Kapitola č.12: Výnimka v pravidlách
Harry sa prebudil do sychravého rána, ktoré presne vyjadrovalo jeho náladu v ten deň. Mechanicky sa obliekol a keď sa im s Ronom a Hermionou podarilo trafiť do Veľkej siena na raňajky, len sa v tom trochu prehrabol. Nálada sa mu zlepšila až počas vyučovania, keď sa trochu oboznámili s tým, čo ich vlastne čaká. Ako prvé mali Čarovanie a hneď potom Transfiguráciu. Poobede ich čakala lekcia lietania, na ktorú sa Harry obzvlášť tešil.
Madam Hoochová im vysvetlila, ako sa na metle udržať a vyzvala ich, aby nasadli. Harry s radosťou počúvol a vzniesol sa do vzduchu. Podaktorým to nešlo tak jednoducho ako jemu, avšak blonďavý chlapec zo Zmijozelu s veľkou zručnosťou naviedol svoju metlu a preletel k Harrymu.
„Ty si Potter, čo? Hm, myslel som, že budeš rovnaké nemehlo ako tamtí.“ ukázal smerom k Hermione a Nevillovi, ktorí sa na metle držali zubami nechtami.
„Prestaň urážať mojich priateľov.“ zavrčal Harry a snažil sa druhého chlapca ignorovať, no bolo to ťažké.
„Prosím ťa, to sú tvoji priatelia? A ja som si myslel, že slávny Potter sa zmôže na viac než jedného skrachovanca a mudlovskú šmejdku.“ vysmieval sa ďalej Draco Malfoy. Harry zatínal päste a škrípal zubami, no všemožne sa snažil ovládať. Severus ho to predsa učil.
„Tí, ktorí si trúfnu môžu letieť za mnou. Urobíme si koliečko na štadióne.“ ozval sa za nimi profesorkin hlas. Čiernovlasý chlapec využil príležitosť a pridal sa k ostatným študentom. Studený vietor mu strapatil vlasy a vyhnal všetky starosti na chvíľu z hlavy. Avšak Malfoy sa rozhodol nedať mu pokoj a opäť na neho niečo pokrikoval.
„Si rovnaký úbožiak ako tvoji rodičia.“ smial sa, ale to sa už Harry neovládol a stočil metlu k Malfoyovi. Z očí mu sršali blesky, keď letel oproti nemu a vyhol sa mu v poslednej chvíli, aby zabránil zrážke. Malfoy však nečakal priamy útok a od strachu sa skoro zrútil z metly. Keď konečne našiel stratenú rovnováhu, prebodával svojho spolužiaka pohľadom, no neodvážil sa nič viac povedať. Aspoň nateraz nie a šťastný Harry začal pomaly klesať dolu k ostatným.
„Pán Potter.“ ozval sa strohý hlas madam Hoochovej a Harry naprázdno prehltol.
„Ou, to nevypadá dobre.“ začul Rona šepkať Hermione a obaja kamaráti sledovali profesorku blížiacu sa k Harrymu.
„Povedala som predsa nevybočovať z rady. Máte šťastie, že ste sa nezabil. Už ste niekedy lietal?“ spýtala sa prísne.
„NO... dostal som metlu k siedmym narodeninám, madam, takže som už lietal.“ priznal so sklonenou hlavou.
„Výborne. Hodina skončila, všetci sa vráťte so hradu. A vy pôjdete so mnou, pán Potter.“ zakričala Hoochová a dav študentov sa rozpŕchol do hradu.
Harry nasledoval svoju profesorku do kabinetu profesorky McGonagallovej. Z miestnosti pred ktorou zastali sa ozývali hlasy, no ihneď zmĺkli, keď sa ozvalo zaklopanie.
„Dobrý deň, Minerva, Severus. Prepáčte, že ruším váš rozhovor, ale potrebovala by som s tebou niečo prejednať.
„O čo ide?“ spýtala sa Minerva a ona i Severus upreli pohľady na Harryho stojaceho za Hoochovou.
Srdce mu splašene bilo, keď zbadal Severusa a len tak- tak sa udržal, aby ho neoslovil.
„Dobrý deň.“ zamumlal miesto toho a sledoval špičky svojich topánok. Prečo len musí byť Severus pri tom, keď dostanem svoj prvý trest, pomyslel si.
„Mala som teraz hodinu lietania s prvákmi.“ začala vysvetľovať, no než sa dostala ďalej, prerušil ju Severus.
