Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č. 19: Vzory a ideály

14. 3. 2009

Prvý týždeň v role vycvičeného bystrozora pripravil Harryho takmer o všetky ilúzie, ktoré o tomto povolaní ešte mal. Samozrejme, že už keď sa hlásil do kurzu vedel, že bystrozorské oddelenie nie je práve tým ideálom, o ktorom kedysi dávno sníval. Veď za svoj krátky život už spoznal nejedného „zákonodarného činiteľa“ a o mnohých z nich mal nie práve najlepšiu mienku. Napriek tomu sa pre túto prácu rozhodol s nádejou, že to nebude také strašné. Ale... no, veď začiatky sú ťažké všade, obzvlášť, ak je vašim nadriadeným muž, ktorý sa vás rozhodol od samého počiatku nenávidieť a hádzať vám metly pod nohy.

Keďže sa Voldemort stále ešte ukrýval, ich skupina pomáhala oddelení tak, ako vravel Kingsley, teda kde bolo treba. A Oliver McBride sa zrejme rozhodol, že „slávny“ Harry Potter si musí odskúšať naozaj všetko. Bolo to samé: odnes, prines, napíš, prepíš, vyčisti, uprac... vari sa opäť vrátil do čias, keď si u Dursleyovcov pripadal ako domáci škriatok? Nie, to rozhodne nie, nenechá to zájsť tak ďaleko, vravel si v duchu Harry, zatiaľ však poslušne plnil všetky McBrideove príkazy. Nedá tomu chlapovi pocit, že nad ním zvíťazil. Harry vedel, že keby si niekomu sťažoval, McBride by to zistil a bol by na koni. Nie, nech si len pekne myslí, že ho pokoril tým, že mu dáva túto podradnú prácu a keď príde čas, ukáže mu, čo naozaj dokáže. Veď s Voldemortom sa bude musieť stretnúť tak či tak.

V to ráno bola ďalšia schôdza Rádu, hoci v tomto ojedinelom prípade musel súhlasiť so Snapeom, že je to len strata času. Kým sa Voldemort neodhalí, načo sa zrejme ešte nechystal, bude veľmi ťažké proti nemu niečo podniknúť.

„Harry, ako to vyzerá u vás?“ spýtala sa Minerva a prerušila tak tok Harryho myšlienok. Mladý muž na ňu pozrel znudeným pohľadom a pokrčil ramenami.

„Povedal by som, že výraz: Ticho pred búrkou je v tejto chvíli viac než výstižný. McBride sa tvári, akoby celá vec okolo Voldemorta bola len veľká vzduchová bublina, ktorá každú chvíľu praskne bez toho, aby sa niečo stalo,“ ponosoval sa Harry a spomenul si na Popletala, ktorý sa kedysi tiež tváril, akoby Voldemort neexistoval.

„Uisťujem vás, Potter, že McBride je viac než obozretný, pokiaľ ide o riziká spojené s Jeho návratom,“ vmiesil sa do rozhovoru Snape s posmešným úškrnom.

„Tak potom sa nie je čoho obávať, všakže? Ak ste o jeho spôsobilosti presvedčený práve vy, ktorého meno je na Voldemortovom zozname smrti azda ešte vyššie než to moje,“ nedal sa zahanbiť Harry.

„Ale no tak, Potter, nechcite mi nahovoriť, že máte starosti o môj život. Všetci v tejto miestnosti vieme, že by ste ma najradšej videli desať stôp pod zemou,“ vrčal profesor, prepaľujúc svojho bývalého študenta pohľadom.

„V tom prípade naozaj nechápem, prečo som sa namáhal vás pred pár rokmi zachrániť,“ vrátil mu Harry, no zachytil Minervin pohľad a tak radšej zmĺkol. Nie žeby na túto tému nemal viac čo povedať, ale teraz bude lepšie mlčať. Snape sa zrejme rozhodol rovnako a v miestnosti zavládlo ťaživé ticho.

„Tak teda... ak už nikto nič nemá...“ prelomila ticho riaditeľka a pohľadom prebehla po tvárach všetkých prítomných. Nezdalo sa, žeby mal niekto niečo na srdci a tak stretnutie rozpustili. Avšak prv, než sa profesorka McGonagallová stihla vrátiť do školy, požiadal ju Harry o súkromný rozhovor. Mal návrh, ktorý by im mohol trochu pomôcť. Potom sa ešte na chvíľu zdržal s Ronom, ale skutočne len na chvíľu, pretože sa musel ponáhľať domov k Hermione. Nechcel ju nechávať dlho doma samu.

