Kapitola č.8: Pravda a lož
Oči jej žiarili nevýslovným šťastím a pery sa jej roztiahli do širokého úsmevu, keď sa vrhla svojej pestúnke okolo krku.
„Budem mať dieťa, Nancy. Mala si pravdu,“ jasala nadšene.
„Blahoželám, Aini. Byť matkou je to najkrajšie, čo ženu v živote môže stretnúť,“ odvetila starenka šťastne a potom sa spolu rozprávali dlho do večera a Nancy jej rozprávala príhody z obdobia, keď bola Aini ešte celkom maličká.
V tú noc zaspávala plná nových dojmov, plná očakávaní, i obáv. Ona sama bola šťastná ako nikdy predtým, ale ako na to zareaguje Harry? Nikdy neplánovali svoju budúcnosť až tak ďaleko, aby došli až k svadbe či deťom, ale vždy dúfala, že by sa k tomu raz mohli dopracovať. Ako sa bude tváriť na túto novinku? Bude rád? A keď si pomyslela na to, ako to povie svojmu bratovi... Harry bude určite stáť pri nej. Bude ju pred Severusom brániť a ktovie, možno ho to tiež poteší a on sa s celou tou situáciou zmieri lepšie.
Harryho, ktorý bol v tej chvíli vzdialený už stovky kilometrov od domova, by ani len nenapadlo, čo sa s Aini deje. Letel na svojom guľovom blesku bez prestávky už takmer desať hodín a vedel, že má pred sebou ešte dlhú cestu.
Aini sa do Anglicka vrátila v piatok večer a jej prvé kroky viedli za bratom. Práve zamykal svoju učebňu a tešil sa na pokojný večer, ale keď zbadal svoju sestru kráčať priamo k nemu, povzdychol si. Zas taký pokojný asi nebude.
„Ahoj, Seve, ako sa máš?“ usmiala sa a keďže boli na chodbe, odpustila si zvyčajné objatie, hoci by sa mu od radosti najradšej hodila okolo krku. Musel uznať, že pár dní s Nancy jej len prospelo, pretože teraz doslova žiarila.
„Ako by som sa asi mohol mať po týždni strávenom s tými neschopnými hlupákmi a navyše s vedomím, že vlastnej sestre som ukradnutý,“ odvrkol podráždene, ale v skutočnosti nemohol byť radšej z toho, že ju opäť vidí. Dokonca keď jej tón naznačoval, že sa naňho nehnevá. Teda, prinajmenšom nie tak, ako keď odchádzala.
„Och ty jeden...“ pohoršovala sa naoko. „Ešte ťa tá hra na urazeného neprešla?“
„Ale hej,“ mávol nad tým rukou a keď boli konečne v jeho súkromných komnatách, vtisol jej letmý bozk na čelo. „Chýbala si mi,“ priznal a odložil svoj učiteľský habit na vešiak pri dverách.
„Ja, alebo naše večné dohadovanie?“ podpichovala ho zvesela.
„Nezačínaj, inak sa zase urazím,“ zatváril sa naoko dotknuto, ale úsmev na jeho perách ho zradil. Vo chvíľach, keď bol sám so svojou malou sestričkou, mohol svoju masku odložiť a byť sám sebou.
„No dobre, ale vieš, čo som povedala naposledy. Nevzdám sa ho!“ varovala ho vážnym hlasom.
„Veď uvidíme!“ uškrnul sa. „Tak poď, dáš si trochu vína? Čo nové doma?“ vyzvedal. Víno odmietla, no začala zoširoka rozprávať o tom, čo všetko za ten týždeň s Nancy stihli. Samozrejme, o svojom tehotenstve zámerne mlčala. Chcela, aby to Harry vedel ako prvý.
Bolo už takmer desať hodín večer, keď sa na Severusa nesmelo usmiala a chcela sa rozlúčiť.
„Rada by som ešte zašla za Harrym,“ priznala potichu a snažila sa ignorovať, ako zaryl prsty do opierky kresla.
„Na tvojom mieste by som si o ňom nerobil veľké ilúzie,“ zatiahol akoby mimochodom.
„No tak, Severus. Nekaz to,“ žiadala naliehavo a ich pohľady sa stretli.
„Tu teraz nejde o mňa a moju nevraživosť k Potterovi, ale o teba. Chcel by som ťa chrániť pred sklamaním, ktoré musí nevyhnutne prísť. Čo o tom chlapčisku vlastne vieš? Vieš, kde je? Čo robí?“ vravel vážnym hlasom.
„Predpokladám, že v túto hodinu ho nájdem doma učiť sa na skúšky. Má ich presne o týždeň a hoci ťa to prekvapí, stavia sa k tomu naozaj zodpovedne,“ bránila Harryho.
„Aby si sa nedivila,“ spražil ju pohľadom. „Podľa mojich informácií sa zbalil a kamsi odišiel. Nikto nevie kam,“ vyšiel konečne s pravdou von. Teda, s tou svojou, upravenou verziou pravdy.
