Kapitola č.15: Vinný bez viny
Napriek pokročilým nočným hodinám sedel Albus Brumbál v riaditeľni a úmorne premýšľal. Preto keď sa ozvalo klopanie, strhol sa.
„Vstúpte!“ povedal unavene a pozrel k dverám, kto sa to dožaduje jeho pozornosti.
„Neruším?“ spýtala sa Minerva, keď nakukla dnu.
„Len poď. Posaď sa.“ pozval ju ďalej a ukázal na prázdne kreslo.
„Čo sa stalo? Bude ten chlapec v poriadku?“ vychrlila zo seba a s obavami pozerala na riaditeľa.
„Poppy vravela, že bude v poriadku, takže nie je dôvod robiť si starosti.“ odpovedal.
„Tak čo sa stalo? Kde ste ho našli?“ pýtala sa ďalej netrpezlivo a tak jej Albus povedal, že Harryho našli v lese. Avšak než jej stihol prezradiť čo videli, opäť sa ozvalo klopanie a dnu vošiel Severus.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa a na čele sa mu prehĺbili vrásky.
„Zdá sa, že máme problém.“ povedal stroho a povedal im o Harryho jazve.
„Dúfal som, že sa mýlim a že sa toho nedočkáme. Alebo prinajmenšom nie tak skoro.“ povzdychol si Brumbál.
„Čo budeme robiť, Albus?“ spýtala sa Minerva, ktorú správa o Voldemortovom návrate vyviedla z miery.
„V prvom rade potrebujem zistiť, ako to bolo so Siriusom Blackom. Navyše by sme mali informovať členov Rádu, aby boli v strehu. Severus, s Harrym je všetko v poriadku?“
„Áno, prebral sa okolo polnoci. Ako som predpokladal, počul o čom sme sa my dvaja zhovárali.“
„Pochopil to?“ spýtavo zdvihol obočie a bol rád, keď čiernovlasý kúzelník úsečne prikývol.
„Daj na neho pozor.“ prikázal a Snape na neho vrhol naštvaný pohľad.
„Moment, zdá sa mi to, alebo mi tu niečo uniká?“ vmiesila sa do rozhovoru Minerva a prechádzala pohľadom z jedného na druhého.
„Prepáč Albus, ale myslím, že Severus nie je čo sa týka Pottera objektívny. Všetci dobre vieme o jeho nepriateľstve s Jamesom a aj za tie dva dni som si mohla všimnúť, že je na toho chlapca veľmi tvrdý. Nemyslím, že je dobrý nápad nechať Severusa na neho dozerať, nech sú jeho úmysly akokoľvek dobre myslené.“ protestovala. Albus významne pozrel na Snapea.
„Máš k tomu čo povedať, Severus?“
„Súhlasím s tým, že je môj vzťah k Harrymu viac subjektívny, ale nemá to čo dočinenia s Jamesom Potterom.“ odsekol a prepaľoval svoju kolegyňu pohľadom.
„Tie svoje pohľady skúšaj na niekom inom, Severus. Myslím, že by si sa k tomu chlapcovi nemal správať tak nevraživo.“ vrátila mu Minerva a Albus zvedavo sledoval ich slovný súboj, zvedavý na výsledok.
„Budem sa k nemu správať ako sám uznám za vhodné. A bol by som rád, keby sa k nemu aj ostatní správali normálne a nepodporovali ho v porušovaní pravidiel.“ zavrčal a s tými slovami opustil riaditeľňu.
„Ako to myslel?“ spýtala sa.
„Minerva viem, čo si o Severusovi myslíš, ale tak ako my všetci chce pre Harryho to najlepšie. Ver mi.“
„To určite. Keby mohol, tak ho s radosťou..“
„Dosť! Sám som sa previnil tým, že som o ňom pochyboval. Neurob podobnú chybu. Ver mi, že Severus robí čo môže.“ zastavil jej protesty a uzavrel tak ich diskusiu. Zaželal jej dobrú noc a sám si šiel ľahnúť, aby sa pripravil na to, čo ho druhý deň čaká.
Vysoká pevnosť stála na opustenom ostrove uprostred rozbúreného mora. Jej tmavé kamenné steny bez okien v sebe ukrývali mnoho zla. Už len pohľad na ňu vyvolával v človeku strach. Bolo to totiž väzenie pre tých najhorších z najhorších, ktorí sa v kúzelníckom svete snažili presadiť svoju temnú moc. Avšak nie väzenie a väzni v ňom robili Azkaban tým najhorším miestom, kam by živá duša radšej nevkročila. Boli to jeho strážci, ktorí robili z tohto miesta masový hrob ľudí pochovaných zaživa.
Albus Brumbál sa podvedome striasol pri pomyslení na utrpenie ľudí, ktorí sú tu uväznení, nehľadiac na to, či si to zaslúžili. O to horšie, ak tu uväznia človeka neprávom. Bol tu, aby zistil, či sa on sám nepričinil o podobnú krivdu. Jeho kroky viedli do tmavej cely bez okien, kde mu do nosa udrel silný zápach. Keď si jeho oči privykli tme, zbadal postavu krčiacu sa v rohu miestnosti.
„Sirius Black?“ oslovil väzňa.
„Čo to? Už aj moje zmysly ma zrádzajú?“ ozval sa chrapľavý hlas. „Alebo to azda sám veľký Brumbál poctil ma svojou návštevou?“ Čierna hlava sa zdvihla a divoký pohľad sa uprel na prichádzajúceho.
„Prišiel som sa porozprávať.“ odpovedal Albus a zostal stáť na mieste.
