Kapitola č.7: Návšteva
Hermiona práve pomáhala svojej mame s obedom a po očku sledovala Rona, ktorý sa vedľa rozprával s jej otcom.
„Neboj sa, zlatko, veď on mu hlavu neodhryzne,“ usmiala sa jej mama tiež pohľadom zablúdila k mužom.
„Ja viem, to len... Ron občas najprv hovorí až potom myslí,“ usmiala sa aj Hermiona. Chodila s Ronom už viac ako dva roky a on ju len nedávno požiadal o ruku. Toto bolo prvýkrát, čo bol u nich oficiálne na návšteve. Dovtedy sa s jej rodičmi stretol viac- menej náhodne.
„To u mužov väčšinou tak býva, na to si zvykneš,“ povzbudzovala ju matka. „Tak poďme k nim, než nás stihnú ohovoriť,“ rozhodla a spoločne začali servírovať jedlo na stôl.
„Mia, zlatko, Ron mi práve vravel o akomsi horskom trolovi. Môžeš mi to vysvetliť?“ spýtal sa Hermionin otec vážnym hlasom a ona vrhla zlostný pohľad na svojho priateľa. Ron mal aspoň toľko slušnosti, že od hanby očervenel, aj keď v kombinácii s jeho ryšavými vlasmi to vyzeralo naozaj zaujímavo.
„To bolo dávno, ocko. Asi som sa len zabudla zmieniť. Podal by si mi zemiaky, prosím? Ten šalát je výborný, mami. Dávala si tam aj čierne olivy? Ron ich má veľmi rád, však?“ zahovárala rýchlo a všimla si ako sa jej mama snaží nevyprsknúť smiechom.
„Áno, sú tam aj olivy. Som rada, že vám chutí. Ron, nepridáš si?“ pristúpila staršia žena na jej odpútavaciu taktiku a na horského trola, ktorého trojica Potter- Weasley- Grangerová porazila v prvom ročníku, sa zabudlo.
„Mia, nie je to Harryho sova?“ spýtal sa po chvíli Ron, keď sa ozvalo akési slabé ťukanie na okno.
„Máš pravdu, to je Kory,“ vyskočila okamžite dievčina a otvorila okno. „Čo nám nesieš, Kory?“ spýtala sa zvedavo a odviazala jej z nohy list od Harryho. Jej doteraz usmievavá tvár sa zachmúrila a ruky sa jej mierne triasli.
„Mia, čo sa deje?“ pýtal sa Ron vystrašene a podišiel k nej.
„Harry odišiel,“ zašepkala a do očí sa jej tlačili slzy. „Ďalšia jeho záchranná misia, no tentoraz sa poistil, aby sme s ním nešli. Nech si ma nepraje, keď sa vráti!“ vyhrážala sa, ale tón, akým to vravela, jasne naznačoval, že má oňho obavy. Ron si od nej bez slova vzal list a tváril sa prinajmenšom tak mrzuto ako ona.
Ahoj Hermiona,
Viem, že to Ronovi povieš, takže vám obom píšem len tento jeden list. Musel som odísť. Nepýtajte sa kam, ani kedy sa vrátim, pretože to prvé vám neprezradím a na to druhé sám odpoveď nepoznám.
Obaja ste moji najlepší priatelia a viem, že ste vždy stáli pri mne, pomáhali ste mi vždy, keď som to potreboval, ale tentoraz to musím zvládnuť sám. Nechcem znovu ohrozovať životy svojich blízkych, takže ma prosím nehľadajte. Tom sa chystá vrátiť a to nemôžem dopustiť. Keby sa mi to nepodarilo, buďte prosím opatrní, mám vás rád. Váš Harry.
Ron si list prečítal ešte niekoľkokrát, kým mu úplne došli Harryho slová.
„To akože hovorí o Vol...o... o Ňom?“ jachtal zmätene.
„Áno Ron, Voldemort zrejme našiel cestu ako sa opäť vrátiť a Harry mu v tom chce zabrániť. Preto odišiel,“ pritakala Hermiona šeptom.
„On to zvládne, uvidíš. Predsa... predsa mu už toľkokrát unikol a porazil ho,“ ukľudňoval ju Ron a ani jeden si nevšímal šokované pohľady Hermioniných rodičov.
„Bojím sa o neho. Nechcem ho stratiť,“ zamumlala a pritisla sa k Ronovi, ktorý ju chlácholivo objal.
„Nič sa mu nestane. On sa vráti, uvidíš. Vždy sa vrátil, spomínaš si?“ utešoval ju, no sám sa o svojho priateľa bál.
Aini vyšla z krbu domu, v ktorom strávila prvých osemnásť rokov svojho života. S úsmevom na perách odložila svoj batoh s vecami do predsiene a zamierila do kuchyne, odkiaľ sa ozývali, pre ňu dôverne známe, zvuky.
