Kapitola č.11: Kde je?
Albus Brumbál chvíľu neveriacky pozeral na Severusa, kým mu došlo, čo práve povedal.
„Ako to myslíš, Severus?“ spýtal sa opatrne.
„Nerob zo mňa hlupáka, Albus! Dobre viem o tom, že sa ten idiot zase pokúša hrať na hrdinu a ty ho v tom podporuješ. Ba dokonca priam prahneš po tom, aby si ho zase nahnal do podobnej situácie. Vari je ti tam na druhom svete smutno za tvojim zlatým chlapcom a chceš ho mať pri sebe?“ neodpustil si Severus a kričal na bývalého riaditeľa ako nepríčetný.
„To by stačilo, Severus! Ako sa odvažuješ Albusa z niečoho takého obviňovať!“ zahriakla ho Minerva pohoršene a pohľadom prebiehala z jedného na druhého.
„To je v poriadku, Minerva,“ vložil sa do rozhovoru Brumbál a unavene pozrel na Severusa. „Mrzí ma, Severus, že si toto o mne myslíš. Ver mi, že by som práve vám dvom prial konečne normálny a šťastný život. Keby bola iná možnosť, urobil by som to a ty to vieš,“ zamumlal.
„Po poslednej bitve už neviem, čo si o tom mám myslieť, Albus. Vedel si, že ho musíš poslať na smrť, tak ako si mal naplánovanú vlastnú smrť. Rozohral si šachovú partiu a my sme boli tvoje figúrky. Akú hru hráš tentoraz?“ spýtal sa ho Snape miernejšie, no stále ešte podráždene.
„O čom to hovoríte, vy dvaja?“ spýtala sa Minerva zvedavo.
„Ty vieš, že to inak nešlo, Severus. Harry bol posledný viteál a len Voldemort sám ho v ňom mohol zničiť. Dúfal som, že to prežije,“ obhajoval sa Albus pred učiteľom lektvarov.
„Ale určite si to nevedel. Do kotla, bolo to len hlúpe a pochabé decko, ktorému svet celý život vštepoval do hlavy, že musí zachrániť vždy všetkých. A tento pocit v ňom pretrval dodnes. Predpokladám, že stačilo jediné slovko o tom, že sa Voldemort chystá vrátiť a on už plánoval, ako tomu zabrániť,“ vrčal Snape. Áno, bol veľmi naštvaný, že Brumbál vložil toľko zodpovednosti na chlapca. Pretože aj keď ho neznášal, bol stále len chlapec a teraz, hoci bol starší, mal celý život pred sebou. Do kotla, veď ten idiot sa má za pár mesiacov stať otcom a ani o tom nevie! Severus si síce nevedel predstaviť, že by ho prijal do svojej rodiny, ale čo vedel bolo, že dieťa potrebuje oboch rodičov, aj keď by jedným z nich mal byť otravný malý Nebelvír.
„Voldemort sa chystá vrátiť? Čo to, pre Merlina, má znamenať?“ skríkla Minerva zdesene.
„Áno, Minerva. Žiaľ, už nielen, že sa chystá. Včera sa mu podarilo skutočne povstať a hoci ešte nie je celkom tam, kde by chcel byť a mohol by škodiť, je to len otázka času,“ smutne vysvetlil Albus.
„Kde je Potter?“ vyštekol Severus. Nevedno prečo, ale ak to bude treba, bude tomu blbcovi musieť zachrániť kožu. Aj keď by to preňho bolo prijateľnejšie, nechcel oznamovať svojej sestre, že je po smrti. To ju radšej nechá žiť s vedomím, že ju zbabelo opustil.
„To ti nemôžem povedať, Severus. A aj keby som ti to prezradil, čo nehodlám, nemohol by si mu pomôcť. Ja sám by som to nedokázal, ani keby som bol živý. To, čo má urobiť, musí dokázať sám. Ak mu chcete pomôcť, obnovte Rád a dávajte pozor, aby veci nezašli príliš ďaleko, kým sa Harry vráti,“ navrhol.
„A ak sa nevráti?“ spýtali sa naraz, Severus pochybovačne, Minerva nervózne.
„Musíme dúfať. A ak nie...“ nedokončil Brumbál. Sám si tú myšlienku nechcel pripustiť, veď šlo predsa o Harryho. Severus akoby čítal jeho myšlienky, potichu dodal.
„Nik nie je nesmrteľný, Albus. Dokonca aj ty, najväčší čarodejník svetlej strany svojej doby, si padol rukou obyčajného smrťožrúta,“ zamumlal a pri tej vete sa v ňom pohlo vlastné svedomie. „A Potter nie je ani zďaleka taký silný ako ty,“ dodal a než ktokoľvek stihol niečo povedať, bol preč.
V ďalších dňoch sa veci dali do pohybu. Minerva zvolala Rád a dokonca prizvala na pomoc niekoľko nových členov. Medzi nimi nesmeli chýbať, k Severusovej veľkej smole, ani Weasley a Grangerová. Všetci boli oboznámení situáciou a tým, že jedinou ich úlohou bude sledovať akékoľvek indície poukazujúce na Voldemortov návrat. Bolo treba všetko udržať v úplnej tajnosti, aspoň kým nebudú mať nejakú dôkazy.
Keď Severus sedával po večeroch sám vo svojom byte, premýšľal, či by nemal Aini povedať pravdu. Samozrejme, nie tú o spálenom liste, ale o tom, že získal informácie o ďalšom Potterovom bláznivom hrdinstve. Keď sa však pokúšal nadviazať rozhovor na túto tému, Aini ho zarazila. Odmietala o ňom hovoriť a on to rešpektoval. Vlastne mu to viac než vyhovovalo. Bolo mu totiž proti srsti otvorene brániť práve jeho. Napokon si pomyslel, že ak sa tí dvaja majú skutočne radi, nájdu si k sebe cestu, keď sa Potter vráti. A ak nie, o starosť menej pre Severusa.
Harry pozeral na postavu blížiacu sa k nemu s nemým úžasom. Už z diaľky sa mu zdala povedomá, ale až keď podišla bližšie, bol si úplne istý.
„Mami?“ spýtal sa šokovane.
„Harry... konečne si prišiel. Tak dlho sme ťa čakali,“ prihovorila sa mu žena a usmievala sa naňho tak podmanivo, až zabudol na všetky Brumbálove varovania.
„Mami, čo tu robíš?“ spýtal sa opatrne.
„Som tu predsa doma, zlatko. Ja aj ocko tu čakáme už len na teba a teraz... len poď. Už sa na teba teší,“ vábila ho sladkým hlasom a natiahla k nemu ruku. Už- už sa k nej naťahoval, keď sa so zvonivým smiechom zvrtla na podpätku a odbehla za najbližší roh.
„Mami, počkaj!“ volal za ňou a bežal, čo mu sily stačili. V hlave mu znel jej smiech ako ozvena a keď došiel na najbližšiu križovatku, z ktorej viedli cesty na všetky štyri svetové strany, zastal a snažil sa počúvať, odkiaľ sa smiech ozýva.
„Mami, kde si?“ zvolal zúfalo a zmätene sa obzeral okolo seba. Nevedel, kde je, ani odkiaľ prišiel. Došlo mu, že to bola jedna z vecí, pred ktorými ho varoval Brumbál.