Kapitola č. 4: Portrét
Keď sa v ten večer Harry vrátil do svojho domu, cítil sa pod psa. Nečakal, že by to mohlo ísť dobre, ale že to pôjde až tak zle netušil. Snape sa vôbec nezmenil. Aini vždy svojho brata bránila a on chápal jej dôvody, ale nezdieľal jej názor na toho umasteného netopiera. Áno, pomohol mu premôcť Voldemorta a za svoju pomoc zaplatil vysokú cenu, ale nebol jediný. Aj Harry prišiel o svojich blízkych. O rodičov, krstného otca, priateľov... nik mu ich už nevráti. Ale naučil sa znova žiť a pomohla mu s tým práve Aini. Mal ju naozaj rád. Keď zistil, kto je jej brat, mal isté pochybnosti a premýšľal, či nebude jednoduchšie sa rozísť. Lenže aj tých pár dní bez nej boli preňho utrpením. Bolo jednoduchšie prijať fakt, že by sa jedného dňa stal Snape jeho švagrom. Na druhú stranu, mohlo to byť aj horšie, no nie? Napríklad, keby mal byť jeho svokrom. Nemal najmenšie pochyby o tom, že ten chlap teraz spochybní každý jeho krok, každý jeho čin, len aby ho pred Aini zhodil. Ale on sa predsa nevzdáva... nevzdal to pred rokmi, keď jeho šťastie deň za dňom ohrozoval Voldemort, takže teraz nenechá Snapea, aby zvíťazil.
Len čo vošiel do obývačky, našiel pred krbom správu a podľa pečate bola z Bradavíc. Zvedavosť ho premohla a on v rýchlosti roztrhol obálku, aby si prečítal obsah listu.
Pán Potter,
profesor Brumbál ma požiadal, aby som vám odovzdala jeho odkaz. Rád by sa s vami porozprával. Vraj má informácie, ktoré by vás mohli zaujímať a bolo by najlepšie, ak by ste si naňho urobili čas čo najskôr. Prosím, dajte mi vedieť, či vám vyhovuje termín zajtra o 9 hodine ráno.
S pozdravom Minerva McGonagallová.
Harry ešte niekoľkokrát prekvapene prebiehal očami po slovách, ktoré mu napísala súčasná riaditeľka a premýšľal, o čom by s ním mohol chcieť Brumbál hovoriť. Rýchlo na čistý pergamen napísal odpoveď, že príde a poslal ju krbom. Potom si sadol do kresla v knižnici a snažil sa učiť na nadchádzajúce záverečné skúšky bystrozorského výcviku. Stále mu však neschádzalo z mysle, čo od neho môže chcieť bývalý riaditeľ. Od Voldemortovej smrti bol za ním len raz či dvakrát, aj to len na malú chvíľu.
Nespal takmer celú noc a keď tesne pred deviatou klopal na dvere riaditeľne, bol nervózny.
„Vstúpte!“ ozval sa známy hlas a Harry poslušne vošiel.
„Dobrý deň, pani profesorka,“ ozval sa nesmelo sa usmial. Boli to už dva roky, čo dokončil školu, ale akoby to bolo len včera, keď naňho prvýkrát pozrela svojim prísnym a napriek tomu vľúdnym pohľadom.
„Vitajte, pán Potter. Som rada, že ste prišli. Albus bol už nedočkavý,“ usmiala sa a ukázala na voľnú stoličku.
„Ďakujem, že ste mi dali vedieť. Ako sa máte?“ spýtal sa zdvorilo a ona mu v skratke povedala, čo sa za posledné roky v škole zmenilo. O niečom už počul, niečo bolo preňho novinkou. Čo však bolo zrejmé, že profesorka McGonagallová sa k nemu správala oveľa milšie a uvoľnenejšie, než keď ešte býval študentom. Premýšľal, či sa tak správajú všetci učitelia ku svojim bývalým študentom, samozrejme až na umastených netopierov ako Snape, ktorí nemenia svoje zvyklosti asi nikdy. Zo zamyslenia ho však vyrušil iný, avšak dôverne známy prívetivý hlas.
„Harry, chlapče, som rád, že si prišiel,“ privítal ho Albus Brumbál zo svojho portrétu.
„Rád vás vidím, pane. Chceli ste so mnou hovoriť?“
„Áno, Harry, ale to chvíľu počká. Nože povedz starému mužovi, ako sa ti darí? Nevyzeráš práve nadšene. Stalo sa niečo?“ spýtal sa starostlivo.
„Ale... poznáte to. Ja a profesor Snape, to je kapitola sama o sebe,“ mávol nad tým rukou.
„Čože? Myslel som, že ste so Severusom uzavreli prímerie,“ zatváril sa mierne nechápavo.
„To áno, ale to sa zrejme nevzťahovalo na vzťah s jeho sestrou,“ zamumlal a cítil, ako mu horí tvár.
„Ah tak, takže si predsa len našiel ženu svojho srdca?“ spýtal sa tentoraz s úsmevom. „Neboj sa, Severus sa s tým zmieri, daj mu čas,“ poradil mu starec a ďalej sa vypytoval na Harryho štúdium.
„Zabudla som niečo povedať Poppy. Ospravedlňte ma,“ ozvala sa odrazu riaditeľka a Harrymu bolo jasné, že jej Brumbál naznačil, aby ich nechala osamote. Zdalo sa mu to trochu nezdvorilé, veď koniec koncov, je to jej pracovňa, ale zvedavosť bola väčšia než tieto slabé výčitky svedomia.
„Pane, poviete mi, prečo ste so mnou chceli hovoriť? Stalo sa snáď niečo?“ viditeľne znervóznel Harry.
„Žiaľ, zdá sa, že nemám dobré správy. Ide o Voldemorta a jeho plány na návrat medzi živých,“ povzdychol si starec.
„Čože? To... to predsa nejde! Všetky viteály sme zničili, nemá sa ako vrátiť. Vy sám ste mi povedali, že jeho duša je natoľko zničená, že nemá šancu,“ habkal Harry a neveriacky krútil hlavou.
„Myslel som si to, ver mi, chlapče. Inak by som ti to nevravel, ale zdá sa, že sa nevzdáva a stále hľadá cestu späť do vášho sveta,“ zamračil sa starý riaditeľ.
„Ako?“ spýtal sa Harry takmer nečujne.
„Než ti poviem čo viem, Harry, pristúp bližšie,“ vyzval ho Albus. Chlapec počúvol a čakal, čo bude ďalej.
„Zlož zo steny môj obraz a pozri sa za plátno. Nájdeš tam mapku, ktorú som tam nechal pre každý prípad. Dúfal som, že už nikdy nikto ju nebude potrebovať, ale zdá sa, že som sa opäť mýlil,“ priznal starec a čakal, kým Harry urobí, čo mu prikázal. Ten opatrne zložil obraz a skutočne našiel, čo hľadal. So spomínanou mapkou sa znova posadil do kresla a uprel svoje smaragdovo zelené oči na portrét muža, ktorý ho v živote naučil veľa vecí. Vrátane toho, že každý robí chyby, napriek svojmu veku a skúsenostiam.