„Nancy, som doma!“ zavolala od dverí na starenku skláňala nad hrncom.
„Joj, dieťa drahé, ty si ma vyľakala!“ zvolala keď sa spamätala. No hneď ju začala objímať a bozkávať na tvár, ako keď matka víta dieťa, čo dlho nevidela. A veruže sa často práve ako jej matka cítila. Veď jej nebožká matka zomrela skôr, než svoju dcéru videla.
„Prepáč, to som nechcela a s láskou v očiach sledovala zvráskavenú tvár svojej pestúnky. Spolu so Severusom to bola jej najbližšia osoba.
„Hm, čo to tu tak krásne vonia?“ spýtala sa Aini už- už sa nakláňala nad hrniec, keď sa jej zdvihol žalúdok a ona vybehla z kuchyne akoby jej za pätami horelo.
„Si v poriadku, Aini?“ spýtala sa jej starenka, keď sa o chvíľu vrátila a s bledou tvárou sa posadila na najbližšiu stoličku. Starostlivo, ako vždy, pred ňu položila čaj z mätových lístkov a skúmavo sa na ňu zahľadela.
„Zjedla si niečo skazené?“ spýtala sa podozrievavo.
„Nie, Nancy. To bude asi z nervov. Už niekoľko dní som trochu unavená a včera sme mali doma so Severusom dosť nepríjemnú hádku,“ mávla nad tým rukou dievčina a uchlipla si čaju.
„Pohádali ste sa? A to už prečo? Vždy ste spolu tak dobre vychádzali,“ neveriacky krútila hlavou starenka.
„No... predstavila som mu svojho priateľa a on s ním takmer vyrazil dvere,“ odvetila podráždene.
„Priateľa? Ale čo... je to ten, čo ti pomotal hlavu už kedysi pred vyše rokom, alebo je to niekto iný?“ spýtala sa s tajomným úsmevom.
„Čože? Ako... ako vieš, že...“ jachtala Aini zmätene.
„Ach dieťa, keď si tu bola naposledy, bolo na prvý pohľad jasné, že si zaľúbená. Tak chytro, vrav... kto je ten šťastlivec a čo proti nemu má tvoj brat?“ vyzvedala Nancy a v očiach jej horeli šibalské ohníčky. Aini zahanbene sklonila hlavu a začala potichu rozprávať. Ale čím dlhšie rozprávala, tým viac sa usmievala a z jej slov musel každý poznať, že toho chlapca skutočne miluje.
„Jaj dieťa, ak to ten mladík s tebou myslí úprimne, potom sa nedaj odradiť protestmi svojho brata. Však on sa s tým zmieri, neboj sa,“ uisťovala ju stará pestúnka a na chvíľu sa zamyslela.
„Ako dlho sa už necítiš dobre?“ spýtala sa znenazdajky a skúmavo sa na ňu zahľadela.
„Čože? Asi týždeň, neviem to určite, prečo?“ nechápala dievčina, no v tom jej niečo došlo. „Ty myslíš, že...? Nie, to určite nie. Mám asi len podráždený žalúdok a do toho tie hádky... určite to nie je ako si myslíš,“ zahovárala rýchlo, no červík pochybností ju stále pokúšal.
„Ako myslíš, dieťa, ale jeden nikdy nevie,“ žmurkla na ňu starenka a pokračovala vo varení, kým si šla Aini vybaliť svoje veci.
Len čo osamela, zamyslela sa nad tým, čo jej Nancy povedala. Skutočne by mohla byť tehotná? Rozhodne by to vysvetľovalo jej únavu a tú stálu nevoľnosť v posledných dňoch. Ale nenamýšľa si to len? V duchu sa pousmiala nad tou možnosťou, žeby sa stala matkou a v tej chvíli si doslova priala, aby to tak bolo. Pochybnosti takmer zmizli a ona si bola skoro istá, že skutočne čaká dieťa. Harryho dieťa. Tá myšlienka ju naplnila obrovskou radosťou, ktorú by v tej chvíli nezatienil ani ten najväčší búrkový mrak v podobe protestov jej brata. Potrebovala však mať istotu. Potichu, aby si ju Nancy nevšimla, zbehla do laboratória, ktoré tu Severus mal a v jednej z jeho múdrych kníh našla potrebný elixír. Jeho príprava trvala ani nie pol hodiny a výsledok sa mal ukázať po piatich minútach od pridania poslednej prísady, troch kvapiek jej krvi. Ubehli tri minúty. Štyri... a dnu potichu vošla Nancy.
„Tak čo?“ spýtala sa zvedavo a ich pohľady sa stretli. Aini pozrela na stôl do kotlíku a zalapala po dychu.