus?“
„Ona je preč... je mŕtva.... už nikdy....“ vzlykal naďalej čiernovlasý kúzelník.
„Sú to výčitky tvojho svedomia, Severus?“
„Prial by som si, aby som to bol ja miesto nej...“ zamumlal.
„Aký by to malo zmysel? Ak si ju miloval, skutočne miloval, potom si nemáš čo vyčítať. Urobil si, čo sa dalo na jej záchranu. Ale ak potrebuješ uľahčiť svojej duši, uisti sa, že nezomrela zbytočne.“ hovoril ďalej Brumbál.
Severus si zmätene prehrával jeho slová v hlave, ale i tak, skrz zármutok nebol schopný chápať.
„Pomôž mi ochrániť jej syna. On prežil a potrebuje ochranu.“ vysvetlil.
„Voldemort je preč. Prečo by...“ protestoval Severus.
„On sa vráti. A keď sa tak stane, opäť pôjde a bude chcieť dokončiť, čo začal a nezastaví sa pred ničím, to dobre vieš.“
Severus sa na neho na chvíľu zadíval a premýšľal. Nechcel, ale musel. Kvôli nej, kvôli sebe. Ak neochránil ju....
„Dobre.“ privolil napokon. Keď bol už takmer pri dverách, pristúpil k nemu Brumbál a položil mu ruku na rameno. V ruke držal nejaký zvitok.
„Toto tu pre teba nechala. Dala mi to už pred časom so slovami, že ti to mám dať, ak by sa jej dačo stalo. Snažil som sa ju ubezpečiť, že sa nič nestane, ale myslím že vedela...“ vysvetľoval. Severus váhavo siahol po liste a schoval ho v kapse svojho habitu. Nechcel si ho prečítať a pri najbližšej príležitosti ho chcel hodiť do ohňa.
Lenže keď sám vo svojom starom dome na gauči a pozeral do plameňov, nemohol to urobiť. Neustále obracal v ruke list od Lilly a bojoval s túžbou ho otvoriť a dychtivo si prečítať každé jej slovo. Lenže strach a výčitky ho mátali až príliš na to, aby sa tej túžbe podvolil bez odporu. Napokon odpor slabol a on pred sebou rozvinul pergamen, aby si prečítal posledný odkaz od svojej jedinej lásky.