Kapitola č.10: Z popola
Len čo sa kamenná doska, chrániaca vchod, odsunula, zbadal Harry tmavý, nekonečne dlhý tunel. Nakukol dnu, no nevidel ani na krok, tak si posvietil prútikom a osvetlil tak kamenné steny. Vstúpil dnu a len čo prekročil pomyselný prah labyrintu, kamenná doska sa opäť vrátila na svoje miesto a on bol novým zajatcom bludiska. Keď sa otočil za seba, k vchodu, ktorým prišiel, vôbec by nezistil, že práve touto cestou prišiel. Kameň zapadal do tých ostatných, akoby tu bol po celé veky a nikto a nič by ho nedokázalo odsunúť.
Vykročil teda hlbšie o tunela. Ušiel asi sto metrov úzkou kamennou uličkou, keď sa cesta pred ním začala rozširovať a on sa ocitol na prvom rázcestí. Svetlo z prútika už nepotreboval. Na stenách totiž horeli pochodne a on si pripadal ako v nejakých kobkách. Nerozhodne postával pred dvoma tunelmi a premýšľal, či ísť vľavo, alebo vpravo. Na malú chvíľu zavrel oči a započúval sa do okolitých zvukov. Zľava k nemu doliehal tichý šepot, ktorý ho doslova vábil, z druhej strany sa k nemu nieslo akési podivné rinčanie a kvílenie. Prekvapivo si vybral druhú možnosť a zamieril k tunelu po jeho pravici.
Strácal pojem o čase a po chvíli už nevedel, koľkokrát zabočil doprava a koľkokrát doľava. Nervózne sa obzeral za každým šuchnutím a zvukom, pričom ho prekvapovalo, že zatiaľ nenarazil na žiadnu prekážku. Mali by tu predsa byť, tak prečo...? Zarazil sa. Pred ním sa objavila vysoká štíhla postava. A keď zastala kúsok pred ním, zatajil sa mu dych.
Severus sa zastavil pri krbe a pohľadom spočinul na kôpke popola, ktorá zostala z Harryho listu. Ešte teraz mohol vidieť kúsky obhoreného pergamenu, ktorý nezhorel úplne. Zdalo sa to tak strašne dávno, odkedy ho spálil a pritom to bol len týždeň... Škriatkovia popol nevymietli a on k tomu nemal dôvod. Len zriedka tu zapaľoval oheň, aj to zväčša behom víkendov, ktoré strávil tu a nie doma. Kľakol si na predložku pred krbom a vytiahol najbližší obhorený kúsok.
„S láskou Tvoj“ stálo na ňom a on si pohoršene odfrkol. Nemal záujem čítať nejaké infantilné vyznania, ale bol to jediný spôsob, ako sa pohnúť z miesta. Vytiahol z vrecka habitu svoj prútik a potichu začal odriekať kúzelnú formulku v latine, ktorú kedysi dávno videl použiť svojho otca.
Bolo to len dočasné kúzlo, no jeho zámeru to postačí.
Popol v krbe začal víriť a priamo pred jeho očami sa začali jednotlivé zrniečka i väčšie zvyšky skladať k sebe, aby sa vrátili do svojej pôvodnej podoby. Asi po minúte mal pred sebou čosi, čo vzdialene pripomínalo pergamen, a na ňom slová, ktoré potreboval vidieť.
Drahá Aini,
Našiel som Tvoj odkaz, že sa vraciaš domov k Nancy, snáď si ten pobyt užiješ. Ešte raz sa ospravedlňujem za ten včerajšok, dúfam, že ste sa kvôli mne už nehádali. Vieš, že by som sa medzi vás len nerád plietol.
Dnes ráno, keď si ma hľadala, som bol za profesorom Brumbálom. Mal pre mňa nejaké dôležité informácie. No, rozhodne sa nedá povedať, žeby ma potešil. Budem teraz musieť na nejaký čas odísť a vôbec netuším, kedy sa vrátim... Prosím ťa, Aini, buď opatrná a možno... možno by si mala povedať svojmu bratovi, že sa vyskytli komplikácie a ak tomu nezabránim, Voldemort by sa mohol vrátiť. A to sa nesmie stať, už nikdy. Preto teraz musím odísť, aj keď by som radšej zostal s tebou. Vieš, mám pre teba prekvapenie a dúfam, že sa ešte vrátim, aby som sa ťa mohol niečo opýtať.
