Kapitola č.14: V cieli
Harry s nesmelým úsmevom na tvári sledoval svojho učiteľa a urobil niekoľko krokov vpred.
„Ahoj, Harry. Len poď bližšie, chlapče,“ usmial sa starec a v očiach sa mu podivne zalesklo. Možno keby bol Harry schopný rozumne uvažovať, všimol by si to a spozornel by, ale takto... po dlhom blúdení narazil na niekoho, komu veril. Únava a postupne sa rozvíjajúca beznádej ho opantávali a on sa celou svojou mysľou uprel k myšlienke, že len Albus Brumbál mu môže pomôcť.
„Poď ku mne, Harry. Pomôžem ti nájsť tú správnu cestu,“ sľuboval Albus a neprestával sa usmievať. Natiahol k mladému mužovi ruku, no keď sa jej chcel Harry chytiť, stiahol sa a vykročil jednou z chodieb hlbšie do labyrintu.
„Počkajte, pane!“ zavolal naňho Harry a pridal do kroku.
„Nasleduj ma, Harry,“ ozval sa známy hlas a tak počúvol. Od únavy zakopával takmer na každom kroku, ale nechcel Brumbála stratiť z dohľadu a tak pokračoval stále ďalej a ďalej. Keď už mal pocit, že ďalej nemôže, ozval sa pred ním znovu ten tichý a pokojný hlas, ktorý ho pobádal, aby pokračoval.
„Už len kúsok, chlapče. Musíš ísť ďalej. Musíš mi pomôcť, Harry!“ naliehal Brumbál.
„Áno, pane, pomôžem vám, pomôžem...“ jachtal zmätene.
„Len ty mi môžeš pomôcť dostať sa odtiaľto. Môžem sa znova vrátiť, ak mi pomôžeš. Povedz, Harry chcel by si, aby som sa vrátil?“ spýtal sa medovým hlasom.
„Vrátite sa... áno, to bude skvelé. Veľmi nám všetkým chýbate, pane,“ pritakal Harry a v diaľke zbadal rozširujúcu sa chodbu.
„Čo je tam, pane?“ spýtal sa Harry, ktorého na malý okamih oslepilo svetlo prichádzajúce z veľkej priestrannej haly. Keď podišiel bližšie, pochopil, že je v cieli svojej cesty. Brumbál ho doviedol do cieľa. Pomohol mu, pomyslel si a vďačne pozrel na svojho učiteľa.
„Teraz, Harry, mi podaj ten náramok!“ prikázal ľadovo ostrým hlasom a ukázal na podstavec uprostred miestnosti. Harry sa rozhliadol po rozľahlej hale a pomyslel si, že vypadá ako nejaká kráľovská sála s trónom uprostred. Steny boli zdobené podivnými nápismi, ktoré by mohli byť zápismi starodávnych kúzel. Uprostred nestál trón, ale podstavec potiahnutý červeným zamatom a na ňom, na zlatom podstavci, bol položený hrubý náramok z červeného zlata, vykladaný rubínmi. Svetlo z pochodní na stenách sa v drahých kameňoch odrážalo a vyzeralo to, akoby nimi doslova pretekala žeravá láva. Alebo žeby to bolo tým, že sa v nich odrážala práve tá magma, čo bola priamo nad jeho hlavou? Keď totiž pozrel nad seba, nevidel strop, ale... Harry zalapal po dychu, keď zbadal priesvitný strop a nad ním nebezpečnú tekutinu, ktorá priam vrela. Stred sopky sa nachádzal priamo nad touto halou a on konečne pochopil, čo mal Brumbál na mysli, keď vravel, že práve sila náramku udržiava sopku v činnosti. Napadlo ho, čo sa stane, keď sa náramku zmocní, no zo zamyslenia ho vyrušil znova hlas riaditeľa, presnejšie, jeho mladšieho Ja.
