Kapitola č.5: Labyrint duší
Albus si so svojim rozprávaním dával načas. Chvíľu veľmi dôkladne čistil svoje už tak až príliš čisté okuliare a keď si ich znova založil, zahľadel sa naňho.
„Počul si už niekedy o Labyrinte duší, Harry? Kedysi bol známy aj ako Veľký labyrint, ale neskôr ho premenovali,“ začal potichu.
„Premenovali? Prečo?“ nechápal mládenec.
„Pretože...hm, ako by som ti to... asi by som mal začať od začiatku,“ povzdychol si a pohodlnejšie sa usadil vo svojom kresle na obraze. „Spomínaš si na všetko, čo som ti kedysi hovoril o sebe a Grinewaldovi?“
„Áno, pane,“ pritakal Harry.
„Tak teda, vieš, že som túžil po moci,“ začal Brumbál svoje rozprávanie a posunkom naznačil Harrymu, aby ho neprerušoval. „Túžil som po moci a v starých knihách som sa dozvedel o akomsi Veľkom labyrinte. Ten, komu by sa podarilo dôjsť až do jeho stredu, mala byť odmenou moc, o akej svet nechyroval. V tej knihe, Harry, sa nespomínalo, či sa v strede nachádza nejaký magický artefakt, ktorý túto moc ukrýva, alebo ide o akési množstvo mágie, skoncentrované práve na tom mieste a pokiaľ je mi známe, nikto to ani nikdy nezistil,“ vysvetľoval.
„Pokúsili ste sa prejsť tým labyrintom, pane?“ spýtal sa potichu Harry. Ich pohľady sa stretli a odpoveď nebolo nutné vysloviť nahlas. Napriek tomu to urobil.
„Áno, pokúsil a neuspel som, tak ako nik predo mnou a nik po mne. Ten labyrint v sebe ukrýva mnoho nástrah a pokušení. Je veľmi ťažké ním prejsť a len veľmi silný kúzelník sa dokáže vrátiť, ak už nedokáže nájsť cieľ. Po dlhom čase sa mi podarilo nájsť cestu späť a po všetkom, čo som tam zažil, som sa tam už nikdy nevrátil,“ pokračoval Albus.
„Prečo ten labyrint premenovali, pán profesor?“ spýtal sa Harry a nepríjemné tušenie v ňom rástlo každým okamihom.
„Keď som odtiaľ vyšiel, bolo to, akoby... akoby časť mňa zostala uväznená v tom bludisku. Tá časť mojej duše, ktorá sa nezmierila s tým, že nedôjde až do cieľa. Tá, ktorá bažila po moci viac, než po živote bez nej,“ priznal Albus pošepky.
„Chcete povedať...“ zamumlal Harry a naprázdno prehltol. „V tom bludisku zostala časť duše každého, kto tam kedy vstúpil a podarilo sa mu odtiaľ dostať?“ vyslovil nahlas svoje obavy a sledoval, ako jeho bývalý profesor mlčky prikyvuje. „Voldemort sa o to pokúšal tiež?“
„Zdá sa, že áno. Až donedávna som to nevedel a aj keby áno, nepovažoval som to za dôležité. Avšak doniesli sa ku mne správy, že práve túto časť svojej duše, ktorá zostala neporušená po zničení viteálov, chce využiť pre svoj návrat.“
„Myslíte, žeby sa mu to mohlo podariť?“ spýtal sa Harry a nervózne si hrýzol spodnú peru.
„Veľmi dúfam, že nie, ale u Voldemorta jeden nikdy nevie. Nemali by sme ho podceňovať,“ odpovedal Brumbál a mračil sa. Harry vstal a začal sa prechádzať po pracovni.
„Pane, ak by sa mohol vrátiť Voldemort, tak vy...“ začal opatrne a odrazu zatúžil po tom, aby sa tento muž mohol vrátiť späť.
„V žiadnom prípade, Harry!“ zahrmel mocným hlasom, až chlapec nadskočil od ľaku.
„Ale... ale pane...“ podišiel k obrazu a s prosbou a túžbou v očiach pozeral na svojho učiteľa a priateľa. „Chýbate nám, pane,“ šepol.
