Kapitola č.15: Cudzinec
Dlhé čierne vlasy mu zakrývali tvár a v tejto chvíli bol za to viac než rád. Až doteraz si neuvedomil, aké dlhé vlastne jeho vlasy sú. V labyrinte si s tým hlavu nelámal, ale teraz... prach na všetkých veciach v jeho dome akoby sa usádzal niekoľko mesiacov, nie dní a on, on vyzeral, akoby tam prežil prinajmenšom niekoľko rokov. Poslednýkrát pozrel do zrkadla a vyrazil ku dverám.
Domov sa vrátil pred dvoma dňami... úspešne sa mu podarilo premiestniť k vstupu do labyrintu, ale tam to nebolo o nič lepšie. Sopka vybuchla a láva veľkou rýchlosťou zalievala celé údolie. Harry preto pozbieral zvyšky svojich síl a premiestnil sa domov. Konečne. Tam sa vyčerpaný doplazil na gauč a upadol do bezvedomia. Nevedel, kedy rana na jeho boku prestala krvácať, ale hneď po prebudení sa cítil príliš slabý následkom veľkej straty krvi. Privolal si krv doplňujúci lektvar zo skrinky v kúpeľni a niečo na povzbudenie. Konečne bol schopný ošetriť svoje zranenia, aj keď na všetky sám nestačil. Napokon si doprial dlhú sprchu a keď sa jeho hlava opäť dotkla vankúša, zaspal nepokojným spánkom.
Dnes sa konečne cítil dosť silný na to, aby urobil, čo musel. Predtým, než zájde za Brumbálom a informuje ho o tom, že Labyrint i náramok sú zničené, ale Voldemort unikol, chcel sa zastaviť za Aini. Tak veľmi mu chýbala a už to dlhšie nemohol odkladať. Už viac nie.
Len čo sa premiestnil pred panstvo Snape Manor, zarazil sa. V záhrade bolo akosi veľa ľudí. Zaváhal. Nevedel, čo za udalosť by sem mohla priviesť toľkých hostí, no on zjavne nebol pozvaný. Napokon nad ním jeho zvedavosť zvíťazila a obišiel plot k miestu, odkiaľ mal lepší výhľad. Bez problémov medzi prítomnými spoznal pána domu, Snapea. Smeroval k západnej časti záhrady, kde sa zhromaždila väčšina hostí. Všetci sedeli na stoličkách rozostavaných pred akýmsi oltárom. Keby sa mal Harry dohadovať o čo ide, tipoval by svadbu. Ale to bolo veľmi nepravdepodobné. Veď kto už by sa len dobrovoľne hrnul do manželstva s tým netopierom? To, že by mohol mať Snape ženu, bolo pre Harryho rovnako nepredstaviteľné, ako... počkať, čo je to za dieťa, čo drží v náručí?
Severus Snape mal naozaj v náručí dieťa a nebol to len výplod Harryho fantázie. Mladý muž so záujmom sledoval, ako jeho bývalý učiteľ kráča uličkou k oltáru a zastavuje sa až pri prvom rade stoličiek. Naklonil sa k akejsi žene a podal jej dieťa. Potom sa svojim typickým rýchlym a ráznym krokom vrátil do domu.
Medzitým pred oltárom zastal iný muž, Harry odhadoval, že je len o niečo málo starší než on sám, a nervózne na niekoho čakal. V tom na Harryho doľahla ťažoba skutočnosti. Pravda ho udrela do tváre a než sa stihol spamätať, sledoval Severusa vedúceho svoju sestru k oltáru.
Harrymu sa podlomili kolená a len to, že sa držal stromu, za ktorým sa ukrýval, mu bránilo v tom, aby sa nezosunul k zemi. Šokovane sledoval, ako Aini so žiarivým úsmevom na tvári, oblečená v nádhernom bielom svadobnom habite, kráčala po boku svojho brata k oltáru. Ani jeden z nich si nevšimol postavu za stromom, ktorá ich pozorovala. Harryho srdce krvácalo. Bolesť, ktorú cítil vo chvíli, keď Aini povedala svoje áno tomu cudzincovi pred oltárom, bola väčšia než všetky Cruciaty v jeho živote, väčšia, než keď horúca kyselina pred pár dňami zasiahla jeho tvár... túto bolesť zo straty milovanej nemohlo nič zastaviť. Nechápal to. Ako mohla... ako len mohla. On ju miloval a bol by za ňu položil vlastný život. Nikdy by si ani len nepomyslel, že by ho odmietla. V jeho snoch ju požiadal o ruku a ona súhlasila. Mali spolu deti a boli šťastní. Nik a nič nebránilo ich šťastiu... v jeho snoch nie. Lenže... toto nebol sen. Nie, toto bol život. Jeho život, ktorý sa v tomto jedinom zlomku sekundy zmenil na nočnú moru. A to si pred časom začínal myslieť, že aj on by mohol konečne žiť.
Potláčajúc slzy a vzlyky, ktoré sa mu chceli vydrať z hrdla, sa otočil a zmizol skôr, než by si ho niekto mohol všimnúť. Nespozoroval pritom, že bolo neskoro. Malo mu byť jasné, že Snape si udržiava prehľad.
