Kapitola č. 12: Pozvanie na kávu
Harry sa s tichým povzdychom zviezol popri stene na zem a zťažka oddychoval. Zmáhala ho únava a vedel, že ak chce pokračovať ďalej, mal by si aspoň na chvíľu zdriemnuť. Vytiahol teda zo svojho tajného mešca od Hagrida deku a vytvoril si provizórne ložko pri stene, v jednej slepej chodbe labyrintu. Stále ešte nevedel, čo ho tu čaká a len nerád by sa nechal prekvapiť odzadu. Asi dva metre pred sebou vytvoril ochrannú bariéru a poplašné kúzlo, ktoré by ho varovalo v prípade, žeby sa niekto pokúšal narušiť jeho súkromie. Bol príliš unavený na to, aby niečo jedol a tak sa len osviežil pár dúškami vody a ľahol si. Napriek únave nemohol zaspať a v mysli sa mu neustále vynáral obraz jej tváre. Keď si uvedomil, ako sa vlastne spolu spoznali, čudoval sa, že oňho čo i len zavadila pohľadom. A keďže spánok ho obchádzal, oddal sa Harry spomienkam. Spomienkam, ktoré mu dodávali silu ísť ďalej a bojovať o svoje šťastie.
Bol v ten deň dosť nervózny. Keď by aj opominul fakt, že každá osoba v átriu ministerstva, vrátane vrátnika, ktorý vážil jeho prútik, na neho pozerá ako na zjavenie z iného sveta, stále bol dosť nervózny z toho prijímacieho konania. Mal sa totiž zúčastniť pohovoru, ktorý mal rozhodnúť o jeho prijatí či naopak neprijatí do bystrozorského kurzu.
"V poriadku, můžete ísť. Tretie poschodie vpravo," oznámil znudeným hlasom vrátnik. "Ďalší!" zavolal na ďalšieho v poradí a Harry si urýchlene bral svoj prútik. Mysľou však už bol celkom inde a tak si nevšimol dievčinu stojacu za ním, ktorá sa s náručou plnou kníh a čudných zvitkov pergamenu náhlila k vrátnikovi. Čelnej zrážke už zabrániť nešlo. Ozvala sa rana ako z nejakého malého dela a obaja sa váľali po zemi.
"Neviete dávať pozor?" zvolala dievčina a zúfalo pozerala na neporiadok pri jej nohách.
"Prepáčte, ja... ja¨... nechcel som," jachtal Harry a snažil sa jej rýchlo pomocť pozbierať rozhádzané zvitky."Nevidel som vás, prepáčte mi to," neustával v ospravedlňovaní.
Dievčina nad tým len mávla hlavou a prehodila si svoje dlhé čierne vlasy cez rameno a jediný pohyb prútikom jej stačil k tomu, aby sa všetky knihy i zvitky naskladali úhľadne na kopku a levitovali pred ňou.
"No jasné, akoby mi nevravel, že sa to stane," mrmlala si popod nos a krútila pritom hlavou.
"Možem vám nejako pomocť?" spýtal sa nesmelo Harry a pozeral na ňu, stojac tam ako tvrdé Y.
"Najlepšie, keď mi uhnete z cesty, už aj tak meškám," povedala nevrlo a bez ďalších zbytočných slov okolo neho prešla k vrátnikovi. Než mu podala svoj prútik, položila si svoj náklad na vedĺajší stolík a netrpezlivo prešľapovala z miesta na miesto, kým si znudený vrátnik vykonal svoju povinnosť a zaznamenal si údaje o jej prútiku.
"V poriadku, ďalší!" zavolal a neznáma sa ladným krokom, knihy levitujúc pred sebou, pobrala k výťahom.
Až vtedy, akoby si Harry spomenul, prečo tam vlastne je a nasledoval ju. Než ju však dobehol, dvere sa mu pred nosom zavreli a on musel počkať na ďalší. Na pohovor prišiel na minútu presne, čím si vyslúžil mierne pohoršený pohĺad od predsedkyne komisie. Ale prišiel predsa včas, no nie?
Keď bol pohovor u konca, Kingsley Pastorek, ktorý bol taktiež členom komisie, maňho povzbudivo žmurkol a nenápadne naznačil, že to má v suchu. Harryho zaplavil zvláštny pocit radosti okolo žalúdka a zamyslene vyšiel na chodbu. Saozrejme, s hlavou v oblakoch sa len ťažko dáva pozor na cestu a ona, zrejme tiež myšlienkjami úplne inde, sa mu už nestihla vyhnúť.
"Ah, to ste zase vy? Najali vás snáď, aby ste ma tu dnes dokaličili?" vyhŕkla naňho, no už nie tak podráždene ako ráno, dokonca sa naňho mierne usmiala, keď jej pomáhal na nohy.
"Prepáčta, ja len... no... to je fuk," mrmlal Harry, ktorému sa nedostávalo slov. Hľadel na ňu a tak isto ako ráno, bol očarený jej krásou.
"To ste celí vy, muži," pokrútila hlavou a zvrtla sa na podpätku, že to vezme druhou stranou, keď tu zrazu...
