Kapitola č.10: Prečo?
Zvyšok prázdnin utiekol ako voda a Severus sa snažil venovať maximum svojho času Harrymu. Rozprávali sa o všetkom možnom a Harry neustále dobiedzal na podrobnosti o škole. A tak mu Severus rozprával o štyroch fakultách, o jednotlivých predmetoch, ktoré sa tam učia a pri tej príležitosti Harrymu vysvetlil, že keď bude v škole, musí sa tváriť, akoby sa vôbec nepoznali.
„Prečo?“ nechápal to chlapec.
„Bolo by to pre teba nebezpečné.“ odpovedal Snape a dúfal, že Harry prestane s ďalšími otázkami. Rozhodne nechcel priznávať, že on bol jedným z tých, ktorí Voldemortovi pomáhali a že sa k nemu raz bude musieť na Albusov príkaz vrátiť.
„To je mi jedno. Ja nechcem tajiť, že ťa poznám. Chcem za tebou chodiť a tráviť s tebou čas.“ mračil sa Harry.
„Lenže mne to jedno nie je. Mám len teba, Harry a urobím všetko čo budem musieť, aby som ťa ochránil.“ okríkol ho Snape a Harry sa schúlil do klbka v kresle.
„Ty sa za mňa hanbíš?“ špitol Harry a so slzami na krajíčku na neho pozrel. Severus pochopil, že Harry nechápe, prečo to všetko má byť. Sadol si k nemu a posadil si ho na kolená.
„To je tá najväčšia hlúposť, akú som kedy počul. Pozri sa na mňa.“ vyzval ho mierne a počkal, kým to urobí. „Toto všetko bude len na nejaký čas, kým nepominie nebezpečenstvo, Harry. Preto aj klamem o tom, že sa voláš Ewans, preto nechcem, aby niekto vedel, že sa poznáme. Keď bude po všetkom, môžeš to povedať komu len chceš a ja ti s tým pomôžem. Ale zatiaľ, Harry, počúvni ma prosím.“ hovoril potichu a Harry ho mlčky počúval. Napokon súhlasne prikývol a aby zmenil tému, spýtal sa, či by ho Severus nenaučil čarovať.
„Na to budeš mať v škole dosť času, ale keby si niekedy chcel, ukážem ti pár jednoduchých lektvarov. Nechceš sa ísť teraz preletieť?“ navrhol a Harry nadšene súhlasil.
Školský rok začal a ich spoločného času ubudlo. Videli sa zväčša len ráno pri raňajkách, kde spolu prebrali najdôležitejšie novinky. Večer, keď sa Severus vrátil zo školy, našiel už Harryho spať na gauči, kde pravdepodobne čakal na neho. Asi po týždni sa mu ho podarilo presvedčiť, aby si šiel ľahnúť v zvyčajnú dobu a nečakal naňho.
Nevyskytli sa žiadne veľké problémy, keďže Harry prišiel zo školy až poobede a Severus ho skutočne zamestnal buď nejakou drobnou domácou prácou, alebo nejakou úlohou. Plnil ich svedomito, keďže by sa inak aj tak nudil, no aj tak mu bývalo doma samému smutno a nielen jemu. Severus sa behom dňa často pristihol pri tom, že myslí na Harryho a najradšej by sa v mihu zbalil a bol s ním. Nestačilo mu chlapca vidieť ráno a večer, keď už spí. Aspoň že Brumbál skutočne po ňom prevzal dohľad nad Zmijozelom a mal voľné celé víkendy, kedy sa snažil dohnať všetok stratený čas, aj keď to znamenalo, že domáce práce svojich študentov opravoval dlho do noci a poriadne sa nevyspal.
Všetko to zhoršila Calwen, keď na začiatku októbra zastavila Harryho po vyučovaní.
„Počuj Harry, nie je niečo so Severusom? Už dlho som ho vôbec nevidela.“ spýtala sa mladá žena a Harry znervóznel.
„Vieš, on... má teraz veľa práce. Prepáč, už musím ísť, aby sa nebál.“ snažil sa z toho akosi vyvliecť, no ona sa nedala len tak ľahko oblafnúť. Vedela, že jej ten chlapec niečo tají a bola rozhodnutá na to prísť.
