Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.13: Odhalenie

18. 6. 2009

Harry dobehol do Veľkej siene, kde už na neho čakali Ron s Hermionou.

„Tak čo? Bolo to veľmi zlé?“ spýtal sa súcitne Ron a nabral si plný tanier pečených zemiakov a pridal pár kúskov mäsa.

„Čože?“ spýtal sa Harry trochu nechápavo, no v tom mu svitlo. „Aha, no nie.. nie celkom. Dovolili mi hrať famfrpál za fakultné družstvo.“ priznal a pozrel na stôl, čo je na večeru.

„Takže si nedostal trest?“ uistila sa Hermiona a jemu akoby na dno žalúdku dopadol ťažký balvan.

„No... za to lietanie nie. Ale zajtra mám trest so Snapeom. Vrazil som doňho na chodbe a tiež sa mu nepáčilo to s tým famfrpálom. Prváci vraj nesmú hrať.“ priznal im napokon a neodvážil sa pozrieť k učiteľskému stolu.

Teda Harry, ešte ani nám sa nepodarilo získať trest v prvý deň a že sme si ich už užili dosť, hlavne u Snapea. Ale to s tým famfrpálom je super. My sme tiež v tíme.“ vmiesil sa do rozhovoru Fred a George súhlasne prikyvoval.

„Je to proste slizký kretén.“ uzavrel Ron s plnými ústami a v tej chvíli mal Harry rovnakú chuť jednu mu vraziť, ako keď ho v ten deň provokoval Malfoy, no radšej mlčal.

Na druhý deň sa jeho nálada o moc nezlepšila. A k tomu všetkému ho bolela hlava, aj keď možno ani nie hlava, ale konkrétne jazva. Nebolo to však nič, čo by nemohol vydržať a tak šiel normálne na vyučovanie. Dnes mali mať okrem iného aj prvú hodinu lektvarov a všetci prváci, vrátane Harryho boli nervózni.

Len čo sa za nimi zavreli dvere učebne nachádzajúcej sa v podzemí, zavládlo vnútri také ticho, že by bolo počuť aj pierko dopadnúť na zem. Snape začal ako zvyčajne svojou úvodnou rečou, ktorá bola navlas rovnaká ako tá, ktorú im odrecitovali dvojčatá Weasleyové, keď Snape imitovali v spoločenskej miestnosti.

Harry celý čas sedel ani na ihlách a keď mali začať s prípravou najjednoduchšieho lektvaru, triasli sa mu ruky a spadlo mu do kotlíku viac mločích očí než mal pridať. Len čo sa ozvalo slabé syčanie vedel, že je zle a odstúpil od kotlíka, z ktorého teraz stúpala modrá pena.

Evanesco!“ ozval sa temný hlas učiteľa lektvarov a prebodával Harryho pohľadom. „Zdá sa, že večerný trest vám nestačí. Odoberám desať bodov Nebelvíru a vy máte trest do konca týždňa.“ zahučal hlbokým hlasom. Harry ho nikdy takého nahnevaného nevidel a naplnil ho pocit viny.

Hodina skončila. Nabudúce od vás očakávam pojednávanie o tomto lektvare na tridsať palcov.“ oznámil ostatným a všetci rýchlo opustili učebňu, v čele s Chlapcom- ktorý- prežil.

Len čo Severus osamel, sťažka dosadol na stoličku a zložil hlavu do dlaní.

Ty si ale pekný idiot, Severus.“ nadával sám sebe a musel sa veľmi ovládať, aby niečo nerozbil. Nevedel, čo sa to s ním deje. Veď až doteraz bolo všetko v poriadku. Lenže odkedy je Harry tu... Harry, pre Merlina, ten strach v jeho očiach, keď naňho kričal... Kričal naňho aj doma, ale nikdy nie takto. Severus vedel, že povesť, ktorá koluje hradom a navyše jeho vystupovanie tu v Harrym vyvolá pochybnosti, no dúfal, že sa o tom porozprávajú až keď ten problém nastane a vyriešia ho spoločne. Okrem Harryho ho však trápilo ešte niečo, bude to musieť povedať Brumbálovi.

Severus siahol pod stôl a otvoril tajnú zásuvku. Vytiahol z nej akýsi papier a uprene sa naň pozeral. Mal ho neustále pri sebe a vždy, keď bol rovnako nahnevaný a vytočený ako teraz, dokázal ho tento pohľad upokojiť. Je to tak dávno a pritom akoby to bolo len včera, čo...

„Ehm, Severus, máš na mňa chvíľku?“ ozvalo sa tesne pred ním a on prekvapene vzhliadol.

„Albus, čo tu robíš?“ oboril sa na neho naštvane a snažil sa skryť papier, ktorý stále ešte držal v ruke. „Nepočul som ťa klopať.“ zavrčal.

