Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.14: Služobník

18. 6. 2009

Harry utekal a utekal stále ďalej, až zastal na okraji Zakázaného lesa. Smutne sa otočil a pozrel na hrad. Tak veľmi sa sem tešil, dúfal že bude so Severusom častejšie a konečne budú obaja spokojní a šťastní. Lenže čo to vravel Brumbál? Snape je alebo bol Smrtijed a uniesol Harryho, keď bol ešte dieťa. Nedali mu ho do opatery, ako mu tvrdil celé tie roky. Ako mu mohol takto klamať? Veď mu veril a mal ho rád ako vlastného otca. Prečo? Prečo? Prečo? zúfal si chlapec a pozrel na prívesok pokojne odpočívajúci na jeho krku. Chvíľu spomínal na všetky tie rozhovory, ktoré spolu takto viedli, keď bol Harry sám doma a Severus mal povinnosti v škole. Vtedy bol ešte šťastný, no teraz jeho srdce zvierali pevné okovy bolesti a smútku. Strhol si prívesok z krku a nechal ho spadnúť na zem predtým, než zmizol v spleti stromov temného lesa. Šiel stále ďalej potme a pár krát nešťastne zakopol. Keď dopadol na zem asi po piaty krát, schúlil sa do klbka a potichu plakal obklopený čiernou tmou a nebezpečím, ktoré tu naňho číhalo.

Severus Snape prechádzal po hrade tak rýchlo, že jeho tmavý plášť za ním majestátne vial a vyzeralo to, akoby skutočne lietal. Hoci sa to podľa výrazu jeho tváre nedalo spoznať, bol šialený od strachu. Zúfalo nazeral do všetkých prázdnych učební, volal jeho meno keď prehľadával jednu chodbu za druhou, no všetko márne.

„Idem ho hľadať von.“ oznámil Albusovi, ktorý to v rýchlosti oznámil ostatným a pridal sa k nemu.

„Hádam si len nemyslíš, že šiel do lesa?“ spýtal sa ho Albus a svižným krokom ho dobehol.

Lumos.“ povedali dvojhlasne a dva prútiky zažiarili v tme, aby im posvietili na cestu.

„Na to radšej nechcem ani pomyslieť.“ zamumlal Snape a zamieril k jazeru.

„Kde ho videli naposledy?“ spýtal sa.

„Jeho priatelia tvrdia, že sa od nich odpojil hneď po tvojej hodine. Povedal im, že si tam niečo zabudol a musí sa po to vrátiť.“ odpovedal úsečne a vo chvíli keď to dokončil vrazil do Severusa, ktorý prudko zastal a pozrel naňho.

„On sa vrátil k učebni hneď po hodine?“ oči sa mu hrozivo zaleskli.

„Zrejme áno, čo sa deje, Severus?“ nechápal riaditeľ.

„Mal som s nimi hodinu tesne predtým, než si prišiel. Ak sa naozaj vrátil, musel nás počuť.“ skonštatoval Snape a vedel, že ak je to tak, potom sa Harry nestratil, ale utiekol a akákoľvek snaha kontaktovať ho cez prívesok bude márna.

„Pri Merlinovej brade.“ vzdychol Albus a pochopil nevyslovené. Prehľadávali okolie jazera, ihrisko a dokonca Hagridovu chalupu, no po chlapcovi akoby sa zľahla zem.

Snape bez váhania zamieril k lesu a vo svetle prútika sa niečo na zemi zaligotalo. Keď sa sklonil, aby sa tomu prizrel, uvidel roztrhnutú retiazku s príveskom, ktorý nosil Harry. Zovrel ho v ruke a nečakajúc na svoj doprovod vbehol do lesa.

Harry začul nejaké zvuky a siahol po prútiku, ktorý mal v kapse a rozsvietil si ním. Ešte že ho Severus naučil aspoň najzákladnejšie kúzla, hoci ho to stálo veľa presviedčania. Svetlo teda mal, ale vedel, že keby sa tu čokoľvek zomlelo, nemá najmenšiu šancu sa ubrániť. Až teraz si všimol, aká je v lese tma a keď sa započúval do zvukov doliehajúcich k nemu, premkla ho hrôza. Šuchtavý zvuk, ktorý ho predtým vyľakal sa ozval znovu o niečo bližšie. Zasvietil prútikom tým smerom a uvidel tmavú zhrbenú postavu niekoľko metrov pred sebou. Od hrôzy akoby skamenel a nemohol sa hýbať. Chcel zhasnúť, aby ho tá postava nezbadala, no bolo neskoro. Jazva na čele ho začala neskutočne páliť a bolesť otupovala jeho zmysly. Cítil, ako sa mu niečo obtrelo o nohu a o malú chvíľu zazrel aj druhú postavu približujúcu sa k tej v tmavom plášti.

