Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.20: Otcovia a deti

14. 3. 2009

Keď Harry uložil unaveného Teddyho do postele a uistil sa, že spokojne spí, rozhodol sa aj on konečne vrátiť domov.

"Prídeš zase zajtra, chlapče?" spýtala sa usmievavá stará žena a pozorne si Harryho prezerala.

"Rád by som, ak sa mi to podarí. Teddymu som zatiaľ nič nevravel, nechcem, aby bol sklamaný, ak by ma náhle odvolali a nemohol by som prísť," povedal potichu a skrz otvorené dvere sa zahľadel na spokojnú a uvoĺnenú detskú tváričku svojho krstného syna a prial si, aby s ním mohol trávi´t viac času.

"Rozumie tomu, prečo s ním nemožeš byť tak často. Jedného dňa... keď už sa oňho nebudem mocť starať... nechcem o svojho chlapčeka prísť," zašepkala zlomeným hlasom a Harry podišiel k pani Tonksovej, aby ju mohol objať.

"Neprídete oňho, nik vám ho nevezme," uisťoval ju pokojne.

"Ale keď už nebudem vládať, musíš sa oňho postarať a ja..." drmolila naďalej.

"Ak sa tak stane, vezmem Teddyho k sebe a postarám sa oňho, to vám sľubujem, ale vy pojdete s nami. Alebo si myslíte, že by som vás tu mohol nechať? Ste pre Teddyho všetkým, má vás rád a ja tiež. Dvere mojho domu sú vám obo vždy otvorené," zopakoval svoju dávnejšiu ponuku a stará žena potichu vzlykla.

"Si dobrý chlapec, Harry. Si skutočný syn svojich rodičov," usmiala sa naňho smutne a on jej úsmev opätoval. Odtiahla sa a rýchlo si zotrela slzy z tváre. Cítila sa zahanbene, no Harry vedel, aké je to pre ňu stále ešte ťažké. Ani on sa nikdy celkom nevyrovnal so smrťou svojich najbližších.

"Budem už musieť ísť, pani Tonksová, ale keby ste čokoľvek potrebovali, vy alebo Teddy, stačí zavolať, dobre?" povedal a keď mu sľúbila, že ho určite zavolá keby bolo treba, odišiel.

Jeho kroky však neviedli priamo domov. V ten večer ho čakalo ešte jedno stretnutie, ktoré by mohlo pomocť vniesť trochu svetla do súčasnej situácie. Keď konečne dorazil na miesto, zhlboka sa nadýchol a zaklopal.

Severus stál medzi dverami oibývačky a so záujmom sledoval svoju malú neter, ako sa vydáva na skusy po okolí na svojich malých, neistých nožkach.

"Ide jej to," poznamenal spokojne a usmial sa, keď k nemu Aini obrátila prekvapenú tvár.

"Seve, čo ty tu?" spýtala sa prekvapene, no radosť v jej hlase sa nedala prehliadnuť. Vstaa z kresla, vzala svoju dcéru do náručia a podišla s ňou k Severusovi.

"Pozri kto prišiel, Lilith, strýko Seve," prihovárala sa jej a dievčatko akoby jej rozumelo sa radostne zasmialo.

"Povedal som si, že voľný večer v kruhu rodiny by mi prospel," zahovoril, rozhodnutý nepriznať, že od ranného stretnutia a svojej konfrontácie s Potterom mal mizernú náladu. "Teda, za tie dva týdžne, čo som ju nevidel, neskutočne podrástla," skonštatoval a natiahol sa k dieťaťu, ktoré zjavne chcelo k nemu. "Ahoj princezná, ako sa máš? Vidím, že nezaháľaš, kým tu nie som," prihovoril sa jej nežne a dkonca aj jeho pohľad nehou doslova prekypoval.

"Veru, je to malá šibalka. Len čo si bude istejšia a začne behať, budem ju naháňať po celom dome," povzdychla si šťastne. Severus sa nahlas rozosmial.

"Čo je ti smiešne?" spýtala sa a podozrievavo si ho prezerala.

"Ale nič," mávol nad tým rukou, no úsmev z jeho tváre nezmizol. "Len som si spomenul, aké to bolo, keď si začala chodiť ty. Strávil som dva dni rozmiestňovaním ochranných kúzel po dome, aby si si neublížila," priznal a pozeral z jednej na druhú. "Tak a čo máte v pláne teraz, dámy?" spýtal sa so záujmom.

"No... pred hodinou som ju okúpala a chcela som počkať než sa vráti Oliver, kým ju uložím. Je celé dni v práci a malá už väčšinou spí, keď sa vráti. Lenže ako sa zdá, ani dnes sa nevráti skor než zvyčajne," povzdychla si. "Lilli začína byť unavená, asi ju už pojdem uložiť," rozhodla sa napokon.

"Možem?" spýtal sa Severus a keď prikývla, vyšiel po schodoch do detskej izby. Uložil už takmer spiace dievčatko do postieľky a starostlivo ho prikryl.

