Kapitola č.11: Harry Potter
Štyri roky, ktoré zostávali do Harryho nástupu do školy ubehli ako voda a pre Harryho i Snapea to boli veľmi poučné roky, kedy začali byť vnímavejší jeden voči druhému a problémy, ktorým občas museli čeliť ich ešte viac zblížili.
Bol posledný deň prázdnin a Harryho kufor už bol zbalený. Ostávalo jediné, rozlúčiť sa s Calwen a Connie. Povedali im, že Snapea prijali ako učiteľa do vzdialenej školy a Harry tam prestupuje s ním. Znamená to teda, že sa musia presťahovať, ale je možnosť, že sa cez prázdniny na nejaký čas vrátia. Harry s Connie sa niekde túlali a Severus s Calwen sedeli na terase. Calwen dlho váhala, či mu to má povedať alebo nie. Ich odchod ju zarmútil a ona vedela, že chce aby Severus vedel, čo k nemu cíti, aj keby ho už nikdy viac nevidela.
„Severus, musím ti niečo povedať.“ začala opatrne a musela sa veľmi premáhať, aby sa jej hlas nezlomil pod náporom emócií, ktoré ňou lomcovali. Severus to tušil. Náznaky a narážky za posledné roky boli také zreteľné, až mal výčitky, keď sa tváril, že o nich nevie. Lenže tak to bolo lepšie. Teraz tu však sedel vedľa nej a aj jeho bolelo ich lúčenie. Pozrel na ňu a počkal, kým na neho uprie svoje zelené oči.
„Nehovor to, Calwen.“ zastavil ju jemne. „Viem, čo mi chceš povedať. Nemysli si, že som to po všetky tie roky nevnímal a vedz, že mi dalo veľkú námahu to pred tebou skrývať. Záleží mi na tebe viac, než by som sám chcel, ale my dvaja nemôžeme byť spolu.“ vysvetľoval a prstom jej zotrel zatúlanú slzu, čo sa skotúľala po jej tvári.
„Ale prečo? Celý ten čas som si myslela, že som ti úplne ľahostajná a teraz, keď odchádzaš mi povieš toto...“
„Bola by si radšej, keby som sa nechal lapiť do tvojej náruče a potom ti povedal, že odchádzam? Vedel som, že tento deň príde a práve preto som nechcel nič začínať.“ snažil sa jej to vysvetliť.
„Prečo mi to teda hovoríš dnes?“
„Aby si vedela, že odchádzam hoci sám nechcem.“ odpovedal potichu.
„Tak prečo odchádzaš? Zostaň... zostaňte tu s nami.“ prosila Calwen šeptom.
„To nejde. Musíme s Harrym odísť, hlavne kvôli nemu. Ale chcem, aby si vedela, že ťa milujem a ak to niekedy bude možné, vrátim sa a potom nás nič nerozdelí.“ sľúbil jej a na dôkaz svojich slov ju nežne pobozkal.
„Mal si ma radšej vypočuť a potom mi povedať, že ma nemiluješ. Bolo by to tak pre mňa ľahšie.“ vzlykala a hoci vedela, že je to len malá útecha, tešilo ju, že predsa len jej city opätuje.
„Keby som to spravil, nemohol by som dúfať v to, že ma možno vezmeš na milosť, ak by som sa vrátil.“ pohladkal ju po vlasoch a privinul si ju k sebe.
„Kedy sa vrátiš?“ spýtala sa s nádejou.
„Neviem kedy a či vôbec. Vieš, Calwen, tam kam s Harrym ideme je život trochu iný. O tom, či sa vrátim, nerozhodujem len ja sám. Harry je v nebezpečenstve a ja ho musím chrániť a kým nepominie táto hrozba, ohrozili by sme i vás, ak by sme zostali.“
Nerozumela tomu, ale možno to tak bolo lepšie. Ležala schúlená v náručí muža, ktorý jej práve vyznal svoju lásku a hoci im zostávala posledná noc, kedy mohli byť spolu, povedala si, že aspoň na chvíľu chce byť šťastná. Nechcela myslieť na to, čo bude ráno. Bolo pre ňu len teraz a tu.