„Čo keby ste prišli dnes na večeru?“ navrhla, no Harry znervóznel ešte viac.
„Nešlo by to až v sobotu? Som si istý, že to by sa Severusovi hodilo viac.“ skúšal to znova, ale to už Calwen nevydržala.
„A dosť. Hneď teraz mi povedz, čo sa deje. Ak nie, pôjdem k vám a sama sa Severusa spýtam.“ pohrozila.
„Nič sa nedeje. Len má veľa práce.“ zahováral Harry, ale to už ho viedla dolu kopcom z dediny, smerom k ich domu. Nepočúvala Harryho protesty a tak len mlčky šli a Harry sa nenápadne pohrával s príveskom v tvare blesku, ktorý Snape začaroval tak, aby sa s ním mohol spojiť keď by sa niečo stalo. Takto mu Harry zvyčajne nahlásil svoj príchod domov, aby ho uistil, že je všetko v poriadku, ale inak ho Snape žiadal, aby ho nerušil pri vyučovaní kvôli maličkostiam. Toto však nebola maličkosť a len čo Snape zistil o čo ide, zavolal krbom v učebni riaditeľa a s ospravedlnením, že ide o naliehavú záležitosť sa krbom premiestnil do svojho starého nepoužívaného domu, ktorý používal ako medzistanicu odkiaľ sa premiestňoval. Bolo to rýchlejšie než keby mal každý deň dôjsť na hranice pozemkov školy a premiestňovať sa odtiaľ.
Práve keď zložil svoj plášť a vošiel do kuchyne, akoby chystal Harrymu obed, vošiel dnu Harry s Calwen v závese.
„Ahoj Harry, obed je už na stole. Umy si ruky a poď jesť.“ zakričal Severus z kuchyne a vydýchol si, že to stihol len tak- tak. Vo dverách sa objavila hlava prekvapenej Calwen a on sa snažil tváriť rovnako prekvapene, že ju vidí.
„Niečo nie je v poriadku? Kde je Harry?“ spýtal sa s náznakom obáv v hlase.
„Šiel si umyť ruky, ako si mu kázal. Ale ty mi povedz, či je všetko v poriadku.“ spustila na neho a podozrievavo pozrela na osamotený tanier na stole.
„Ja už som jedol.“ povedal Severus, keď zachytil jej skúmavý pohľad. „A neviem čo máš na mysli. Ja mám pocit, že je všetko ako má byť. Alebo nie, Harry?“ obrátil sa na chlapca, ktorý sa zjavil vo dverách.
„Ja som jej to vravel.“ pokrčil chlapec ramenami a hltavo sa pustil do jedla.
„Tak o čo ide, Calwen?“ spýtal sa podráždene a ona previnilo sklopila zrak.
„Ja len, dlho som ťa nevidela a keď som Harrymu navrhla, aby ste dnes prišli na večeru, odmietol.“ vysvetľovala.
„Harry, ty si odmietol pozvanie?“ pozrel na syna a spýtavo zdvihol obočie.
„Len som povedal, že máš veľa práce a viac by sa ti to hodilo v sobotu.“ priznal chlapec a ostražito sledoval, ako to celé dopadne.
„Aha. No musím povedať, že to bolo od teba trochu sebecké.“ naoko ho pokarhal, až Harrymu zabehlo.
„Ide o to, Calwen, že mám naozaj dosť práce a s Harrym teraz trávime spolu trochu menej času, než na čo si zvykol cez prázdniny. Preto ma po večeroch nikam nechce púšťať.“ vysvetľoval a nenápadne žmurkol na Harryho, aby sa držal toho, čo povedal. Chlapec sa tváril namosúrene a odsunul tanier.
„Ďakujem, nie som hladný. Pôjdem si spraviť úlohy.“ vstal od stola a zabuchol za sebou dvere izby. Calwen za ním nechápavo pozerala. Ešte nevidela Harryho takto sa správať.
„Tak vidíš, nahneval sa, že som to na neho povedal.“ uškrnul sa Severus a hoci vedel, že Harry je zrejme naozaj nahnevaný a bude mu to musieť vysvetliť, hodilo sa to k jeho historke.