„No tak, chlapče, chceš predsa, aby som sa vrátil! Podaj mi ten náramok. S ním to dokážem... premôžeme spolu smrť a ja budem konečne najmocnejším kúzelníkom na tomto svete,“ naliehal na Harryho, ktorý naňho zmätene hľadel. Riaditeľove oči už neboli modré a múdre, ako si vždy pamätal. Teraz boli čierne a plné zloby. Mohol v nich vidieť nebezpečnú, až zdrvujúcu túžbu po moci, ktorá ho ovládala. Harry si konečne uvedomil, že podľahol jeho vábeniu a v duchu sa za to preklínal. Ale na druhú stranu, Brumbál, aj keď nie ten skutočný, ktorého poznal, ho doviedol až sem. Sám by sa do stredu labyrintu určite nedostal. Otočil sa späť k podstavci a premýšľal, čo by mal robiť. Keď mu riaditeľ hovoril o Labyrinte duší a jeho moci, varoval ho, že sa náramku nesmie zmocniť. Teda... nesmie si ho nasadiť na ruku a využiť jeho moc pre vlastné účely. Harry pomaly podišiel k stojanu, na ktorom sa vynímal ten nádherný kus kovu, a odrazu ako omámený už- už načahoval ruku, aby ho vzal. Jeho prsty sa skoro dotkli náramku, keď sa jeho myseľ opäť prečistila a on si uvedomil, že nesmie.
„Podaj mi ho!“ okríkol ho Brumbál a Harry sa k nemu otočil.
„Nie!“ povedal rozhodne a vyčaroval pred sebou štít, ktorý mal Brumbálovej duši zabrániť dostať sa k nemu bližšie. „Vy ani nik iný ten náramok nedostane,“ povedal Harry pokojne a pozorne sledoval, ako sa Brumbál, vytočený do nepríčetnosti, pokúša prejsť jeho bariérou. Keď sa mu to nepodarilo, začal na Harryho chrliť jednu nadávku za druhou, až kým postupne nezmizol. Harry stále ešte hľadel na miesto, kde pred chvíľou videl siluetu starého muža, no ten zmizol rovnako rýchlo, ako sa predtým objavil.
Odrazu ho do boku zasiahla nejaká kliatba a on odletel o niekoľko metrov ďalej.
„Myslím, že sa mýliš, Harry,“ ozvalo sa za ním a keď konečne vstal zo zeme, držiac si zranený a krvácajúci bok, pozrel do hadej tváre svojho najväčšieho životného nepriateľa.
„Kde ty sa tu do čerta berieš?“ zavrčal a v duchu si nadával za svoju nepozornosť. Vedel predsa, že sa tu Voldemort ukrýva, a rovnako ako on hľadá cestu k náramku.
„Hádam si si nemyslel, že ťa nechám zlízať všetku smotanu, Harry? Chlapec- ktorý- prežil... nie, ty viac neprežiješ. S týmto tu ma už nepremôže nikto, dokonca ani usmrkaný fagan ako ty,“ zavrčal Voldemort zlostne.
„Aby si sa opäť neprepočítal, Tom. Vieš, ako to dopadlo naposledy,“ povzdychol si Harry a potlačil bolestný povzdych. Rana na jeho boku pálila ako čert a stále krvácala. Možno by sa o to dokázal postarať, ale nie teraz. Nie, keď ho má Voldemort na ráne ako svoj obľúbený terč.
„Náhody!“ vyštekol Voldemort zlostne.
„Keď myslíš,“ pokrčil ramenami Harry a vyzeralo to takmer bezstarostne. Akoby mu na tom nezáležalo, no v skutočnosti premýšľal, ako zabrániť tomu, aby sa Voldemort zmocnil náramku.
„Nemyslím, viem to. A len čo získam...“ s lačným a chamtivým výrazom v očiach pozrel na náramok, ležiaci pár metrov pred ním, „konečne zomrieš, Potter a nik ťa z tejto diery už nezachráni,“ zvreskol a halou sa ozval jeho šialený smiech.