Harry bol nervózny, keď sa so Severusom premiestnil do Londýna neďaleko stanice Kings Cross. Doma mu vysvetlil, ako sa dostane na nástupište a vymámil z neho sľub, že bude držať v tajnosti, že sa poznajú. Samozrejme okrem prípadov, keď budú úplne sami, čo Harrymu zdvihlo náladu a zo žartu nadhodil, že by mu Snape mohol dávať čo najviac trestov, aby sa mohli vídať, ale potom to radšej zavrhol, pretože by to mohlo vypadať zvláštne, keď by práve jemu udeľoval viac trestov ako iným. Snape z veľmi dobrého dôvodu zatajil, akú povesť má jeho meno na škole za posledné štyri roky a prešiel zmienku o trestoch mlčaním. Mal už k tomu svoje vlastné plány.
Rozlúčili sa s tým, že sa o pár hodín opäť stretnú a Severus sa premiestnil do Prasiniek, kde si dokúpil čo potreboval a vykročil smerom k hradu.
Albus Brumbál bol trochu prekvapený správou o tom, že Severus už môže zostať bývať v hrade počas celého školského roku, ale bol tomu rád. Tento rok konečne nastúpi do školy aj Harry Potter a bude potrebovať každú pomocnú ruku pri jeho ochrane. Severus bude rozhodne veľmi užitočný v tomto smere a bude len dobre, ak bude môcť byť v škole vo dne i v noci.
Harrymu dalo trochu zabrať, kým sa mu podarilo naložiť svoj kufor do vlaku a preto vďačne zapadol do prvého prázdneho kupé, ktoré našiel. Oprel si čelo o okno a sledoval dianie na nástupišti. Vládol tam čulý ruch a jeho bavilo sledovať tých ľudí vo zvláštnych habitoch, alebo naopak v mudlovskom oblečení, ktoré však skombinovali tak, že by v tom uspeli maximálne na karnevale.
Dvere do kupé sa otvorili a v nich sa objavila hlava akéhosi ryšavého chlapca asi v tom istom veku ako bol on sám.
„Ahoj, nemal by si tu voľno? Všetko je už obsadené a k bratom sa tisnúť nechcem.“ spýtal sa a Harry súhlasne prikývol.
„Teda poviem ti, už aby sme tam boli. Fred s Georgom tvrdili, že aby nás mohli zaradiť do fakulty, musíme prejsť akýmsi strašným testom. Nevieš, čo by to mohlo byť?“ spýtal sa ho chlapec a Harry sa potuteľne usmial.
„Ja som počul, že ti na hlavu položia akýsi klobúk a ten rozhodne, kam budeš patriť.“ odpovedal nesmelo Harry a bol potešený tým, že sa s ním niekto dal do reči. Doma totiž okrem Connie nemal veľa priateľov, s ktorými by sa stýkal. Boli to len jeho spolužiaci a za bránami školy ich priateľstvo končilo. Teraz to možno bude iné, keď bude v takej veľkej škole a navyše s internátom.
„Ozaj, ja som Ron Weasley a ty?“ predstavil sa oproti sediaci chlapec.
„Harry E...teda Potter.“ opravil sa a dúfal, že jeho nový kamarát nepostrehol slabé zaváhanie. Ešte stále si na to meno nemohol zvyknúť.
„A hrome. Ty si vážne ten Harry Potter? Tak toto keď poviem Fredovi a Georgovi... Je to pravda... no že máš... tú jazvu?“ spýtal sa ho Ron a Harry si s malým povzdychol odhrnul vlasy z čela, aby mu ukázal jazvu. Vlak sa pomaly pohol zo stanice a do ich kupé sa vrútilo dievča so záplavou kučeravých vlasov. Spýtavo na nich pozrela a keď ani jeden z nich neprotestoval, sadla si a vytiahla z tašky akúsi knihu.
Harry s Ronom si vymenili prekvapené pohľady a potom len pokrčili ramenami a pokračovali v konverzácii.
„Dúfam, že budem v Nebelvíre. Boli tam všetci moji bratia a predtým aj rodičia. A čo ty?“ spýtal sa ho pokojne.