„Neklopal som, bolo otvorené.“ odpovedal mu pokoje riaditeľ. „Čo to tam skrývaš?“ spýtal sa a ukázal na cíp papiera, ktorý trčal spod haldy popísaných pergamenov.

„To je osobné.“ odpovedal Snape tónom, ktorý naznačoval, že sa o tom odmieta viac baviť.

„Vyzerá to ako nejaká kresba.“ nedbal na to Brumbál a než mu v tom mohol Severus zabrániť, vytiahol si ten správny papier a s úsmevom naň pozrel.

Jeho modré oči, skryté za polmesiačikovými okuliarmi sa rozšírili od údivu, keď pozeral na kresbu. Bol na nej muž a dieťa, obaja čiernovlasí a chlapec mal na čele jazvu v tvare blesku. Bol to ten obrázok, ktorý dal Harry Severusovi v deň keď úspešne zložil skúšky. Brumbál ešte stále nechcel veriť tomu, čo vidí, no pravda ho zasiahla ako dobre mierená kliatba.

„Tak toto mi budeš musieť vysvetliť.“ zahrmel tak mocným hlasom, že aj Severus, ktorý bol zvyknutý na rôzne výbuchy hnevu od Voldemorta, sa pred ním doslova strácal. Ani jeden si nevšimol drobnú postavu stojacu za dverami.

„Desať rokov si ma vodil za nos, keď som sa snažil Harryho nájsť. Keď som sa ťa na to vtedy tesne po tom únose pýtal, urazil si sa, že spochybňujem tvoju loajalitu a pritom si mi celý ten čas klamal. ČO si si myslel, že robíš?“ kričal naňho Brumbál.

Robil som to, čo som musel.“ bránil sa Severus a vytrhol Brumbálovi obrázok z ruky.

„Musel? Aha, iste. Mal si v pláne mi ho uniesť spred nosa a pri najbližšej príležitosti predviesť pred Voldemorta, keď povstane, alebo svojim kamarátom, aby za neho dokončili jeho prácu, keď to sám nedokázal?“ vyčítal Severusovi Albus a pri tých slovách Harrymu, ktorý stál za dverami, tuhla krv v žilách.

Ach samozrejme, Albus. Nemal som v pláne nič iné. Už zastávate rovnaký názor ako Moody, že Smrtijed Smrtijedom zostane a nezaslúži si iné, než Azkaban? Nuž teda prosím, oviňte ma a nechajte ma zavrieť.“ odpovedal mu Snape so značnou dávkou sarkazmu.

Za dverami stojaci Harry viac nevydržal a rozbehol sa chodbou z podzemia preč. Chcel byť odtiaľto čo najskôr preč a pokiaľ možno čo najďalej. Bežal nevedno kam a kvôli slzám, ktoré nedokázal zastaviť zakopával takmer na každom kroku.

„Veril som ti, Severus. Pred každým som ťa bránil, lebo som veril tomu, že si sa zmenil a zvolil si správnu cestu. Nemal si žiadne právo odviesť Harryho a držať ho celý ten čas v izolácii.“ pokračoval Albus so svojimi výčitkami.

„Mal som na to väčšie právo než si myslíš, Albus. Väčšie než ty, keď si ho dával k tým mudlom, čo sa k nemu správali ako k prašivému. Mal som to byť ja, kto sa oňho postará, kto naňho dohliadne.“ vrátil mu Snape rozhodnutý vyriešiť to raz a navždy.

„O čom to hovoríš, Severus?“ zmiernil Albus a čakal vysvetlenie.

Harry je môj syn. Lilly mi to napísala v tom liste, ktorý si mi dal keď zomrela.“ vysvetlil Severus a Albus sa musel posadiť.

„Prečo si mi to nepovedal?“ vyčítal mu Albus.

„Bolo by to niečo zmenilo? Dovolil by si mi starať sa oňho? Nechal by si malé dieťa v rukách bývalého Smrtijeda? Nevedel to nik okrem mňa, dokonca ani Harry nie. Myslel som, že to tak bude lepšie, že bude viac v bezpečí. Keď to nebude nik vedieť, nedozvie sa to ani Voldemort či Smrtijedi.“

Nedovolil by som to, ale vedieť to, mohlo byť niečo inak.“ priznal Brumbál. „A čo Harry? Čo si mu vlastne povedal? Snažil som sa z neho včera niečo dostať, ale zaryto mlčal. Mimochodom, učil si ho nitrobranu?“

Harry si myslel, že mi ho zverili do opatery po smrti rodičov. Vie kto ich zabil, a tiež že ak sa vráti, bude sa ho opäť pokúšať zabiť. Povedal som, že by mu mohli chcieť ublížiť aj Smrtijedi, no zatajil som, že som bol jedným z nich. Myslel som, že to bude jednoduchšie keď bude starší a že mu to vysvetlím, až keď to bude naozaj nutné a ja sa budem musieť k Nemu vrátiť.“

„Ako to všetko prijal?“ spýtal sa Albus, ktorý už bol o poznanie pokojnejší.