Harry vyšiel z domu na Gimmauldovom námestí 12 a pozrel na oblohu. Slnko už bolo vysoko nad jeho hlavou a čoskoro bude čas obeda. Premýšľal, čo dnes podnikne. Ešte pred časom... vlastne, dosť dlhým časom, by ten to problém riešiť nemusel. Kým bol s ňou, vždy vedel, čo s voľným časom. Nie, zakázal si na ňu predsa myslieť! Musí ju vypudiť zo svojej mysle i srdca! Musí na ňu zabudnúť! Lenže... nešlo to tak ľahko, ako si myslel. Stále sa v spomienkach vracal ku chvíľam, keď bol s ňou... držal ju v náručí... hladkal ju po vlasoch... bozkával jej pery... DOSŤ! Už na ňu nechce myslieť. Napokon sa predsa len rozhodol čo s časom a premiestnil sa.

„Dobrý deň, pani Tonksová!“ zavolal od bránky na starú ženu, krčiacu sa pri hriadkach na zadnom dvore. Zdvihla hlavu, keď začula svoje meno a keď ho spoznala, zamávala mu. Spoza nej vykukla malá strapatá hlava s vlasmi pieskovej farby.

„Harry!“ zvolalo chlapča a bežalo k nemu.

„Ahoj, kamarát!“ odpovedal Harry keď ho chytil a radostne sa s ním zatočil. „Ako sa máš?“ spýtal sa jeho tvár po dlhých týždňoch znova rozžiaril úsmev.

„Super! Pomáham babičke presádzať Dračie fialky,“ oznámil dôležito a ukázal svojmu krstnému svoje rukavice z dračej kože, ktoré ho mali chrániť pred uhryznutím malej, avšak veľmi dravej rastlinky.

„Téda, to musí byť zábava. Môžem vám pomôcť?“ spýtal sa a pustil asi päťročného chlapca na zem.

„Jasné, babičku už aj tak bolí chrbát,“ prikývol nadšene a odbehol späť k starenke. „Babi, Harry nám chce pomôcť,“ oznámil jej vnuk a rýchlo prebiehal pohľadom z jedného na druhého.

„Ale kdeže... len sa vy dvaja bežte hrať, ja to dokončím a spravím vám nejaký dobrý obed,“ zamietavo pokrútila hlavou, no to už bol pri nej Harry a bral jej malú motyčku z ruky.

„Len si odpočiňte, práca v záhrade ma celkom baví a s týmito fialkami si s Teddym užijeme určite dosť zábavy,“ nedal sa odbiť Harry a nasadzoval si rukavice. Pani Tonksová ich napokon nechala a so slovami, že ide pripraviť obed, sa stratila v dome.

„Tak čo si vyvádzal celý týždeň? Dúfam, že si babičku veľmi nehneval,“ ozval sa po chvíli Harry a s úsmevom pozrel na chlapca, ktorý nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Hral som sa s Lolom a babička ma učila písmenká. Už viem napísať svoje meno,“ oznámil mu hrdo.

„Téda, tomu vravím pokrok. Blahoželám, o chvíľu už budeš vedieť čítať a písať lepšie než ja,“ pochválil ho Harry a strčil do zeme ďalšiu tvrdohlavú a brániacu sa rastlinku.

„Tamtá fialka sa ti chystá ujsť,“ povedal ledabolo a sledoval, ako sa Teddy zamračne natiahol za malým utečencom.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa jej pohoršene a rukou vyhĺbil väčšiu jamku, aby prekazil plány odvážnej fialky. Len čo bola opäť v zemi, spokojne sa usmial.

„Skvelá práca,“ uznal Harry a chlapcov úsmev sa rozšíril ešte viac.

„Chlapci, obed je na stole,“ zavolala na nich pani Tonksová vo chvíli, keď odkladali pracovné pomôcky ako rukavice a motyčky. Obaja s hlinou až za ušami dobehli celí spotení do domu a zamierili do kúpeľne, kde po nich zostala doslova potopa.

„Ako malé deti,“ usmiala sa starenka a pokrútila nad tým hlavou. Harry sa pri tých slovách trochu začervenal a dal všetko do poriadku, ale nezdalo sa, žeby sa pani Tonksová skutočne hnevala. Vlastne mal pocit, že je rada, keď sa za nimi zastaví na návštevu. Neraz mu povedala, že v dňoch, ktoré s nimi trávi, ozýva sa ich dm smiechom najčastejšie a aj Teddy je ako vymenený. V takých chvíľach sa len veľmi premáhal, aby znova nenavrhol, že sa môžu presťahovať k nemu. Jeho dom je predsa dosť veľký, aby v ňom žili všetci, dokonca aj keby si chcel založiť vlastnú rodinu. On sám by bol rád, keby mohol mať Teddyho neustále nablízku... od smrti jeho rodičov sa oňho staral ako o vlastného a trávil s ním toľko času, koľko len mohol. Jediné, čo bránilo tomu, aby sa ho ujal a vychovával ho bolo, že ho nechcel odlúčiť od jeho babičky. Tá už toho v živote stratila veľa a jej vnuk bol to jediné, čo ešte mala. Lenže ona odmietala narúšať jeho súkromie a nech ju presviedčal ako chcel, odmietala presťahovať sa zo svojho domu. A tak ich aspoň navštevoval keď mohol a občas, aby tak doprial starej pani trochu času na odpočinok, brával k sebe malého na víkendy.