„Je snáď niekto zranený?“ spýtal sa stroho a snažil sa nájsť niečo, čo by naznačovalo, že tým niekým je Harry.
„Nie, nič také. Chcela som len navrhnúť, aby bola udelená výnimka pánu Potterovi a mohol hrať za fakultné družstvo.“
„Čože?“ ozvalo sa trojhlasne.
„Minerva, vieš že Nebelvír nutne potrebuje nového chytača a poviem ti, tento chlapec lieta skoro lepšie, než všetci čo prišli na konkurz dohromady. Myslím, že by mal dostať šancu.“
„Vieš predsa, že prváci nesmú hrať famfrpál.“ protestovala vedúca nebelvírskej fakulty, ale nijak presvedčivo. Skúmavo sledovala Harryho a zdalo sa, že o tej možnosti uvažuje v reálnych medziach.
„Minerva má pravdu. Pravidla platia pre všetkých, vrátane pána Pottera bez ohľadu na jeho štatút celebrity.“ pridal sa Snape a pohľadom prepaľoval svojho syna, ktorý sa chystal niečo namietať.
„Severus, nebuď na toho chlapca taký prísny.“ zahriakla ho profesorka McGonagallová a vyslúžila si ďalší nevraživý pohľad svojho kolegu.
„Ja len hovorím, žeby sa malo zaobchádzať so všetkými rovnako. To znamená, žiadne špeciálne výnimky pre žiadneho zo študentov.“ vrčal Snape, kladúc dôraz na každé jedno slovo. Harry v tej chvíli chápal, prečo majú z neho jeho spolužiaci takú hrôzu. On sám by sa asi bál, keby nepoznal aj Severusovu druhú tvár. Lenže pochybnosti sa vrátili v plnej sile. Dve tváre, lenže ktorá je ta pravá?
„Myslím, že by som to mohla konzultovať s Brumbálom a podľa toho uvidíme. Nech rozhodne riaditeľ, či môžeme urobiť výnimku.“ uzavrela Minerva a neochvejne opätovala Snapeovi nahnevaný pohľad jasne hovoriaci, že sa nemá starať o študentov z jej fakulty.
„Výborne.“ zatiahol Snape nahnevane, pretože mu bolo jasné, že Brumbál Harrymu určite dovolí hrať. Vrhol zlostný pohľad na všetkých v miestnosti a azda najdlhšie sa díval na Harryho, ktorý by sa v tej chvíli najradšej prepadol.
„Poďte, pán Potter. Pôjdeme rovno za riaditeľom, aj tak s vami chcel hovoriť.“ vyzvala ho Minerva a poďakovala svojej kolegyni za pomoc. Potom sa spolu krbom preniesli do veľkej miestnosti plnej najrozličnejších predmetov. Na stenách viselo množstvo obrazov s portrétmi akýchsi ľudí. Harry si ihneď domyslel, že sú to bývalí riaditelia, o ktorých mu Severus rozprával. Spoza pracovného stola sa na nich usmieval riaditeľ, ktorého videl Harry včera na slávnostnom zahájení školského roku.
„Rád ťa konečne spoznávam, Harry.“ oslovil ho dobrosrdečne a ukázal na prázdne kreslá.
„Dobrý deň, pane.“ pozdravil Harry a keď sa posadila profesorka McGonagallová, nasledoval jej príklad.
„Albus, chcela som sa niečo opýtať.“ začala Minerva a vysvetlila Albusovi situáciu s famfrpálom. Severusove námietky však zámerne vynechala. Riaditeľ si pozorne vypočul jej návrh a neustále sa spokojne usmieval.
„Nevidím dôvod, prečo by Harry nemohol hrať. Pokiaľ profesorka Hoochová povedala, že vie dobre lietať, nevidím v tom problém. Toto pravidlo pre prvákov je tu najmä preto, aby sme sa vyhli tomu, že sa do družstiev budú hlásiť deti, ktoré ešte poriadne nevedia lietať.“ vysvetlil riaditeľ skôr Harrymu, než svojej kolegyni a chlapec od radosti takmer zvýskol.
„Ďakujem, Albus. Tak teda, nechám vás osamote.“ rozlúčila sa s nimi McGonagallová a nečujne za sebou zavrela dvere.
„Dáš si niečo, Harry? Čaj alebo dyňovú šťavu?“ navrhol a keď ten pokrútil hlavou, ponúkol mu ešte svoje obľúbené citrónové cukríky, no Harry na ne nemal chuť. Zaryto mlčal a čakal, čo od neho vlastne riaditeľ chce.
