Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.13: Rozhodnutie

14. 3. 2009

Harry sa zmätene rozhliadal okolo seba v snahe nájsť nejaké východisko z tejto situácie. Zdalo sa však, že niet úniku. Toto veru nebude príjemná smrť, pomyslel si a naprázdno prehltol. Mozgové závity pracovali na plné obrátky, ale aj to bolo málo. Vyskúšal niekoľko kúzel, či už na zastavenie stien, ktoré hrozili, že ho rozpučia, alebo Bombardu, ktorá by mu mohla vytvoriť nejaký východ... bez šance.

„Ty si taký idiot, Potter!“ zamrmlal sám pre seba a tvár sa mu skrivila v zlovestnom úškrne, keď si spomenul, že to bol práve Snape, kto túto vetu s obľubou používal.

Neustále prehmatával steny okolo seba, či niekde nenájde nejakú západku alebo niečo podobné, čím by ich zablokoval. Ale kameň bol chladný a hladký, bez akýchkoľvek výčnelkov či otvorov.

Ako tak chodil dookola, v neustále sa zmenšujúcej miestnosti, ktorá odrazu viac než čokoľvek iné pripomínala prístenok pod schodmi, v ktorom prežil prvých desať rokov svojho života, zavadil nohou o svoju deku, stále ešte rozprestretú na zemi. Zohol sa pre ňu, keď sa zem pod jeho nohami zatriasla a on sa začal prepadať.

Z hrdla sa mu vydral prekvapený výkrik, keď podlaha celkom zmizla a on aj so svojimi vecami sa prepadal do neznáma. V ušiach mu zaliehalo z vlastného kriku, ktorý prerušil až tvrdý dopad.

„Auuu, žinenky by sa nenašli?“ zamrmlal si popod nos a šúchal odreté koleno. Našťastie, čo bolo viac než prekvapivé po takomto páde, nemal nič zlomené. Už sa zviechal zo zeme, keď ho čosi silno udrelo do hlavy. Nie, nik okrem neho tu nebol. To len fľaša a s vodou, ktorú si pred spaním položil vedľa seba, zrejme prepadla otvorom až po ňom a namierila si to priamo na jeho hlavu.

„Do kotla, čo bude nasledovať?“ zahromžil, no v duchu mu veľmi odľahlo, že je vonku z toho stiesneného priestoru. V rýchlosti pozbieral svoje veci zo zeme a obozretne sa poobzeral okolo seba. Podľa dĺžky svojho pádu odhadoval, že je asi pekne hlboko. Brumbál ho varoval, že sa labyrint zvažuje a postupuje stále hlbšie do podzemia. Ako sa zdalo, vďaka Voldemortovmu pokusu odstrániť ho z cesty, našiel menšiu skratku. Naposledy si pošúchal hrču na hlave a s prútikom v strehu pokračoval ďalej. Po pár metroch ho však znovu premohla únava. Niekoľko nocí bez spánku sa na ňom podpísalo a on sa cítil, akoby ubehol prinajmenšom maratón. Tentoraz si miesto na spánok vybral dôkladnejšie, vyhýbajúc sa slepým uličkám, v ktorých by už nemusel naraziť na skrytý tunel. Po pár minútach skutočne zaspal.

Netušil, ako dlh spal, či koľko času ubehlo, odkedy vstúpil do labyrintu. Napredoval najrýchlejšie, ako sa dalo, vyhýbajúc sa uväzneným dušiam, ktoré ho lákali na všetko možné, len aby mu zabránili dostať sa k cieľu. Či už to boli peniaze, sláva a moc, alebo láska... darilo sa mu ochrániť si vlastné myšlienky a nepodľahnúť ich zvodom. Občas narazil na prekážky, ktoré boli nepochybne Voldemortovým dielom. Medzi inými to bolo niekoľko Mozkomorov, hniezdo plné jedovatých hadov, ktoré sa naňho vrhli a k jeho úžasu ich bolo stále viac a viac. Avšak Voldemort zrejme neustále podceňoval svojho najväčšieho protivníka, pretože vďaka hadiemu jazyku a schopnosti vyčarovať Patrona, sa z oboch situácií dostal bez akejkoľvek ujmy. Azda len, že ho to stále viac vyčerpávalo. Ale samotný fakt, že vlastne nevedel, kde je a či sa nemotá do kruhu, bol sám o sebe skľučujúci. Pocity zúfalstva a úzkosti ho prepadávali v tých najnevhodnejších chvíľach. Jednou z nich bol okamih, keď sa ocitol tvárou v tvár svojmu učiteľovi. Brumbalove mladšie Ja naňho pozeralo cez polmesiačikovité okuliare svojimi vľúdnymi modrými očami a on mal chuť skočiť mu okolo krku.