„Môj pane... tu som... váš služobník.“ pišťal mužík, ktorý sa tam znenazdajky objavil.

„Potrebujem toho chlapca, jeho krv....“ ozval sa hrčivý hlas a ukázal na Harryho. Čím viac sa obaja približovali, tým viac Harryho bolela jazva. Snažil sa postaviť a utiecť, no potkol sa o hrubý konár a spadol. Jeho hlava narazila na čosi tvrdé a on strácal vedomie, stále však videl postavy približujúce sa stále bližšie a bližšie...kým ho nadobro nepohltila prázdnota.

Harry! Ozvi sa!“ ozvalo sa odkiaľsi spomedzi stromov a bolo počuť kroky rýchlo sa približujúcich postáv.

„Rýchlo! Potrebujem jeho krv. Preňho sa vrátim neskôr.“ ozvalo sa spod tmavého plášťa a ten, čo sa označil za jeho služobníka nemeškal. Jediný rýchly pohyb a ostrý nôž porezal Harryho zápästie, z ktorého začal vytekať pramienok červenej tekutiny. Keď bola jeho krvou naplnená fľaštička, ktorú ten muž zvieral vo svojej dlani, rýchlo prešiel k svojmu pánovi, pripravený ich oboch premiestniť.

V tom istom okamihu sa tam objavil zadychčaný Severus a jeho pohľad sa stretol s pohľadom toho malého muža.

„Ty?“ spýtal sa prosto, no než stihol čokoľvek urobiť, obaja sa premiestnili. Severus prezrel okolie a len čo zazrel Harryho bezvládne telo, vrhol sa k nemu. Strach, že prišiel neskoro ho zasiahol ako otrávený šíp. Chcel nahmatať pulz, no miesto toho sa jeho ruky dotkli čohosi teplého a lepkavého. Krv, uvedomil si okamžite a stisol Harryho zápästie, aby zastavil krvácanie.

Episkey.“ zamumlal potichu a rana na ruke sa zacelila. Až keď sa mu podarilo nahmatať slabý pulz, nepatrne mu odľahlo.

„Je v poriadku?“ ozval sa za ním Brumbálov hlas.

„Dúfam.“ zašepkal a prezeral Harryho zranenie na hlave. „Musí ísť hneď na ošetrovňu.“ povedal rozhodne a opatrne vzal Harryho na ruky, aby ho tam odniesol.

„Budeš v poriadku, Harry. Postarám sa o teba.“ šepkal mu do ucha a chlapcove oči sa na okamih otvorili.

„Severus?“ šepol Harry, akoby nemohol veriť vlastným očiam. Hneď potom však jeho myseľ opäť zablúdila do neznáma.

Som tu s tebou.“ odpovedal mu Snape a zrýchlil, aby sa čo najskôr dostali späť do bezpečia hradu.

Madam Pomfreyová sa pacienta ujala len čo ho Severus položil na prázdnu posteľ. V rýchlosti ju oboznámil s tým, čo sám zistil pri prvej prehliadke a ona ticho mumlala nejaké diagnostické kúzla.

„Pár odrenín, stredne ťažký otras mozgu a potrebuje krv doplňujúci lektvar. Ešte že ste ho včas našli, mohol vykrvácať.“ hovorila úsečne a už zháňala potrebné lektvary a kúzlom odstránila Harryho otras mozgu.

„Bude v poriadku?“ spýtal sa Severus priškrteným hlasom.

„Samozrejme, liečila som horšie zranenia, Severus. Deň dva si ho tu nechám na pozorovanie.“ rozhodla a keď skončila, nechala Albusa so Severusom osamote.

„Videl si to čo ja? Ako je to možné? Má byť predsa mŕtvy.“ začal Severus, keď si bol istý, že ich nik nemôže počuť.

„Tiež tomu nerozumiem, ale zdá sa, že niektoré veci sú inak než sa zdali. Asi by som mal zistiť viac.“ zamyslene odpovedal Albus a pozeral na chlapcovu poškriabanú tvár.

„Chceš ísť za ním? Myslíš, že ti po toľkých rokoch v Azkabane bude schopný rozumne odpovedať?“ zapochyboval Snape.

Neviem, ale skúsiť to musím. Možno sme odsúdili nesprávneho a v tom prípade to musíme napraviť.“ povedal rozhodným hlasom riaditeľ a na chvíľu sa rozhostilo ticho.

„Asi by sme ho mali nechať odpočívať.“ navrhol po chvíľke a postavil sa na odchod, Snape však zostal nehybne sedieť a hľadieť na Harryho.

„Zostanem tu, kým sa nezobudí. Budem mu musieť vysvetliť pár vecí, ak nás počul, o čom teraz ani v najmenšom nepochybujem.“

„Tak dobre. Dobrú noc Severus.“ rozlúčil sa a potichu za sebou zavrel dvere.