„No...moji rodičia boli tuším tiež z Nebelvíru.“ začal nervózne Harry. „Ale ostatné sú tiež v pohode, nie?“ spýtal sa nesmelo.
„Samozrejme. Sú to fakulty pomenované podľa zakladateľoch školy. Každá je čímsi osobitá a pritom sú rovnocenné.“ zapojila sa dievčina, ktorá až doteraz predstierala, že je zahĺbená v knihe.
„Okrem Zmijozelu. Ten je najhorší.“ oponoval jej Ron naštvane a tváril sa akosi naštvane.
„Čo je zlé na Zmijozeli?“ osmelil sa Harry, ktorý až doteraz tajne dúfal, že to bude fakulta, kam ho klobúk zaradí. Dôvodom bolo, že chcel byť so Severusom a ten je vedúcim práve tejto fakulty.
„Ty sa ešte pýtaš? Chodia tam tí najhorší z najhorších, čo nakoniec skončia na strane zla. Chodil tam Ten-koho-nesmieme-menovať a potom takmer všetci Smrtijedi.“ vysvetľoval Ron a Harry cítil, ako ho oblieva horúčava. Tento Ron zjavne Zmijozel naozaj neznáša. Čo keď sa tam Harry dostane? Zrejme potom bude môcť zabudnúť na ich priateľstvo a to by nerád.
„To, že odtiaľ vyšlo pár zlých čarodejníkov neznamená, že je to zlá fakulta. Aj keď ja dúfam, že budem v Havraspáre.“ odpovedala úsečne a vrátila sa k svojej knihe. Harry pozrel na obálku knihy a spoznal Dejiny Bradavíc, ktoré mu dal Severus spolu s inými knihami prečítať pred prázdninami.
„Dobrá kniha, však?“ snažil sa Harry zapôsobiť na dievča a ona si ho podozrievavo prezerala.
„Čítal si ju?“ spýtala sa neveriacky.
„Samozrejme. Dal mi ju prečítať Se...“ zarazil sa a rozmýšľal, ako Severusa označiť. Opatrovník? Priateľ? Druhá možnosť sa mu zdala vhodnejšie.
„Ty niekoho v škole poznáš?“ spýtala sa.
„Nie!“ vyhŕkol azda až príliš rýchlo, no našťastie to ani jeden nepostrehol.
„Ako sa voláš? Ja som Hermiona Grangerová.“ predstavila sa a než jej stihol Harry odpovedať, vychrlil to zo seba Ron.
„On je Harry Potter.“
„Aha, malo mi to dôjsť.“ skonštatovala a pozrela na Harryho jazvu. Usmiala sa naňho a chcela s ním začať diskutovať o knihe a v tom okamihu Harry vedel, že začínať knihou nebol najlepší nápad.
„Ty Ron, keď tam máš bratov, akí sú tam učitelia?“ spýtal sa so záujmom Harry a v duchu sa tešil na to, že bude počuť chválu na Severusa, avšak slová ktoré vyšli z Ronových úst boli horšie než ľadová sprcha.
„No, väčšina je vraj v pohode. McGonagallová, tá je vedúca Nebelvíru, je vraj strašne prísna, ale spravodlivá. Potom tam vraj učí jeden duch a ten je taký nudný, že každý na jeho hodinách spí. No, ale vraj je tam jeden kretén. Fred ho volá umastený netopier a vraj je príšerný. Na svojich hodinách, učí lektvary, vraj každého roznesie v zuboch okrem svojich Zmijozelov. Najviac je vraj vysadený na Nebelvír. Neviem prečo, ale Fred s Georgom vraj uňho majú už slušnú kôpku trestov. Dúfam, že nebudem ďalší.“ uškrnul sa a Harry zalapal po dychu. O kom to ten Ron hovorí... lektvary, vedúci Zmijozelu... veď to je Severus. To ale nemôže byť pravda, on predsa taký nie je. Je síce trochu výbušný a dokáže byť poriadne sarkastický, ale rozhodne nie je kretén. To musí byť dáky omyl.
„Ako sa volá?“ spýtal sa Harry a modlil sa, aby počul meno, ktoré nepozná.