"Len pokojne spinkaj, maličká," šepkal tichým hlasom a sám nevedel kde sa to v ňom odrazu vzalo, začal jej pohmkávať svoju obľúbenú uspávanku, ktorú mu kedysi spievala jeho matka pred spaním.

Aini ho pozorovala od dverí a ten pohľad v nej vyvolal spomienky na jej vlastné detstvo. Musela uznať, že hoci nikdy nepoznala svojcih rodičov, vďaka Severusovej a Nancyinej starostlivosti jej nič nechýbalo. Vždy, keď Severus mohol, chodil za ňou a počas tých dní ju ukladal do postele a upravoval prikrývku, tak ako teraz Lillith. Odrazu mohla doslova cítiť jemnú voňu medu a byliniek, ktorými jej brat vždy voňal a keď zavrela oči, akoby bola znovu dieťaťom a ležiac v posteli počúvala jeho tiché pobrukovanie. Uspávanka, ktorú počula vo svojej mysli bola tá istá, čo sa ozývala z izbičky.

"Prečo si sa nikdy neoženil a nemal vlastne deti, Seve?" spýtala sa potichu a hoci hneď neopodvedal, vedela, že ju počul. "Bol by z teba skvelý otec," dodala.

"Nenašiel som tú pravú," zamumlal tónom, ktorým dal jasne najavo, že k tejto téme nemá viac čo povedať. Sám túto skutočnosť neraz oľutoval, ale vedel, že je neskoro. premárnil svoju šancu s Lilly a teraz... Aini a Lillith sú najdoležitejšie osoby v jeho živote a tak to zostane. Navždy," sľúbil si.

"To ťa Oliver necháva vždy doma večer samu?" spýtal sa nevrlo, keď už obaja znova sedeli v obývačke.

"Nie vždy," bránila Aini svojho muža, aj keď sama sebe nemohla klamať. Odkedy sa vrátil Harry, ona s Oliverom sa vzájomne odcudzili. Ale nemohla mu to zazlievať. A teraz, keď spolu pracujú... bolo to o to horšie. nebola taká naivná, aby verila tomu, že sa Oliver nenechá ovplyvniť tým, že Harry je skutočným otcom Lillith.

"Počul som, že sa Potetr dostal do jeho skupiny," začal Severus a pozorne sledoval jej reakciu.

"Áno, viem o tom. Bola som s Oliverom na slávnostnej prísahe nováčikov a Kingsley mu prišiel harryho predstaviť ako nového člena," odpovedala pokojne.

"Takže ste sa stretli?" spýtal sa a spýtavo zdvihol obočie.

"Áno, ale neviem, čo čakáš, že ti poviem. Pozdravili sme sa, to je všetko," odvetila.

"Skutočne?"

"Samozrejme. Ak si si to nevšimol, som vydatá žena a to s Harrym... je to minulosť," povedala po chvíľke zaváhania.

"Nič to ale nemení na fakte, že Lillith je jeho dcéra. Chceš mu to vobec niekedy povedať?" spýtal sa prezieravo a napäto čakal jej odpoveď.

"Nie, ak to nebude skutočne nevyhnutné. Tým, že ju Oliver oficiálne adoptoval, veci len zjednodušilo," priznala. Vlastne bola rada, že mu to dovolila. So svadbou otáľala dosť dlho, dokonca už si myslela, že s ňou stratí trpezlivosť a proste ju nechá samu s dieťaťom. Veď prečo by sa mal o Lilllith zaujímať? Nebola jeho. Ale on ju prekvapil ako vždy. Bol milý a starostlivý a ona ho mala rada. Možno nie tak ako Harryho, ale on jej dokázal, že sa o nich chce postarať a vychovávať jej dcéru ako svoju vlastnú. Napokon jeho ponuku predsa len prijala a rozhodla sa tým krokom nadobro uzavrieť svoju minulosť a vzťah s Harrym. "Dúfam, že si to necháš pre seba. Nechcem, aby to Harry vedel," povedala rozhodne a ich pohľady sa stretli.

"Uisťujem ťa, že nemám najmenší záujem nejako našu rodinu spájať s tým chlapčiskom. Samozrejme by som ti nemohol zabrániť, aby si mu povedala o dieťati, ak by si chcela, ale takto mi to vyhovuje," uistil ju.

"Aj tak som nikdy nemohla pochopiť, odkiaľ pramení tá tvoja večná nenávisť k nemu," povzdychla si.

"Nemáš v pláne ho ľutovať, však? Po tom, čo ti urobil..." zamumlal potichu a v duchu si nadával za to, že aj naďalej pokračuje vo svojej nebezpečnej hre.

"Nie, o to nejde, ja len... aj keď mi ublížil, nemožem si pomocť. Chcela by som sa naňho hnevať a nenávidieť ho, lenže... vďaka nemu mám Lillith a ona je moj malý anjel. Dnes už si život bez nej nedokážem predstaviť," priznala a Severus sa zamračil. Chápal jej pocity, viac než si myslela. A práve preto sa za to, čo urobil, hnusil sám sebe ešte viac... ak to teda ešte viac šlo.

V tom sa ozvalo klopanie na dvere a oni na seba prekvapene pozreli.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.