„Odišiel? A kam?“ nechápala. „Poslali ho niekam z ministerstva?“ dožadovala sa vysvetlenia. „A ako to ty vlastne vieš?“
„Bol tu a sám mi to povedal. Vraj doma našiel tvoj odkaz, že odchádzaš a nemôže ti to povedať osobne. Vedel, že sa my dvaja skôr či neskôr uvidíme a tak mi to prišiel povedať. Vraj nevie, kedy a či sa vôbec vráti,“ vysvetlil Severus nezaujato. Zámerne zamlčal fakt, že mu pre ňu Harry nechal list.
„A to akože prišiel len tak a povedal ti to? Nenechal mi žiaden odkaz? To sa na Harryho nepodobá,“ krútila neveriacky hlavou.
„Ja by som povedal, že je to presne Potterov štýl. Alebo si nevedela o tom, že s Ginny Weasleyovou sa rozišiel po asi dvojročnej známosti? A to sa poznali už od detstva. Ako dlho ho poznáš ty?“ naliehal Severus na sestru.
„Dosť na to, aby som o ňom nemusela pochybovať!“ odvrkla a v rýchlosti si brala svoje veci, aby mohla ísť za Harrym. Netušila, prečo by jej Severus klamal, nikdy to predsa nerobil, ale v tomto si nemohla byť istá.
„Chceš tým povedať, že ja som ti niekedy dal dôvod o mojich slovách pochybovať?“ spýtal sa nebezpečne.
„Nie, Severus,“ zastavila ho mierne. „Ale tiež som si vždy myslela, že ti na srdci leží len moje dobro. A po tom, ako si sa k Harrymu zachoval minulý týždeň, mám pocit, že mi to šťastie nepraješ. A prečo? Len preto, že by to bolo po jeho boku?“ spýtala sa so smútkom v očiach.
„S ním ťa nečaká nič dobré!“ zahrmel.
„Možno by si toto rozhodnutie mal nechať na mne,“ zamumlala a s tým zmizla z jeho bytu. Nešiel za ňou, aj keď vedel, že neskôr bude musieť. Keď Pottera nenájde doma, bude musieť uveriť jeho slovám a potom tu bude pre ňu, aby jej poskytol útechu. A konečne bude všetko ako kedysi. Chvíľku si možno poplače, ale bol si istý, že lepšie sklamať sa teraz, než po niekoľkých rokoch.
Aini bola zmätená a nevedela, čo si o tom všetkom má myslieť. Bola si takmer istá tým, žeby Harry nikdy neodišiel bez slovka vysvetlenia a bez rozlúčenia. Ale tiež nemala dôvod pochybovať o Severusovi. Keď však prišla k Harryho domu, zistila, že tu už najmenej týždeň nikto nebol. Vošla dnu a zistila, že naozaj odišiel. Chýbalo tam niekoľko jeho vecí a skutočne sa zdalo, že zmizol na dlhšie. Ale kam a prečo? Nemohol na ňu počkať? Alebo jej nechať obyčajný odkaz? Trebárs taký, ako nechala ona jemu. Mal vari Severus pravdu a on utiekol? Zľakol sa toho, čo mu Seve povedal? To sa jej vzdal len tak, bez boja?
Unavene sa uložila na gauč a nechala slzy voľne stekať po tvári. Nevedela, čo by mala robiť. Ako zistí pravdu? Mala by mu snáď napísať list? Lenže ak pred ňou naozaj ušiel, nemusela by sa odpovede nikdy dočkať. Kto by mohol vedieť viac? Azda... snáď jeho priatelia. Ron a Hermiona, tak sa volali, lenže ona ich nepoznala. V duchu si nadávala za to, že ich vzťah chcela udržať v tajnosti, kým o tom nepovedia Severusovi. Harry ju chcel so svojimi priateľmi zoznámiť už dávno, no ona naliehala. Prečo? Prečo bola taká hlúpa? Mohla by teraz zájsť za nimi a oni by jej mohli dať uspokojivé vysvetlenie, ale takto...
Čo ak má Severus pravdu? Nechal ju... samú aj s dieťaťom, o ktorom zatiaľ nevedel. Lenže, zmenilo by to niečo? Odišiel by od nej?
Nevedela, ako dlho tam ležala a plakala, kým sa ráno nezobudila dezorientovaná a unavená. Myšlienky z predošlej noci na ňu doľahli plnou silou. S tichým povzdychom sa vytratila z domu a premiestnila sa na Snape Major. Ani ju neprekvapilo, keď ju už vo dverách vítal ustaraný Severusov pohľad, v ktorom však mohla vidieť doslova vpísané slová: Vravel som ti to!
Bez slova okolo neho prešla ku schodom, rozhodnutá zavrieť sa vo svojej izbe.
„Nestojí za to, aby si sa preňho trápila,“ začula ešte Severusa, no nereagovala.