Milujem ťa, Aini, a nech budem kdekoľvek, budem stále s tebou, nezabudni na to, nech by sa stalo čokoľvek. S láskou tvoj Harry.
List sa pred Severusovými očami začal chvieť a len mocná sila jeho mágie ho ešte držala pokope. Odrazu sa začal rozpadať a v zlomku sekundy z neho zostal skutočne už len popol. Severus Snape stále ešte neveriacky zízal na miesto, kde sa pred ním vznášali Harryho slová.
Voldemort by sa mohol vrátiť.
Ako to myslel, že sa môže vrátiť? Viteály sú predsa zničené. To nemôže byť pravda, ten bastard nemôže nájsť cestu späť. A to všetko má zase závisieť od schopností toho okuliarnatého tupca? Do kotla! Tak to aby si rovno zaobstaral hrob vedľa Brumbála, pretože tentoraz by ho žiaden zázrak nezachránil pred smrťou. Voldemort zradu neodpúšťa. Aj keď... pri jeho praktikách by bol ten hrob zbytočný. Nezostal by z neho ani mastný fľak, tobôž niečo, čo by sa ešte dalo pochovať.
Nie, nemôže to nechať na Potterovi. Aj keď to bol on, kto Voldemorta nakoniec zabil, predsa len mal veľmi významnú pomoc Rádu. Stálo za ním množstvo ľudí, ktorí mu vždy zachraňovali zadok a teraz by to mal zvládnuť sám? To je totálne šialenstvo. A on svoj život nevloží do rúk šialenca. Nie teraz, keď konečne začal znovu žiť.
Čo však musel Severus uznať, hoc ho to stálo veľa úsilia, presvedčiť zlomyseľný hlas vo svojej hlave, bolo, že tentoraz sa v tom chlapcovi zmýlil. Neutiekol od jeho sestry kvôli tomu, že naňho nakričal a vyhrážal sa mu. Potter čelil Voldemortovi dosť často na to, aby sa nezľakol Severusa. A podľa toho listu bolo jasné, že má jeho sestru naozaj rád. Avšak tak ako kedysi Severus, aj on cítil nadovšetko potrebu chrániť svojich blízkych. Dokonca aj za cenu vlastného života... áno, Severus dokázal čítať medzi riadkami a bolo u jasné, že Potter si je vedomý všetkých rizík a je ochotný ich podstúpiť. A hoci toho spratka neznášal, za toto k nemu cítil kdesi v najzapadnutejšom kúte svojej duše úctu. Nepochyboval dokonca ani o tom, čo za prekvapenie pre jeho sestru chystal a jedine vedomie, že si ju Potter pravdepodobne chcel vziať za ženu, tíšilo jeho hnev pokiaľ išlo o to dieťa. Určite by sa zachoval čestne, veď to bola predsa Potterova najlepšia vlastnosť, za ktorú ho Brumbál tak velebil, no nie? A pokiaľ ide o Aini a to malé... sľúbil si, že to dieťa nikdy nesmie pocítiť nenávisť a zlobu, ktorú doteraz prechováva k jeho otcovi. Nebude sa k nemu správať ako k Harrymu len preto, že bol synom Jamesa Pottera. Vedel, že to bola chyba, ktorú teraz už neodčiní, pretože priepasť medzi nimi bola príliš veľká a korene nenávisti boli v ich srdciach až príliš hlboko, ale snáď to dieťa dá Severusovi šancu ako dokázať, že aj on sa zo svojich chýb učí.
V tom si spomenul na to, že Harry sa o Voldemortovi dozvedel od Brumbála. Kútikom oka pozrel na hodiny na stene, aby zistil, že ešte nie je príliš neskoro. Minerva by ešte mohla byť v riaditeľni, pomyslel si a načiahol sa pre krabičku s letaxom, ktorú mal položenú na krbovej rímse. Vhodil ho trochu do krbu a spojil sa s riaditeľkou. Tá súhlasila s návštevou a tak už o chvíľu sedel v pohodlnom kresle a upieral svoje čierne oči na Brumbálov portrét.
„Stalo sa niečo, Severus? S čím ti môžem pomôcť, chlapče?“ spýtal sa starec s nevinným výrazom na tvári.
„To ty vieš najlepšie, Albus. Kam si poslal Pottera? Na ďalšiu istú smrť?“ vyhŕkol a zlostne ho prepaľoval pohľadom tak, že keby ním mohol skutočne niečo podpáliť, zostal by z obrazu len popol, tak ako z Harryho listu.