Keď osameli, sadol si Severus k Harrymu na posteľ a jemne mu odhrnul vlasy zo spoteného čela. Jemnou žinkou namočenou v studenej vode mu utrel tvár a opatrne zotrel zaschnutú krv na drobných škrabancoch. Premýšľal nad tým, čo konkrétne mohol Harry počuť, keď ho to donútilo k úteku. Ešte že ho včas našli. Nevedel, čo by robil, keby ho stratil. Radšej na to ani nechcel pomyslieť, no obraz chlapca nehybne ležiaceho a krvácajúceho uprostred lesa sa mu stále mihal pred očami.

Okolo polnoci sa ošetrovňou rozľahol výkrik. Severus bol v mihu na nohách a snažil sa Harryho zmietajúceho sa a plačúceho na posteli zobudiť.

„Harry, zobuď sa. To nič, to je len sen.“ tíšil ho a chlapec po chvíľke precitol.

„Severus!“ zvolal zúfalo a hodil sa mužovi okolo krku. Ten ho k sebe pevne privinul a hladkal ho po vlasoch.

„Už je dobre. Bol to len sen. Si v bezpečí.“ opakoval mu slová útechy. Lenže udalosti posledných dní sa Harrymu opäť vynorili v pamäti a on si spomenul, prečo vlastne utiekol. Vymanil sa zo Severusovho objatia a schúlil sa do klbka v posteli.

„Nechaj ma.“ povedal a vytrhol sa Severusovi, ktorý mu položil ruku na rameno.

„Harry...“ snažil sa, no chlapec ho odmietal počúvať.

Nenávidím ťa. Daj mi pokoj.“ zvolal zúfalo a pretiahol si perinu cez hlavu. V jeho slovách bolo toľko bolesti a sklamania, že to Severusa vydesilo. Nepohol sa však a nechal Harryho, kým sa vyplače.

Asi po hodine to už nevydržal a odhrnul perinu tak, aby sa mohol s Harrym porozprávať.

„Harry, ty si počul o čom sa rozprával s riaditeľom?“ spýtal sa mierne a chlapec len nebadane prikývol.

„To preto si utiekol? Prečo si za mnou neprišiel? Vysvetlil by som ti to.“ pokračoval Snape a jeho hlasu chýbala jeho zvyčajné ostrosť.

„Uniesol si ma, aby si ma mohol dať Jemu.“ fňukal Harry.

„Vieš, že to nie je pravda.“ opravil ho jemne.

„Si smrtijed, prečo inak by si to robil?“ nedal sa a jeho zelené oči boli plné sĺz, keď to vravel.

Severus sa posunul na posteli bližšie k nemu a zotrel mu slzy z tváre.

Bol som smrtijed a ľutujem to viac, než si myslíš. Vravel som ti, že sú veci, ktoré pochopíš až časom a nepovedal som ti to preto, že som nechcel, aby si o mne pochyboval.“

„Prečo by som tomu mal teraz veriť?“

„Myslel som, že si mi veril posledných desať rokov. Alebo to tak nebolo?“

„Lenže ty si mi klamal. Nedali ti ma, ale uniesol si ma od mojich príbuzných. Tvrdil si, že nik z mojej rodiny nežije.“ obviňoval ho chlapec.

„Riaditeľ ťa nechal u tvojej tety a strýka, ale nechci vedieť, ako sa k tebe tí podliaci správali. Keby som ťa odtiaľ nevzal, ktovie ako by to všetko dopadlo.“ vysvetľoval trpezlivo Snape. Až prekvapivo trpezlivo, avšak bolo to nutné, ak nechcel prísť o syna.

„Harry, chcel som aby si bol v poriadku. Aby si mal pekné detstvo. Viem, že to so mnou nebolo ideálne, ale snažil som sa.“

Prečo si to chcel?“ nechápal Harry.

„Ty mi neveríš?“ spýtal sa ho Snape a hoci sa snažil to skryť, Harry zachytil sklamanie v spodnom tóne jeho hlasu.

„Ja neviem. Kým som neprišiel sem... keď som ťa tu videl a keď mi všetci hovorili aký si, nechcel som tomu veriť, lenže... keď som bol u profesorky McGonagallovej a potom na tej chodbe a na hodine... nespoznával som ťa a keď som potom počul riaditeľa na teba kričať...“ priznal Harry a stále mal v hlave strašný zmätok.

Bolo toho na teba veľa. Prepáč, mal som ti to povedať skôr, ale myslel som, že pochopíš, že je to len pretvárka. Keď som ti povedal, že nesmieš prezradiť, že sa poznáme myslel som, že pochopíš, keď sa k tebe budem správať tak ako k ostatným. Samozrejme na verejnosti. Čakal som ťa dnes po škole, aby som ti to všetko vysvetlil.“ hovoril Severus potichu, no Harry stále mlčal.