„Snape. Severus Snape a vraj je to bývalý Smrtijed. Pracoval pre Ty- vieš- koho.“ pozrel naňho významne Ron a Harrymu spadla čeľusť. Rýchle sa snažil zakryť rozpaky a neistotu, no hlavne bolesť. To čo práve počul o Severusovi ho zasiahlo veľmi hlboko. Pozrel von oknom a sledoval krajinu mihajúcu sa za oknom.
„Si v poriadku, Harry?“ spýtala sa Hermiona, ktorá postrehla jeho zmenu nálady.
„Hej. Len som unavený. Tak som sa tešil, že som nemohol spať.“ zaklamal Harry bez toho, aby odtrhol zrak od okna.
Čo sa to tu do čerta deje? To všetko musel byť len holý výmysel. Severus ho predsa chránil, staral sa o neho. To by predsa nerobil, keby bol s Ním. Veď mu sľúbil, že ho pred ním ochráni. Čomu teraz má veriť? Rozhodol sa veriť človeku, ktorý sa o neho staral desať rokov, ktorý mu poskytol domov a nahradil mu rodičov. On ho poznal a to, čo tvrdil tento chlapec proste musí byť výmysel. Navyše, poznajú sa len chvíľku, tak prečo by mu mal veriť? Chcel síce kamaráta, ale nie takého, ktorý bude pred ním ohovárať Severusa. Nebyť sľubu, ktorý Snapeovi dal, už by ho bránil. Takto však len mlčky sedel a začínal sa desiť toho, čo príde. Podvedome sa hral so svojim príveskom a niektoré z jeho myšlienok sa dostali až k Snapeovi.
„Neboj sa Harry, to zvládneme.“ odpovedal mu rovnakým spôsobom a Harry s úľakom pustil prívesok. Toto mu ešte chýbalo. Nechcel, aby Severus vedel, že o ňom pochybuje. On predsa nesmie pochybovať, to si od neho nezaslúži.
Severus však vedel, že to muselo bezpodmienečne prísť. Vedel o tom, akú povesť na škole mal a vedome ju podporoval. Vlastne to bude výhoda v prípade, že Voldemort skutočne povstane a bude požadovať, aby sa vrátil do jeho služieb. Udrží tak od seba všetky tie zvedavé a pochybovačné pohľady. Dúfal len v jediné a to, že to Harry pochopí.
Vlak zastavil na stanici v Prasinkách a z neho sa vyrútilo množstvo detí. Odkiaľsi spredu k nim doliehal mocný hlas a blížila sa k nim vysoká postava. Takého vysokého človeka Harry ešte jakživ nevidel, no Severus mu prezradil, že Hagrid, ako sa tento chlapík volal, je v skutočnosti poloobor. Prezradil to svojim novým priateľom a vykročili spolu s ostatnými prvákmi k loďkám na brehu veľkého jazera. Nasadli do prázdneho člnu a Hagrid si prisadol priamo k ich trojici.
„Nazdar decka. Tak čo, tešíte sa?“ oslovil ich dobrosrdečne a žmurkol na nich, keď videl ich užasnuté tváre pri pohľade na veľkolepý hrad, v ktorom svietilo svetlo v každom okne.
„WOW“ žasol Harry a na chvíľu zabudol na pochybnosti, ktoré zamestnávali jeho myseľ vo vlaku.
„Ja som Hagrid a bývam tamto v tej chalupe. A vy čo ste zač?“ spýtal sa ich a pohľadom prechádzal z jedného na druhého. Keď sa ani jeden z chlapcov nemal k odpovedi, ujala sa slova Hermiona.
„Som Hermiona Grangerová, toto je Harry Potter a Ron.“ predstavila svojich spoločníkov. Pri Harryho mene sa Hagridovi rozšírili oči od prekvapenia.
„Šmárja, Harry. Si to fakticky ty? Už som sa nemohol dočkať, kedy sem dojdeš. Uvidíš, bude sa ti tu ľubiť.“ zoširoka sa na neho usmial.
„Ehm... vy ma poznáte?“ jachtal Harry trochu nesvoj z toho, ako na neho všetci reagovali. Severus ho varoval, ale netušil, že to bude až takéto. Bolo to vlastne jeho prvé stretnutie s niekým z kúzelníkov. Keď totiž boli nakupovať v Šikmej uličke, použili on i Snape mnoholičný lektvar.