Ako myslíš? Povedal som mu to, keď mal sedem. Nemal som sa nechať presvedčiť, ale stalo sa.“ odfrkol si. „A s tou nitrobranou... myslel som, že by sa mu to mohlo niekedy hodiť a skúsil som, či to zvládne. Šlo mu to prekvapivo ľahko.“

„Také veci sa dedia, Severus.“ upozornil Brumbál, načo Snape len pokrčil ramenami.

„Tak teda, chceš to Harrymu naďalej tajiť?“

„Neviem. Je tu sotva dva dni a mám obavy, že aj tak krátky čas stačil na to, aby v ňom vzrástli pochybnosti o mne. Sám najlepšie vieš, akú mám na škole povesť a zrejme som sa sám pričinil o to, aby sa ma začal báť. Chcem mu to dnes nejako vysvetliť, keď si príde odpykať svoj trest.“

„Ty si mu dal trest v prvých dvoch dňoch školy? Potom sa mu teda nediv, že o tebe začne pochybovať. Teda v prípade, že si ho netrestal aj predtým.“ zamračil sa Albus no za svoju poslednú poznámku si vyslúžil zlostný pohľad.

Nikdy som na neho nevztiahol ruku a čo sa iných trestov týkalo, tak samozrejme ako každé dieťa potreboval usmerniť. Ale Harry je na svoj vek dosť vyspelý a nemal som s jeho výchovou problémy.“ ohradil sa Snape zlostne.

„Len pokoj, Severus. Verím ti. Keď som sa včera rozprával s Harrym, hovoril o tebe s úctou a nemal som najmenšie pochybnosti, že má na svoje detstvo pekné spomienky.“

V to dúfam. Snažil som sa.“ priznal Snape a pozrel na obrázok vo svojich rukách.

Zdá sa byť šťastný.“ poznamenal Albus na margo chlapcovho úsmevu na obrázku a nechal svojho učiteľa lektvarov osamote. Ten si uvedomil, že chcel Albusovi povedať ešte niečo, no v tom zazvonilo na ďalšiu hodinu a on musel pokračovať vo výuke.


Ron s Hermionou márne čakali Harryho na obede a neskôr v triede. Odpojil sa od nich hneď po hodine lektvarov s tým, že si niečo zabudol a musí sa tam vrátiť. Keď ho však nenašli ani večer vo veži, rozhodli sa to ohlásiť profesorke McGonagallovej a tá hneď informovala riaditeľa.

„Nemôže byť na ošetrovni?“ spýtal sa s obavami v hlase.

Volala som Poppy krbom a vraj ho nevidela. Musíme prehľadať hrad. Mohol sa niekde len stratiť, je tu len dva dni a nepozná to tu.“ navrhla učiteľka jedno z možných riešení.

„Zájdem za Severusom. Harry mal mať u neho dnes nejaký trest, možno je tam. zatiaľ informuj ostatných a začnite vo veži.“ prikázal Albus a už ho nebolo.

Severus práve kontroloval prísady v sklade, keď sa Albus krbom preniesol do učebne lektvarov.

„Severus, je tu Harry?“ spýtal sa, ale pri pohľade na prázdnu učebňu mu bola odpoveď viac než jasná.

Nie, mešká a ver mi, že za toto si pokarhanie zaslúži a dostane ho. Dobre vie, že neznášam nedochvíľnosť.“ mračil sa Snape. „Keď už si tu Albus, zabudol som ti...“

Severus, Harry zmizol.“ prerušil ho Brumbál uprostred vety a nechal Snapea, aby si to chvíľu prebral, než mu vysvetlil, čo sa stalo.

Dúfam, že sa len stratil niekde v hrade, inak...“ preglgol a siahol po svojom prívesku, prostredníctvom ktorého s Harrym komunikoval.

„Harry? Kde si?“ spýtal sa, no odpoveď neprichádzala.

„Harry, ohlás sa. Ak sa hneváš kvôli tomu dnešku, tak sa o tom môžeme rozumne porozprávať. Čakám ťa tu, aby som ti to vysvetlil, tak kde si?“ Severusa začala chytať panika.

„Harry, okamžite sa ozvi, prosím. Toto nie je vtipné.“

Lenže nech sa snažil akokoľvek, prosil, vyhrážal sa, Harry zaryto mlčal.

„Albus, to čo som ti chcel povedať... moje znamenie...“ ukázal na svoju ľavú ruku, na ktorej mal vypálené Znamenie zla, ktorého sa už do konca svojho života nezbaví.

„Kedy?“ spýtal sa Albus vážnym hlasom.

„Dnes ráno. Je to veľmi slabé, ale myslím, že nie na dlho. Musíme Harryho okamžite nájsť.“ povedal a rozbehol sa hľadať svojho syna.


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.