Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.23: Rozkaz

14. 3. 2009

Harrymu trvalo len chvíľu, kým si dal dve a dve dokopy. Konečne mu všetko dávalo zmysel. Už vedel, prečo naňho Aini nepočkala, tak ako rozumel tomu, prečo ho McBride neznáša. Lillith bola jeho dcéra. Dieťa, o ktorom by sa zrejme nikdy nedozvedel, hoci po ničom inom netúžil. A prečo? Len kvôli tomu, že ho ten bastard tak veľmi nenávidí, že je schopný zničiť hneď niekoľko život, vrátane jeho.

„Ty prašivý bastard! To všetko len kvôli tebe! Ty jeden podliak! Zabijem ťa!“ kričal Harry ako zmyslov zbavený a v mihu držal svojho bývalého profesora pod krkom.

„Harry, pusti ho! Harry, ukľudni sa!“ ozývalo sa za ním, ale on nevnímal nič než svoj hnev a nenávisť. V tej chvíli nenávidel Snapea viac, než Voldemorta.

„Ľutujem deň, keď som ťa vytiahol z kaluže krvi a zachránil tvoj zasraný život. Si úbožiak, Snape! Nič iné, než obyčajný úbožiak, stokrát horší než Voldemort,“ syčal do tváre muža, ktorý len nehybne stál a ani sa nepokúsil brániť, len bezmocne lapal po dychu.

Vtedy akoby si Harry uvedomil čo robí, pustil ho a celou silou ho sotil tak, že opäť dopadol na zem.

„Nenávidím ťa!“ povedal mrazivým hlasom a ich pohľady sa stretli.

„To bude zrejme vzájomné,“ zachripel Snape a spolu s ostatnými prítomnými hľadel na chrbát odchádzajúceho Harryho.

Harry už bol takmer pri dverách, keď ho Ron dobehol a zastavil ho.

„Čo je?“ vyštekol Harry, keď pocítil ruku na svojom ramene. Keď však zbadal Rona, trochu sa upokojil.

„Si v pohode, kámo? Čo to do kotla malo znamenať?“ vyzvedal a ustarane naňho hľadel.

„To nič, Ron. Len som zistil, že ten bastard je ešte väčší sviniar, než som si kedy myslel a kým som bol preč, dokonale mi zničil život,“ zavrčal.

„Čože? O čom to hovoríš?“ nechápavo naňho hľadel.

„Nechaj to tak. Nechcem o tom hovoriť, možno neskôr. Ako sa má Mia?“ zmenil tému a hoci to Ronovi zjavne nebolo veľmi po vôli, nechal to tak.

„Nudí sa. Prečítala už všetky knihy, čo som jej priniesol z knižnice, takže sa zdá, že ma tam dnes

pošle znovu,“ povzdychol si, s trpiteľským výrazom na tvári.

„Neboj, veď ono ju to prejde, keď sa to malé narodí,“ uistil ho a uvedomil si, že on sám je otcom už viac než rok a až doteraz o tom nemal tušenie. Mal chuť kričať a niečo rozbiť, najlepšie by bolo zlomiť Snapeovi už tak krivý nos, ale nemohol. Nemohol sa ubrániť pocitu viny, že on sám neurobil všetko čo bolo v jeho silách, aby získal Aini späť. Lenže... keď sa vrátil, bola už s Oliverom. A on, v domnienke, že je s ním šťastná, nechal to tak. Nebojoval o ňu, nebojoval o svoju dcéru ani o svoje šťastie. Prvá vec, čo v tej chvíli chcel urobiť bolo, ísť za Aini a všetko jej povedať. O liste, ktorý nikdy neodstala, o Labyrinte, v ktorom proti svojej vôl strávil dva roky svojho života a preto nemohol byť s ňou, keď ho najviac potrebovala. Chcel jej povedať, že za to všetko môže Snape, ale... verila by mu? Musí si o ňom myslieť, že je presne ten nezodpovedný a ľahkovážny idiot, o akom Snape stále hovorí. Dokonca mu chcela zamlčať, že Lillith je jeho. A ten jej pohľad, keď sa stretli pred pár dňami na ministerstve... Nie, neverila by mu jediné slovo. Nikdy by neverila, že je jej brat schopný niečoho takého podlého a krutého. Musí vymyslieť iný spôsob, aký ju získať späť. A ak nie ju a jej lásku, aspoň svoju dcéru. Teraz, keď vedel, že je jeho, nechcel... nemohol bez nej žiť.

Napokon sa, rovnako ako v deň predtým, premiestnil k domu pani Tonksovej a strávil ďalšie popoludnie s Teddym.

Ak si myslel, že nič horšie sa v jeho živote už nemôže stať, dosť sa mýlil. Hneď druhý deň ráno v práci ho čakala ďalšia ľadová sprcha.

Oliver McBride zvolal schôdzku, na ktorej ch oboznámil s informáciami, ktoré Harry zistil. Samozrejme netušil, že to čo vie, vie vďaka nemu a že plán na prekazenie Voldemortovho plánu je tiež jeho nápad. McBride rozdával úlohy všetkým zúčastneným, kým neprišiel rad aj na Harryho.

„Potter, vy zostávate v zálohe tu na ministerstve,“ oznámil mu bez záujmu.

„Čože? To nemyslíte vážne, však?“ vyhŕkol Harry pohoršene.

„Samozrejme, že myslím,“ že odpovedal pokojne a naznačil ostatným, že môžu ísť.

„To nemôžete!“ bránil sa Harry.