„Jasnačka Harry, veď kto by ťa nepoznal. Ale ti poviem, kus si podrástol, odkedy som ťa nevidel. Šak som to skoro nevydržal, keď sme ťa museli nechať u tých Dursleyovcov. No a keď si potom zmizol... Brumbál bol úplne bez seba.“ chrlil zo seba Hagrid, ale keď sa ho chcel Harry spýtať o čom to hovorí, pristáli na brehu a v zástupe sa začali trúsiť do vstupnej haly, kde už ich čakala staršia, prísne vyzerajúca čarodejnica.
„Vitajte v Bradaviciach!“ oslovila ich a jej strohý hlas si vynútil okamžitú pozornosť všetkých prítomných. Väčšinu jej monológu Harry nepočul, pretože ho až príliš zaujali Hagridove slová. Zdá sa, že by mu mal Severus vysvetliť viac než si myslel. Profesorka McGonagallová ich viedla do Veľkej siene a okolo Harryho sa rozliehal nadšený šepot. Čiernovlasý chlapec ignoroval svoje okolie. Nepočul slávnostnú pieseň, ktorou každý rok vítal Múdry klobúk nových i starých študentov, nepočul šum, ktorý sa rozľahol po miestnosti, keď profesorka vyslovila jeho meno. Jediné na čo sa sústredil bol Severus, ktorý opätoval jeho pohľad. Chlapcove zelené oči boli naplnené smútkom a pochybnosťami, zatiaľ čo tie tmavé sa ho snažili upokojiť, že všetko bude v poriadku.
Harry sa spamätal až keď doňho Hermiona štuchla a postrčila ho dopredu. Previnilo pozrel na profesorku McGonagallová, ktorá so zdvihnutým obočím čakala, kým sa posadí. Až teraz si všimol všetky tie zvedavé pohľady, ktoré sa na neho upierali a hoci to nemohol vidieť, cítil i pohľady učiteľov sediacich za ním.
„Áááá, konečne. Bol som zvedavý, kedy sa konečne stretneme. Tak kam s tebou, kamarát? Hm, zaujímavé... len sa upokoj, nemal by si veriť všetkému čo počuješ, aj keď isté obavy sú na mieste.“ oslovil ho Múdry klobúk a bol zaujatý Harryho popletenými myšlienkami. „Ťažká voľba, skutočne. Nuž ale, bolo to jeho slobodné rozhodnutie. Chce mať Pottera, nech ho má. Aspoň sa konečne naučí, že sú aj iné fakulty.“ viedol ďalej svoj monológ starý klobúk a miatol Harryho ešte väčšmi, než už bol.
„Nebelvír.“ vykríkol odrazu a Harry sa posunul smerom k ostatným, ktorí pred ním boli zaradení k Nebelvírčanom. Miestnosťou sa ozval nadšený jasot a všetci pri učiteľskom stole tlieskali, okrem neho. Harry cítil jeho pohľad a vzhliadol. Bolo to skutočne sklamanie, čo tam videl? Harry si želal, aby celý tento deň už bol za ním, aby sa už konečne prebral z toho bláznivého snu.
Keď asi o dve hodiny neskôr ležal vo svojej posteli v nebelvírskej spálni, neodolal pokušeniu a vyrušil Severusa.
„Ako sa ti páči vo veži?“ spýtal sa a Harry mal pocit, že znel skutočne nahnevane.
„Je to tu fajn, aj keď... chcel som byť pri tebe, naozaj chcel.“ odpovedal mu, no mal pocit, že sa musí ospravedlniť.
„Netráp sa tým, si tam kde máš byť. Ako sa ti páčil prvý večer?“
„Ja neviem.“ priznal popravde a premýšľal, ako sa ho na to spýtať. Snape pochopil jeho mlčanie.
„Porozprávame sa, sľubujem. Skús sa tým netrápiť a nemusíš veriť všetkému, čo sa kde šuchne.“ doporučil a zaželal mu dobrú noc.
„Dobrú noc, Severus.“ zašepkal a konečne zaspal.