Harry využil Voldemortovu chvíľkovú nepozornosť a vrhol sa dopredu. Najrýchlejšie ako sa dalo, vzhľadom k jeho zraneniu, sa rozbehol k Voldemortovi a zrazil ho na zem v rovnakom okamihu, ako sa načiahol za náramkom. Jeho prsty sa ovinuli okolo chladného kovu tesne predtým, než dopadol na zem neďaleko Voldemorta.
„Ty jeden malý potkan!“ zasyčal Voldemort a zviechal sa zo zeme. Svojimi červenými očami prenikavo pozeral na Harryho, ktorý držal náramok vo svojej pravej ruke. Bol opatrný v tom, kedy a ako zaútočí.
„Pokiaľ viem, potkan bol Pettigrew, nie ja,“ odsekol Harry, no jeho slová zanikali v akomsi hučaní. Obaja cítili, ako sa zem pod ich nohami začína chvieť a nielen ona. Steny okolo nich začali praskať a Harry s Voldemortom, obaja súčasne, pozreli na masu magmy nad ich hlavami. Moc náramku prestala chrániť labyrint a vulkán sa chystal vybuchnúť. Obom bolo jasné, že nemajú času nazvyš, a mali by sa odtiaľto čo najskôr dostať. Voldemort však, akoby nemal čo stratiť a akoby náramok bol jeho jediným cieľom, vrhol na Harryho nejakú kliatbu. Ten nevedel, čo to bolo zač, no bezpečne ju odrazil svojim štítom. Po chvíľke boja zistil, že Voldemortove kliatby vysielané bez prútika nie sú také silné. Napriek tomu bol ich boj značne vyrovnaný, pretože obaja sa okrem vrhania kliatob a vyčarovávania štítov snažili uhýbať kusom padajúcich kameňov.
„Avada Kedavra!“ zakričal Harry, rozhodnutý skončiť to raz a navždy. Z jeho prútika vyletel lúč zeleného svetla, no než dosiahol svoj cieľ, Voldemort bol preč. Zmizol.
Harry sa zmätene poobzeral okolo seba, očakávajúc ďalší útok, no zbytočne. Bol tu sám. Po Voldemortovi nebolo ani stopy.
Tesne vedľa jeho nohy dopadol ďalší kus kameňa a za ním nasledovala prvá dávka žeraviny, ktorá pomaly ale isto rozleptávala strop haly a dobíjala sa dnu.
„Ááááááá!“ skríkol Harry od bolesti, keď ho poriadna spŕška zasiahla do tváre. Cítil, ako pravú polovicu jeho tváre spaľuje horúca kyselina a reflexy ho prinútili pustiť náramok a siahnuť si na zranené miesto. Koža bola poleptaná a i letmý dotyk mu spôsoboval ohromnú bolesť. Ďalšia dávka zasiahla jeho ruku a on sa, zatínajúc zuby od bolesti, snažil dostať čo najďalej od stredu miestnosti. Vulkán nad jeho hlavou sa však zrejme rozhodol inak. Nechcel pustiť toho, kto ho skutočne prebudil k životu a do haly sa začali valiť prúdy magmy, akoby chceli Harryho pohltiť.
„Do kotla!“ zahromžil Harry, keď si uvedomil, v akej kaši sa ocitol. Nevidel z tejto prekliatej situácie žiadne východisko, jedine... kam zmizol Voldemort? Možno... možno keď narušil ochrany, ktoré udržiavala sila náramku, mohol tým zrušiť bariéry proti premiestňovaniu, napadlo mu odrazu. To by vysvetlilo to záhadné Voldemortove zmiznutie. Harry teda zavrel oči a sústredil sa na obraz miesta, kde bol vchod do labyrintu. Ďalej by to určite nezvládol. Bola to však jeho jediná a posledná nádej.