„Ako sa ti páči v škole? Predpokladám, že si chodil do nejakej mudlovskej, než si prišiel sem.“ začal opatrne riaditeľ a úsmev mu z tváre nezmizol ani na chvíľu.
„Áno, chodil som do jednej malej školičky u nás v dedine. Bolo to fajn, aj tu je to fajn, pane.“ odpovedal poslušne a Brumbál spokojne prikývol.
„Takže si vyrastal u nejakých mudlov? Ako si sa teda dozvedel o našom svete?“ naliehal a Harry vedel, kam tieto otázky budú smerovať. Severus ho pred tým varoval a on urobil to, čo mu poradil. Hovoriť pravdu, no ani náznakom nespomenúť Severusovo meno. Aby sa neprezradil, uzavrel svoju myseľ tak ako ho to Snape učil.
„Býval som v okolí mudlov, ale osoba, čo sa o mňa starala bola tak ako ja z tohto sveta. O tejto škole som toho počul veľa.“
„Mohol by si mi prezradiť meno tej osoby, ktorá ťa vychovala? Zaujímalo by ma to, Harry.“
„Prepáčte, pane, ale to nemôžem. Dal som sľub, že to nikomu neprezradím a ja svoje slovo držím.“ protestoval Harry a ucítil, ako sa mu riaditeľ pokúša dostať do hlavy, aby mu nazrel do jeho spomienok. Bez zaváhania jeho pokus odrazil a sledoval riaditeľovu reakciu. Úsmev bol preč a vystriedal ho údiv.
„Ty si sa učil nitrobranu?“ žasol starec.
„Áno, jeden priateľ ma ju učil, pretože si myslel, žeby sa mi niekedy mohla zísť.“ odpovedal opäť potichu a pomyslel si, že práve teraz sa mu jeho schopnosť uzavrieť myseľ dokonale hodila.
„Harry, čo všetko vieš?“ spýtal sa neisto Brumbál.
„Čo máte na mysli, pane? To, čo sa stalo mojim rodičom a že mi možno hrozí nebezpečenstvo?“ spýtal sa Harry priamo a Brumbál klesol ešte nižšie do svojho kresla. Pozrel na chlapca, ktorý pred ním sedel a žasol nad jeho vyspelosťou. Ešte pred malou chvíľou dúfal, že sa mu podarí chlapca uchrániť pred pravdou a nebrať mu ideály, no zdalo sa, že niekto jeho plány opäť raz zhatil. Lenže kto? Mal isté podozrenie, ale nevedel, ako to dokázať. Potreboval dôkazy a tie mu Harry neposkytne. Otázkou je, čo je dôvodom jeho tajností. Je tej osobe naklonený, alebo z nej má naopak strach a bojí sa čokoľvek povedať?
„Ešte jedna otázka, Harry a môžeš ísť. Ako sa o teba starali, kým si sem prišiel?“
Harryho ta otázka zaskočila, no snažil sa to nedať najavo. Na tvári sa mu usadil spokojný výraz, keď povedal:
„Mal som sa dobre. Chýbali mi rodičia, ale inak som mal vždy všetko, čo som potreboval. Som rád, že som mohol byť tam, kde som bol.“ povedal Harry neochvejne a Brumbál musel uznať, že keby zostal Harry u Dursleyovcov, asi by takto o nich nehovoril. „Môžem už ísť, pane?“ spýtal sa nesmelo Harry a keď ho riaditeľ prepustil, rozbehol sa smerom, kde sa podľa jeho odhadu nachádzala nebelvírska veža. Nezostávalo mu už veľa času do večere a tak bežal, aby sa stihol prezliecť. Keď však zabočil za roh, nevšimol si tmavú postavu kráčajúcu oproti nemu a v rýchlosti do nej vrazil a spadol na zem.
„Neviete dávať pozor?“ ozval sa zlostný hlas učiteľa lektvarov a pomohol Harrymu vstať.
„Pre-prepáčte, pane.“ jachtal Harry a nevedel, ako sa správať. Boli síce sami no kedykoľvek mohol ísť niekto naokolo a začuť ich.
„Zdá sa, že pravidla vám nič nehovoria, Potter. Ste tu prvý deň a už ich porušujete? Azda by to spravil nejaký trest. Zajtra po vyučovaní sa hláste v mojom kabinete.“ povedal ľadovým hlasom a Harry sa striasol pri pomyslení, že je naňho Snape naozaj naštvaný. Ale aspoň sa s ním zajtra po vyučovaní uvidí a budú sa môcť porozprávať.