„Pane!“ vydýchol potešene a z jeho hlasu priam sršala radosť z ich opätovného stretnutia. Jeho vyčerpaná myseľ potlačila kamsi do úzadia fakt, že toto nie je Albus Brumbál, ktorý mu bol učiteľom a priateľom. Videl len to, čo vidieť chcel.


Severus sa vracal z ďalšej zbytočnej porady Rádu. Stále ešte boli v pohotovosti a len kvôli Brumbálovi, ktorý ich pravidelne informoval o tom, že Voldemort žije, boli opatrní. Avšak nik z nich nezachytil ani len náznaky toho, že by sa vrátil. Bolo to viac než čudné. Jediné, čo vedel Severus s istotou bolo, že znamenie na jeho predlaktí mierne pálilo. Azda preto Brumbálovi veril, že je späť.

Chystal sa práve odstrániť ochranné kúzla na svojom učiteľskom byte, keď zistil, že ho niekto predbehol. Lenže jediný, kto toho bol schopný, bola Aini. Nevedel si dosť dobre predstaviť, čo by tu robila v túto neskorú hodinu a tak s obavami vošiel dnu.

„Aini?“ zavolal a ozvena jeho hlasu sa k nemu niesla ako v dobre ozvučenej jaskyni.

„Tu som!“ ozvalo sa zo zadnej miestnosti, ktorá mu slúžila ako kuchynka. Jedol síce zväčša vo Veľkej sieni, alebo si nechával jedlo posielať z kuchyne sem, ale bolo praktické mať tu aspoň tento malý kuchynský kút, kde mohol v pokoji pripraviť svoju obľúbenú kávu či čaj, prípadne nejaké ľahké občerstvenie podľa vlastnej aktuálnej chuti.

Aini sa odrazu objavila s podnosom, na ktorom trónila kanvička s lahodným nápojom, a dve šálky.

„Kávu?“ spýtala sa zvesela a položila podnos na stôl.

„Rád, ďakujem,“ zamrmlal vďačne a než sa posadil do svojho obľúbeného kresla, odložil si plášť.

„Tak čo sa deje?“ spýtal sa odrazu a ona naňho prekvapene pozrela.

„Čože?“

„Nesnaž sa to predo mnou skrývať. Poznám ťa až príliš dobre, aby som vedel, kedy mi niečo tajíš, či sa niečo deje,“ zamrmlal zamračene a pozorne si ju prezeral. V tom mu to došlo a jej pohľad ho utvrdil v tom, že pochopil správne.

„Takže si sa rozhodla?“ spýtal sa pokojným hlasom. Avšak úplne pokojný nebol. Veď kto by v takej situácii, bol, no nie?

„Áno,“ odpovedala rozhodne a ich pohľady sa stretli.

„Potom mi neostáva iné, než popriať ti veľa šťastia,“ odpovedal a usrkol zo svojej šálky, skrývajúc svoje skutočné pocity.

„Ty sa nehneváš? Nebudeš na mňa naliehať, aby som si to rozmyslela a vyhovárať mi to?“ spýtala sa zmätene.

Si dospelá, je to tvoje rozhodnutie,“ zamumlal.

„Povedal by si mi to isté pred časom?“ odvážila sa, s hlavou hrdo vztýčenou.

„Máš pravdu, asi nie. Ale ak by si na tom trvala, nič by som nezmohol,“ pokrčil ramenami. „Len dúfam, že to neskôr neoľutuješ.“

„Tiež v to dúfam,“ povzdychla si a obaja sa pohrúžili do vlastných myšlienok.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.