„Aj vy mne, chlapče,“ odvetil mäkko. „Ale treba nechať mŕtvych odpočívať a ja som mŕtvy, Harry. Nie je spôsob, ako sa vrátiť, hoci by som ti rád stál po boku a pomohol s touto hrozbou. Ale toto nie je cesta. Ani ty ani ja nevieme, čo by sa mohlo stať a ja to nemienim riskovať,“ vravel mierne, no rozhodne. „Sľúb mi, že sa nepokúsiš o žiadnu hlúposť v tomto smere, Harry,“ žiadal potichu.
„Sľúb mi to!“ naliehal dôraznejšie, keď Harry neodpovedal.
„Sľubujem!“ zamumlal Harry a odvrátil zrak, aby riaditeľ nezazrel, ako potláča slzy. Naozaj mu chýbal. Kedysi sa naňho hneval za to, že mu tajil toľko vecí o jeho živote, ale pochopil to... po čase.
„Čo chcete, aby som urobil? Ako mu v tom mám zabrániť?“ spýtal sa odrazu a pozorne sledoval mapku, ktorú našiel za Brumbálovým portrétom.
„Svoju službu svetu si už vykonal, keď si Voldemorta zabil a ak odmietneš, pochopím to a nikto ti to nebude môcť vyčítať,“ prehovoril po chvíli riaditeľ.
„Zbavím sa toho bastarda raz a navždy. Tentoraz, ak to pôjde, tak skôr, než sa vráti a napácha ďalšie škody,“ preriekol Harry rozhodným a ľadovým hlasom.
„Tušil som to. Preto som ťa zavolal a chcel som tou úlohou poveriť teba. Navyše, nepoznám nikoho vhodnejšieho na to, čo je treba urobiť,“ povzdychol si starec.
„Tak teda?“ naliehal Harry.
„Je treba zničiť labyrint. Ale nemám na mysli len jeho steny, ale celú jeho podstatu. Musíš sa dostať do jeho jadra a len jeho vlastná sila, ktorú ukrýva, ho môže zničiť,“ vysvetľoval starší kúzelník.
„Chcete povedať... myslíte... mám sa dostať do stredu labyrintu a zmocniť sa toho artefaktu či čo to tam je?“ jachtal Harry zmätene.
„Áno, Harry, presne to musíš urobiť. K jadru sa môže dostať len ten, kto má čistú a nepoškvrnenú dušu a netúži po moci, ktorú tým získa,“ pritakal Brumbál a oči mu odrazu žiarili tak ako kedysi. Harry v nich videl bezhraničnú dôveru, ktorú v neho tento starý muž vždy prechovával.
„Nemyslím, že som ten pravý. Ja tú moc nechcem. Už tak stačí, že môj život nikdy nemôže byť ani chvíľu normálny, nieto ešte, aby som mal moc, ktorú nemá nik iný. Nie, to... to nepôjde. Navyše, vravíte, že k cieľu môže dôjsť len niekto s čistou dušou a tú už dávno nemám. Moja duša je poškvrnená množstvom hriechov, ktoré som za svoj život spáchal a moje ruky sú pošpinené krvou. Som vrah, profesor!“ skríkol takmer zúfalo. Jeho výčitky a pocit viny vyplávali na povrch. Vždy sa ich snažil potláčať a ospravedlniť tým, že to robil pre dobro iných, že tým zachránil svet, ale nič to na fakte, že je vrah, nezmenilo.
„Ty nie si zodpovedný za smrť svojich blízkych a všetkých tých, čo vo vojne zomreli, Harry. A pokiaľ ide o to, že si zabil Voldemorta... bola to služba svetu. Viem, že sa kvôli tomu cítiš zle, ale práve to, že ti tvoje svedomie nedovolí radovať sa z tohto úspechu a neustále ti to pripomína, je dôkaz čistoty tvojho srdca a duše. Všetko, čo si robil, robil si pre druhých. Tvoja obeť, rozhodnutie zomrieť pre iných, ťa očistila. Ty si ten, kto môže prejsť všetkými nástrahami labyrintu bez ujmy a dôjsť až k jeho jadru. Len ty môžeš to bludisko zničiť a zabrániť tak zlu, aby znovu vstúpilo do našich životov. Porozmýšľaj o tom, chlapče, ale rozhodni sa rýchlo. Voldemort postupuje rýchlo a ak sa na to dáš, čaká ťa veľmi dlhá cesta,“ hovoril riaditeľ potichu.