„Desať rokov trvalo, kým si niekto iný okrem tých netvorov spomenul, že existujem. Čo také vás sem privádza.“ spýtal sa Sirius a pozrel na Brumbála očami, v ktorých bolo vpísané toľko bolesti a utrpenia, až to Albus nevydržal a odvrátil zrak.
„Chcem vedieť, kto bol strážcom tajomstva Potterovcov a pravdu o Pettigrewovi.“
„Pravdu? Moju či vašu?“ vykríkol väzeň a oči sa mu šialene zaleskli.
„Skutočnú pravdu, Sirius.“ povedal Albus pokojne a čakal, kým mu Sirius Black rozpovie svoj príbeh.
„Bol ako môj brat. Veril mi.“ začal a jeho pohľad sa zakalil smútkom a bolesťou. „Veril mi viac než som si veril sám. Každý predpokladal, že sa stanem strážcom tajomstva a najprv som s tým súhlasil, ale...“ hlas sa mu zlomil a smútok vystriedal hnev.
„Radšej by som zomrel, než by som ich mal zradiť. No vedel som, že po mne Voldemort pôjde, aby ma zlomil a ja som sa bál, aby sa mu to nejako nepodarilo. Tak som navrhol, aby strážcom bol Peter, ale aby o tom nik nevedel. Tak by bol v bezpečí Peter aj tajomstvo a ja by som vedel, že aj keby ma mučili, nemôžem nič prezradiť.“ hovoril.
„Prijali to? Spravili Petra strážcom tajomstva?“ spýtal sa Albus, hoci tušil odpoveď.
„Áno. Keď som tam potom prišiel a našiel ich...“ pozrel na Brumbála a v očiach mal nenávisť. „Bol som rozhodnutý sa pomstiť. Chcel som vykonať pomstu horšiu než smrť, ale keď som tam stál a pozeral naňho, nedokázal som to. Nedokázal som ho zabiť, hoci on zabil Jamesa a Lilly.“ hovoril hlasom tichším než šepot.
„Celý ten výbuch... to nastražil Peter, je tak?“ overoval si Albus svoje domnienky a v duchu už osnoval plán na oslobodenie nevinného. Sirius prikývol.
„Sirius, viem že som prišiel neskoro, ale daj mi šancu napraviť svoju chybu. Dostanem ťa odtiaľto čo najskôr.“ sľúbil Albus a chystal sa odísť, keď ho zastavila Siriusova ruka na ramene.
„Počkajte. Prečo teraz? Odmietali ste ma počúvať predtým, tak prečo teraz?“ pozeral naňho a prvý krát sa v jeho očiach objavilo niečo... azda iskierky nádeje, žeby sa mohol dostať z tohto pekla na zemi.
„Vrátil sa.“ zaznela odpoveď a ich pohľady sa na krátky okamih stretli. Siriusova ruka skĺzla z Albusovho ramena a starý kúzelník odišiel, aby presvedčil ministra a ostatné zodpovedné osoby o nevine Siriusa Blacka.
Harry sa v to ráno zobudil s boľavou hlavou, ale po včerajšom rozhovore so Snapeom sa cítil o trochu lepšie a keď za ním prišli jeho priatelia, dokonca sa usmieval.
„Kde si včera bol, Harry? Hľadali sme ťa všade možne, ale nakoniec sme to museli nahlásiť.“ spovedala ho Hermiona a skúmavo si ho prezerala.
„Vďaka. Vlastne keby ste to nenahlásili, asi by som ešte stále ležal v lese.“ povedal popravde.
„V lese? Chceš povedať, že... myslíš Zakázaný les?“ jachtal Ron s očami rozšírenými od prekvapenia.
„No hej, bola to hlúposť, že som tam šiel.“ priznal Harry a zaboril sa do vankúšov.
„To teda bola. Vieš, koľko je tam nebezpečných tvorov?“ poučovala ho Hermiona.
„Samozrejme, čítal som Dejiny Bradavíc a venoval som kapitole o Zakázanom lese naozaj plnú pozornosť.“ odpovedal trochu sarkasticky. „Nechcem sa o tom baviť, viem že som spravil chybu.“ povedal miernejšie a Hermiona si zahryzla do pery, zrejme aby nezačala s ďalšími výčitkami.
„A čo sa tam stalo? Niečo ťa napadlo? Hm, asi ti to neprejde len tak ľahko, čo? Dostal si trest u Filcha?“ chrlil zo seba Ron a Harry túžil zaspať a zobudiť sa až za pár dní.
„Vlastne, mám trest so Snapeom.“ priznal a potom im vyrozprával všetko, čo si pamätal z lesa. Zámerne však vynechal dôvod svojho úteku a bol rád, že sa k nemu Ron ani Hermiona nevrátili.
„Do hroma, Harry. Nevieš, kto to mohol byť?“
„Keby to vedel, asi by nám to povedal, ty inteligent.“ zahriakla ho Hermiona, keď sa jej podarilo zamaskovať svoj vystrašený výraz.
„Vážne to neviem, Ron.“ vložil sa do debaty aj Harry, no zachránila ho madam Pomfreyová, ktorá ich vyhnala pod zámienkou, že pacient potrebuje odpočívať.
Harry sa teda uložil späť do postele a premýšľal nad tým, čo mu v noci povedal Severus. On je jeho otec. Skutočný otec a má ho rád. Napriek tomu, ako ho táto správa prekvapila, bola to tá najlepšia, akú za posledné dni počul. Zovrel v dlani svoj prívesok a zadriemal uprostred dňa.