„Nemyslela som si, že by bol na teba až tak fixovaný, aby ťa vyžadoval len pre seba a bránil ti niekam chodiť. Harry proste nie je ten typ.“ žasla Calwen a ešte stále nad tým premýšľala.
„Prišiel o rodičov keď bol ešte veľmi malý a okrem mňa nikoho nemá. Myslím, že je to celkom normálne, ak sa bojí, že by mohol prísť o moju pozornosť, alebo by sa mal o ňu s niekým deliť.“ vravel a v duchu si nadával, ako môže o svojom synovi takto hovoriť. Veď je to presne naopak. Hoci vedel, že Harrymu chýba, nepovie k tomu ani jediné slovko. Nechce, aby sa Snape cítil previnilo, pretože ho necháva samého a za to mu bol Severus nesmierne vďačný.
„Keď myslíš... Ale asi to nie je dobré. V prípade, že by si si chcel založiť vlastnú rodinu...“ nadhodila nevinne.
„Harryho a moju rodinu nechaj ma mne, ja si poradím.“ zmietol to zo stola a ona rozumela. Chvíľu sa len tak rozprávali, Calwen informovala Snapea o Harryho prospechu v škole a na sobotu si dohodli spoločnú večeru.
Keď Calwen odišla, jeho prvé kroky viedli do Harryho izby. Chlapec sedel na posteli so skríženými nohami a uprene pozeral pred seba.
„Porozprávame sa?“ spýtal sa mierne a sadol si k nemu.
„Ja nie som sebec.“ mračil sa Harry.
„Viem že nie si.“ prikývol Severus.
„Tak prečo si to povedal?“ nechápal.
„Niečo som jej predsa povedať musel a myslím, že toto bolo lepšie, než povedať jej, že ťa každý deň nechávam samého a chodím domov neskoro večer.“ povzdychol si Snape.
„Asi hej. Takže si nemyslíš, že som sebec?“ spýtal sa ešte raz Harry prosebne.
„Ani v najmenšom. A ďakujem, že si mi dal hneď vedieť. Keby som tu nebol, asi by z toho bol väčší problém.“
„To rozhodne.“ súhlasil Harry a trošku otrávene sa pozrel na knihy, ktoré mal pred sebou. Snape ten pohľad zachytil a na tvári sa mu zjavil jeho zvyčajný úškrn.
„Učenie počká. Čo keby sme sa nejako zabavili, keď už som doma a ty tak veľmi vyžaduješ moju pozornosť?“ navrhol Snape a Harry bol v mihu na nohách. Priniesol si z komory svoju metlu a prosebne pozrel na Severusa, ktorý prikývol.
„Aj tak si myslím, že jej to budeme musieť povedať.“ povedal Harry, keď kráčali spoločne k čistinke pri lese.
„Asi áno, dlhom nám to neuverí.“ pripustil Severus vedomý si toho, že Calwen je inteligentná žena a v posledných rokoch im dosť pomohla.
„Ona je z teba celá paf.“ pokračoval Harry.
„Čože je?“ zarazil sa Snape, nechápajúc o čom Harry hovorí.
„To vravela Connie. Vraj je do teba Calwen buchnutá, len nevie ako ti povedať, že sa jej páčiš.“ opakoval Harry slová svojej kamarátky.
„Kde si prišiel na také výrazy?“ žasol Snape a neveriacky potriasol hlavou.
„To nie ja, to Connie.“ vyhováral sa Harry a potom bez toho, aby sa k tomu vracal nasadol na metlu a vzniesol sa do vzduchu.
Snape premýšľal nad tým, čo sa práve dozvedel. Naozaj by o neho Calwen mohla mať záujem? Zdalo sa mu to dosť nepravdepodobné, aj keď musel priznať, že mu to pomyslenie lichotilo. Lenže hoci ona mu tiež nebola ľahostajná vedel, že by ju musel odmietnuť. Nielen preto, že ich svety sú tak odlišné, ale hlavne kvôli jej bezpečiu. Nechcel ju do toho všetkého zatiahnuť a bol rozhodnutý nevzbudzovať v nej plané nádeje.