Na malú chvíľku medzi nimi zavládlo napäté ticho a Harry premýšľal nad tým, čo mu Brumbál povedal. Vedel, že ak Voldemorta nezastaví, vypukne znovu peklo na zemi a tentoraz by to nemuselo dopadnúť tak dobre. Lenže čo ak sa Albus mýlil? On sa necítil byť vhodný na túto úlohu. Nemyslel si, žeby to mohol dokázať. Bol predsa len obyčajný kúzelník s priemerným nadaním. Áno, priemerným, aspoň tak o sebe vždy zmýšľal. Nepovažoval sa za nijak veľkého kúzelníka. Rozhodne si nenamýšľal, žeby sa mohol vyrovnať Brumbálovi, či Snapeovi, ktorého tiež považoval za veľmi mocného. Možno bol o trochu lepší než niektorí jeho vrstovníci, ale to nestačilo. V boji proti Voldemortovi pri ňom stálo šťastie. V tom ho niečo napadlo.
„A čo Bazový prútik? Nešlo by s ním tne labyrint zničiť?“ spýtal sa s nádejou v hlase. Síce prútik vrátil tam, kam patril, ale teda do Albusovho hrobu, a nechcel ho nikdy viac použiť, ale ak b y to bola možnosť... bolo by to istejšie než hnať sa do nejakého labyrintu, keď ani nevie, či má šancu uspieť. Mohlo sa zdať, že sa bál... áno, skutočne sa bál, ale nie kvôli sebe. Mal toho síce ešte veľa pred sebou a teraz, keď stretol Aini, chcel žiť pokojne ešte veľa rokov, ale ak by stačilo na zastavenie Voldemorta obetovať svoj život, bez váhania by to urobil znova, tak ako pred dvoma rokmi. Lenže tu nešlo o jeho život. Bál sa, čo by sa stalo, keby zlyhal.
„Nie, chlapče, žiaľ, ani môj prútik to nedokáže. Vraví sa, že je nepremožiteľný, ale labyrint nezničí. Mohol by ti však byť nápomocný pri tom, čo ťa tam čaká. Ak chceš, vezmi si ho. Kiež by ti dobre poslúžil.“
„V tom prípade ho nechám tam, kde je,“ pokrútil hlavou rozhodne. „Poviete mi, čo ma tam čaká, pane?“ ozval sa odrazu a Brumbál sa naňho smutne usmial.
„Isteže, Harry. To je to najmenšie, čo pre teba v tejto chvíli môžem urobiť,“ prikývol a rozpovedal mu všetko, čo vedel.
Z riaditeľne odchádzal natoľko pohrúžený do svojich myšlienok, že ani nevnímal kam ide, kým do niekoho nevrazil.
„Neviete dávať pozor?“ oboril sa naňho ktosi a už podľa hlasu Harry vedel, že nepríjemnosti v ten deň skutočne ešte neskončili.
„Prepáčte, pane. Nevidel som vás,“ zamumlal.
„Potter, že ma to vôbec prekvapuje. Možno by ste mali zájsť za madam Pomfreyovou alebo k sv. Mungovi, aby vám upravili dioptrie. Tie súčasné vám už zrejme nestačia,“ uškrnul sa Snape.
„Tak ja už radšej pôjdem,“ zamumlal znova Harry a chystal sa na odchod, pretože ani v najmenšom nemal náladu na hádky. Nie, žeby nebol schopný oplatiť Snapeov útok rovnakým spôsobom. Ale v súčasnej chvíli to nepovažoval za potrebné a navyše, kvôli Aini si povedal, že sa pokúsi s ním vychádzať. Aj keď to bolo neskutočne ťažké.
„To bude najlepšie,“ zavrčal Snape. „A Potter?“ zavolal za ním ešte, keď už stál s rukou na kľučke vchodových dverí.
„Áno?“
„Držte sa od mojej sestry ďalej, dobre vám radím,“ zavolal za ním a bez okolkov sa zvrtol na podpätku a zamieril do žalárov.