„Mňam, to bola dobrota,“ pochvaľoval si Teddy a jazykom si oblizoval ústa i prstíky, ktoré mal umazané od šľahačky z dezertu.

„Veru, bolo to vynikajúce,“ pochválil aj Harry a stará žena len mávla rukou, akože to je maličkosť, no rumenec na jej tvár prezrádzal, že ju pochvala potešila.

„Tak a čo by si chcel robiť, ty malý zbojník?“ spýtal sa Harry.

„Čo je to zbojník?“ spýtal sa Teddy zvedavo. Harry si uvedomil, že aj po rokoch strávených v čarodejníckom svete sú v ňom niektoré mudlovské výrazy hlboko zakorenené a v skratke rozpovedal chlapcovi príbeh o Robinovi Hoodovi. Teddy počúval so zatajeným dychom.

„A on vážne existoval?“ spýtal sa napokon dychtivo.

„No samozrejme!“ zatváril sa Harry naoko pohoršene.

„Chcel by som byť hrdina ako on,“ zvolal Teddy a očká mu žiarili nadšením.

„Máš pravdu, v mudlovskom svete bol hrdinom,“ prikývol Harry a pomyslel si, že na hrdinstve nie je nič obdivuhodné, ale nahlas nič nepovedal. Každé dieťa predsa potrebuje nejaké ideály a vzory.

„V našom svete si hrdinom ty,“ dodal chlapec s dávkou hrdosti v hlase a hodil sa Harrymu okolo krku. Na toto Harry nemal odpoveď. On predsa nechcel byť hrdinom. Chcel byť normálnym chlapcom, snívať o tom, že raz bude možno ako Robin Hood, ale zostal by len pri snoch, chcel vyrastať bez starostí, radovať sa a prežívať normálne detstvo, neskôr sa zamilovať a mať rodinu... Zamračil sa. Spomienky mu opäť zablúdili k Aini. Predstavoval si svoj život po jej boku. Chcel s ňou vytvoriť rodinu, mať s ňou deti... pozrel na Teddyho a nemohol sa ubrániť myšlienke na to, či aj on raz bude mať syna ako je on. Nemohol prestať myslieť na to, aké by to bolo, keby Lilith nebola Olievrova, ale jeho dcéra. Nájde ešte niekoho, kto preňho bude v živote znamenať toľko ako Aini, niekoho, s kým bude chcieť zostarnúť a mať deti? Dočká sa toho vôbec? Alebo ho povinnosti a Voldemort pripravia aj o to posledné, v čo ešte mohol dúfať?

„Môžeme si ísť zalietať?“ spýtal sa Teddy a prerušil tak tok jeho myšlienok.

„Jasné, len si bež vziať nejaký sveter. Tam hore je chladnejšie a dosť fúka. Nechceme predsa, aby si prechladol,“ odvetil Harry a sledoval, ako sa Teddy rúti hore schodmi do svojej izby.

„Ako dlho sa môžeš zdržať, chlapče?“ spýtala sa pani Tonksová.

„Mám voľno celý víkend, ak ma náhle neodvolajú. Potrebujete niečo? Môžem vám s niečím pomôcť?“ spýtal sa Harry pohotovo.

„Len som myslela, že ak by si sa zdržal do večere, zašla by som na cintorín. Nerada tam brávam Teddyho, vždy odtiaľ príde taký smutný,“ povzdychla si a Harry vedel, že nielen na chlapca prichádzajú chmúrne myšlienky po návšteve hrobov milovaných.

„Samozrejme, o Teddyho sa nebojte. Trochu si zalietame a možno ho vezmem do Šikmej uličky na zmrzlinu,“ oznámil jej, aby sa nebála, ak by ich náhodou nenašla doma.

„Zmrzlina?“ zvolal Teddy, ktorý ho začul.

„Ak budeš chcieť,“ prikývol Harry a takmer ohluchol, keď Teddy vykríkol od radosti. „Tak poďme, aby nezačalo fúkať tak, že nás odveje až do Bradavíc,“ zavelil Harry a rozstrapatil chlapcove vlasy, keď okolo neho vybehol z domu.

Dobre sa bavte, chlapci!“ volala za nimi pani Tonksová. Presne to máme v pláne, pomyslel si Harry a vysadil si Teddyho pred seba na svoju metlu. Nosil ju vždy so sebou zmenšenú a bezpečne uloženú v tajnom mešci od Hagrida. O chvíľu už obaja leteli vzduchom a nesmierne si užívali ten pocit slobody a voľnosti, ktorý ich zaplavil.



 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.