„Uisťujem vás, že môžem. Ak sa odtiaľto behom zásahu pohnete čo i len na krok bez toho, aby ste to dostali nariadením, vyvodím z toho dôsledky. A ubezpečujem vás, že by vám v tom prípade nepomohla ani osobná audiencia u ministra, o to sa postarám,“ odvrkol Oliver.

„Nedovolím, aby ste môj život zničili viac, než doteraz. Viem, prečo to všetko robíte. Žiarlite na to, čo bolo medzi mnou a vašou ženou a že Lillith nie je vaša, ale moja dcéra,“ vyprskol Harry.

„To si myslíte?“ uškrnul sa Oliver zlomyseľne. „Musím vás vyviesť z omylu, drahý priateľu. Ak by to, čo bolo medzi Aini a vami bolo niečo viac než len hlúpe chvíľkové pobláznenie, myslíte, že by som sa dnes nazýval jej manželom? A pokiaľ ide o Lillith... je mi jedno, že v jej žilách koluje vaša krv. Je to moja dcéra a vy nemáte žiadne právo uplatňovať si nejaké nároky, je vám to jasné? Som si istý, že keby Aini chcela, aby ste to vedeli, viete to už dávno. Zrejme má dôvod, prečo chce, aby ste sa od nás držali ďalej, nemyslíte? A teraz mi zmiznite z očí. Som si istý, že toho máte na práci dosť. Ak nie, stačí povedať,“ uzavrel a ukázal na dvere.

Harry mal čo robiť, aby ho na mieste nepreklial, ale napokon sa ovládol a vyšiel z pracovne svojho nadriadeného. Nevedel, čo by mal robiť, pokiaľ šlo o Aini, ale čo vedel určite bolo, že do Azkabanu pôjde, aj keby to malo byť to posledné, čo ako bystrozor urobí. Vždy ešte môže robiť niečo iné, ak ho Voldemort skôr nezabije, pomyslel si.

Severus Snape v tom čase zúrivo prechádzal pomedzi lavice svojich študentov a od rána strhol už najmenej dvesto bodov. Koľko trestov rozdal už radšej ani nepočítal. Od včerajška bol ako lev zavretý v klietke. Minerva sa pokúšala zistiť, čo spôsobilo Potterov výbuch na ústredí, ale odbil ju slovami, že to nie je jej vec.

Čo ho štvalo zo všetkého najviac bolo, že ho to hlúpe chlapčisko odhalilo. Prekonalo jeho ochrany, čo sa nepodarilo ani samotnému Voldemortovi. Musel síce priznať, že odkedy Voldemort pred štyrmi rokmi zmizol a on bol konečne voľný, neudržiaval svoju myseľ uzavretú tak ako kedysi. Už to nebolo potrebné. Ani teraz, keď sa vrátil, to nepovažoval za nutné. Vďaka nitrobrane len bojoval proti nočným morám, ktoré ho trápili už viac než dvadsať rokov. Keď včera na Pottera použil Legilimens, ani len nepomyslel na to, že by mal vlastné ochrany zvýšiť. Pochyboval, že by sa pred ním Potter dokázal ubrániť, tobôž ho napadnúť a ešte k tomu takou silou. Kde sa to naučil?

Teraz, keď zistil, ako to v skutočnosti bolo s Aini a vie, že Lillith je jeho dcéra, nenechá si to pre seba. Nie, na to ho poznal až moc dobre. Určite pôjde za Aini a všetko jej povie. Obviní ho, a samozrejme nie neprávom, len aby spravil to, po čom určite veľmi túžil. To, čoho sa Severus desil zo všetkého najviac a to, že stratí svoju sestru a s ňou i svoju neter. Nechcel, aby sa to stalo, ale tušil, že sa tomu jedného dňa nevyhne. Možno... možno keby Aini povedal pravdu sám... možno by pochopila, že to robil len pre jej dobro a nikdy jej nechcel ublížiť. Ale ublížil a vedel to. Bolo neskoro premýšľať nad tým, čo mal urobiť inak.

Vyučovanie skončilo a on sa ponáhľal do svojho laboratória, aby pripravil lektvary, ktoré budú potrebné pri obrane Azkabanu. Nedokázal sa ubrániť myšlienkam na to, kto je teraz Voldemortovým výrobcom lektvarov. Musel to byť niekto skúsený a naozaj dobrý v lektvaroch, pretože plynové lektvary ako ten, ktorý sa chystal použiť, boli veľmi zložité. V poslednej fáze sa doňho musí pridať zložka, ktorá spôsobuje premenu kvapaliny na plyn. Ale práve tento posledný krok musí byť veľmi opatrný a nesmie pri ňom dôjsť k úniku jedovatých výparov. Preto sa okolo kotlíka musí začarovať bariéra vytvárajúca vákuum a v tomto prostredí je treba lektvar dokončiť a rozliať do vhodných fľaštičiek. Severus takýto lektvar pripravoval asi len dvakrát v živote a manipulácia s kotlíkom a zásobnými fľaštičkami za bezvzduchovou bariérou nebola jednoduchá.

Okolo polnoci bol hotový s protijedom a ostávalo už len pripraviť uspávací prostriedok, ktorým uspia väzňov. Napokon, hoci len veľmi nerád, musel uznať, že tento Potterov plán bol ten najlepší, aký by kto mohol vymyslieť. On sám, s veľkým zmyslom pre stratégiu, by nevymyslel nič lepšie. Napokon, po niekoľkých hodinách tupého zízania do stropu, sa mu konečne podarilo zaspať. Zaspával so strachom. Bál sa, čo prinesie zajtrajšie ráno. Bál sa, čo bude, keď sa znovu stretne tvárou v tvár svojmu bývalému pánovi. Vedel, aký trest čaká zradcov. Mohol len dúfať, že bude mať šťastie.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.