„Ty si si naozaj myslel, že som sa o teba staral, len aby som ťa mohol predviesť pred Neho?“ spýtal sa a Harry odvrátil tvár.

„Harry, pozri sa na mňa. Nehnevám sa, že si o mne pochyboval, ale neodvracaj sa odo mňa. Keď si dnes zmizol, veľmi som sa o teba bál.“ priznal a Harryho zelené oči na neho konečne pohliadli.

„Prečo? Prečo sa o mňa tak staráš?“ toto jedno Harry stále nechápal.

„Nechcel som ti to povedať, ale ak chcem aby si mi veril, asi budem musieť.“ povzdychol si Snape a Harry na neho nechápavo pozeral.

Keď tvoja mama zomrela, nechala mi u riaditeľa list a prosila ma, aby som sa o teba postaral. Harry, nie James Potter, ale ja som tvoj otec.“ priznal napokon Severus a čakal, ako Harry zareaguje.

„Čože? Ty... tak prečo si ma potom presviedčal o tom, že som syn Jamesa? Prečo? Je to zase ďalšia lož?“ kričal Harry a hlava sa mu skoro rozskočila. Triasol sa po celom tele a opäť si želal byť ďaleko odtiaľto. Aj keď uznal, že les nebolo to najlepšie miesto.

„Nie Harry, toto nie je lož. Ale kým si si myslel, že sa o teba len starám, bolo to jednoduchšie. Je to všetko veľmi zložité. Musel som to tajiť, tak ako som chcel tajiť že sa poznáme. Počuj, v skutočnosti už Smrtijed nie som, ale keď sa Voldemort vráti, budem sa musieť vrátiť aj ja a tváriť sa, že mu verne slúžim.“ vysvetľoval a rozhodol sa, že je čas na celú pravdu.

„Čože? Nie, to nesmieš!“ vykríkol zúfalo Harry.

„Musím, ak ho chceme navždy poraziť a ochrániť ťa. Neželám si nič iné, než aby ťa nechal na pokoji a bol si v bezpečí.“ pokračoval Snape, držia Harryho za ruku.

Ale keď zistí, že si ho zradil...“ plakal Harry pretože pochopil, aké nebezpečné to pre Severusa bude.

„Keď budeme opatrní, nezistí to. Tak ako nezistí, že si môj syn a že si to jediné, na čom mi v živote záleží.“ ubezpečil ho Snape.

„Preto musíš predstierať, že ma nemáš rád.“ prikývol Harry na znak, že konečne porozumel.

Snape vytiahol z kapsy Harryho retiazku s príveskom a po tichom Reparo bola opäť ako predtým. Pripol ju Harrymu na krk a pozrel naňho s nehou v očiach.

Presne tak, všetko to je len naoko. Viem, že to bude ťažké veriť tomu, ale je to tak.“ prikývol Severus.

„A budeš mi dávať veľa trestov?“ spýtal sa Harry, teraz už s miernym úsmevom na tvári.

Samozrejme. Si predsa veľmi otravný Nebelvír, čo neustále porušuje pravidlá. Ale hlavne si môj syn a ja chcem s tebou stráviť aspoň nejaký čas osamote, kedy na teba nebudem musieť kričať a krivo zazerať.“ uškrnul sa Snape a postrapatil mu vlasy. „Veď tak si to doma navrhoval, nie?“

„Hej, ale nemyslel som, že to vezmeš doslovne.“ bránil sa Harry. Severus si vydýchol, že to s Harrym konečne vyriešili, no ustaraný výraz z jeho tváre nezmizol.

Harry, kedykoľvek by si mal pochybnosti alebo by si niečo potreboval, musíš za mnou prísť. Už nikdy neurob to, čo si spravil dnes.“ pokarhal ho mierne a privinul si ho k sebe, pretože si opäť spomenul na les.

„Čo sa tam vlastne stalo? Videl som akúsi postavu a potom ma hrozne začala bolieť jazva. Chcel som utiecť, ale ... a potom tam bol ten druhý..“ začal nekontrolovateľne mrmlať a pri spomienke na to stretnutie sa opäť roztriasol.

Bolela ťa jazva?“ spýtal sa a vedel, že je to zlé znamenie. Pokiaľ to v lese bol naozaj Voldemort, o čom teraz nepochyboval, je zázrak, že je Harry vôbec nažive. „To nič, skús na to nemyslieť.“ snažil sa ho povzbudiť a po chvíľke trval na to, že si Harry vezme nejaký lektvar na spanie. Keď sa tak stalo a on konečne zaspal, viedli kroky Severusa Snapea do riaditeľne nedbajúc na to, koľko je hodín.


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.