Severus Snape si vedúc svoju sestru k oltáru skutočne všimol postavu ukrývajúcu sa za stromom. Sprvu ho zachvátila panika, že by to mohol byť niekto z Voldemortových stúpencov, no vzápätí sa upokojoval tým, že nik z nich by nedokázal preniknúť cez jeho ochrany. Lenže kto by mohol byť ten cudzinec a ako sa mu sem podarilo dostať? Napokon to nechal tak, ale bol v strehu. Po očku sledoval cudzinca za stromom a keď ho videl odchádzať, zarazil sa uprostred pohybu. To predsa nie je možné. Nie, to určite nie je pravda. Nevyzerá ako on. Rozhodne to nie je on, presviedčal sám seba. Lenže keď zbadal, ako skľúčene ten človek vyzeral... zúfalstvo priam sršalo z každého jeho pohybu, a tie pohyby... odrazu nepochyboval. Bol to on. Bol to ten idiot Potter. Ale prečo sa vrátil? Prečo teraz? Severus pozrel na svoju sestru a premýšľal, či je šťastná. Zdalo sa, že áno. Lenže tak ako on, aj Aini dokázala bezpečne uzamknúť svoje skutočné pocity za nepreniknuteľnú masku.
V Severusovi sa ozvalo svedomie. Vedel, že tým spáleným listom sám sebe ušetril isté starosti, ale rovnako vedel, že na to nemal právo. Jeho sestra sa teraz vydala za prvého mužal ktorý sa jej začal dvoriť po Potterovom odchode a on sa nemohol zbaviť dojmu, že to robí len aby sa pomstila. Komu? Potterovi? Jemu? V duchu si povzdychol. Bolo mu jasné, že ak sa Aini nevydáva z lásky, ubližuje tak len sama sebe, ale nemohol jej rozhodnutie zmeniť. Sľúbil predsa, že sa nebude pliesť do jej života, ale... bolo to sakramentsky ťažké.
Znovu pozrel ku stromu, za ktorým sa skrýval Potter. Odrazu proti svojej vôli s ním súcitil. Vedel, aké to je, pozerať, ako vaša jediná láska stojí pred oltárom s niekým iným. V jeho prípade bol tým druhým práve Potter. Harryho otec... ten, kvôli ktorému nebol Severus nikdy schopný vidieť chlapca takého, akým skutočne bol. Vždy to bol len Potter, syn svojho namysleného a neznesiteľného otca, ktorý nebol hoden jediného jeho prívetivého pohľadu či slova.
Harry mu zmizol z dohľadu a on si mohol konečne vydýchnuť. Vrátil sa k svojim hosťom a ako zámienku, aby sa vyhol početnej spoločnosti, využil to, že jeho neter potrebovala prebaliť.
Vzal si malú Lilith, áno tak sa jeho neter volala, od Nancy a zamyslene kráčal k domu. Dieťa v jeho náručí si veselo džavotalo a on sa nemohol ubrániť úsmevu. Odkedy sa to škvŕňa narodilo, omotalo si ho okolo palca, hoci o tom ešte nevedelo. Len on sám vedel, teda s výnimkou Aini, ktorá to nemohla nepostrehnúť, že Lilith doslova zbožňoval. Tak ako vždy svoju sestru, o ktorú sa staral od jej narodenia. Keď ho potom Aini vyzvala k tomu, aby jej vybral meno, nemohol odolať. Bolo to tak podobné jej... jeho Lilly... lenže Harryho matka bola Lilliana. Preto vybral Lilith. Nepochyboval o tom, že by ju tak pomenoval aj jej otec, keby vôbec vedel, že nejakú dcéru má.
Malá Lilli sa dožadovala strýkovej pozornosti a on jej venoval jeden zo svojich vzácnych úsmevov.
„Tak poď, ty malá bosorka,“ oslovil ju nežne a položil ju na prebaľovací pultík a začal ju opatrne, avšak rýchlo, vyzliekať. Celá výmena plienky mu trvala sotva desať minút. Mal v tom predsa dlhoročnú prax, no nie? Uškrnul sa sám pre seba. Keby ktokoľvek z jeho známych čo i len tušil, že on, obávaný profesor lektvarov, vie prebaľovať deťom plienky, asi by sa to neobišlo bez nejakých štipľavých poznámok. Samozrejme, z jeho strany nevynímajúc.
„Tak čo, maličká, chceš sa tam vrátiť, alebo pôjdeš radšej spať?“ spýtal sa a pozrel na ňu. Uprela naňho svoje zvedavé zelené očká, ktoré zdedila po svojom otcovi a babičke z otcovej strany... keď to Severus zistil, povzdychol si a zmieril sa s tým, že tie oči ho neprestanú prenasledovať do konca života.
Lillith zoširoka zívla, akoby tak odpovedala na vyslovenú otázku a Severus súhlasne prikývol.
„Úplne ťa chápem,“ povedal naoko vážne. „Tiež by som sa radšej zahrabal do perín a celé to prespal,“ skonštatoval.
„Čo tu vy dvaja stvárate?“ ozval sa pobavený hlas za jeho chrbtom a on so zdvihnutým obočím pozrel na svoju sestru.
„To je naše tajomstvo,“ uškrnul sa a dovolil Aini, aby si vzala dcéru.
„Ajaj, to aby som sa mala na pozore, že, srdiečko?“ usmiala sa na malú a pobozkala ju na čelo.
„Potrebovala prebaliť a zdá sa, že je unavená. Chystal som sa ju uložiť,“ vysvetľoval Severus.
„Vďaka, Seve,“ usmiala sa naňho a podišla bližšie, aby ho mohla objať. „Vďaka ti za všetko, braček,“ zašepkala s hlavou zaborenou v jeho habite.
„Nie je za čo,“ zamrmlal zaskočený jej náhlym prejavom vďačnosti a rýchlo zaplašil výčitky svedomia, ktoré sa ho opäť snažili dobehnúť. Aini chcela ešte niečo povedať, keď v krbe zažiarili zelené plamene a v nich sa objavila hlava Minervy McGonagallovej, súčasnej riaditeľky.
„Prepáčte, že vás ruším, ale Severus, mohol by si na slovíčko?“ ozvala sa a nečakajúc na odpoveď, zmizla tak rýchlo, ako sa objavila.