"Mohol by som vás pozvať na kávu?" zavolal za ňou Harry, sám netušiac, kde sa v ňom vzalo toľko odvahy, aby ju znovu oslovil.
"Čo prosím?" spýtala sa prekvapene.
"No... kávu... ako také odškodnenie za to, že som vás už dvakrát tak prevalcoval," bľabotal Harry a cítil, ako mu horí tvár. vedel si predstaviť, že vyzerá prinajmenšom ako Ron, teda... až na tie vlasy, samozrejme.
Dievčina sa naňho skúmavo zahľadela a jeho začal oblievať studený pot. Ten pohľad... niečo mu pripomínal, no nevedel prísť na to, čo. Zdalo sa mu to tak doverne známe a napriek tomu úplne nové. Statočne však vydržal a ona napokon len mykla ramenami.
"Prečo nie. Možno sa vám podarí poupraviť moju mienku na vašu osobu," zahlaholila a jeho oči sa doslova rozžiarili od radosti.
"Som Harry," predstavil sa, zámerne zamlčiac svoje priezvisko. nepochyboval o tom, že to vedela, ale kto vie, možno predsa len súhlasila s tou kávou aj z iného dovodu, než preto, že je Chlapec- ktorý- opäť prežil.
"Ja som Aini," odvetila s úsmevom a nechala sa ním viesť do jednej blízkej, vcelku príjemnej kaviarničky. Bol tu nedávno s Hermionou a dúfal, že by sa jej tu, v pokojnom a takmer domáckom prostredí mohlo páčiť.
Strávili spoločným rozhovorom takmer celé popoludnie a ani jednému sa nechcelo to ukončiť. Preskočila medzi nimi pomyselná iskra a obaja tajne dúfali, žeby sa mohli viedieť znovu.
"Musím uznať, že si úplne iný, než som si myslela," priznala keď už bolo obom jasné, že sa rozlúčeniu nevyhnú.
"Hm, nie si jediná, ktorá má o mne mysné predstavy. Vieš, Denný Prorok nie je práve najlepší zdroj informácií," zamrmlal potichu.
"Na to som prišla už dávno a preto ho nečítam. Nie, nečítala som o tebe v novinách. Mám, povedzme, informácie z prvej ruky," prezradila a zámerne sa vyhla tomu, aby sa ich pohľady stretli.
"Ako to myslíš, z prvej ruky?" spýtal sa opatrne.
"No... vlastne... už dávno som ťa chcela spoznať a poďakovať ti," vyjavila a tentoraz to bol on, kto naňho hľadel ako na zjavenie.
"Poďakovať mi? "Prepáč mi, Aini, ale akosi nerozumiem ani slovu z toho, čo vravíš," priznal zmätene.
"Poďakovať za záchranu života mojho brata. A za to, že si očistil jeho meno. Veľmi mi na ňom záleží a viem, že na tom máš veľkú zásluhu práve ty," vysvetľovala, no keď sa aj naďalej váril podozrievavo, povzdychla si.
"Asi by som sa mala predstaviť celým menom, ale... bojím sa, že keď zistíš, kto som, už sa neuvidíme a... mne s tebou dnes bolo naozaj dobre," priznala potichu. Obostrelo ich ťaživé ticho.
"Som Aini Snapeová, sestra Severusa Snapea," priznala a čakala na jeho reakciu.
"Teda..." ozval sa po chvíli. Bol to preňho šok, a keď sa spamätal,nevedel, čo by mal povedať.
"No.. tak ja radšej pojdem," zamumlala sklamane, no jeho ruka ju zastavila.
"Počkaj, Aini... klamal by som tebe i sám sebe, keby som tvrdil, že mi s tebou nebolo príjemne. Myslíš... myslíš, že by sme sa mohli vidieť v piatok? počas týždňa mám nejaké povinnoísti, ale..." navrhol.
"Jasné, piatok mi vyhovuje," usmiala sa a milo naňho pozrela. Teraz už chápal, prečo sa mu ten pohľad zdal povedomý. mala rovnako tmavé oči ako jej brat, len s tým rozdielom, že v týcxh jej nebadal žiadnu nenávisť, zlobu a pohŕdanie. Čo bolo prekvapivé, ak ako vravela, mala informácie o ňom z prvej ruky a tá rukla mala meno Severus Snape.
"Tak teda v piatok," zopakoval a zasnene sledoval, ako odchádza a už vtedy sa nemohol dočkať, kým bude piatok.
Ukolísaný krásnymi spomienkami Harry pomaly ale isto zaspával. Odrazu ho však zo sna, v ktorom sa chystal svoju vyvolenú požiadať o ruku, vytrhol zvuk jeho poplašného kúzla. V mihu bol na nohách a rozhliadal sa okolo seba, kto že sa to pokúša narušiť jeho pokoj.
"Vitaj v pekle, Harry," ozval sa hlas spoza bariéry a on nemusel dlho premýšľať, komu patrí.
"Vráť sa do hrobu, Tom!" zakričal mu späť a nenápadne vyťahoval svoj prútik z kapsy.
"Ah, myslíš, že ma tým svojim prútikom zastrašíš?" vysmieval sa mu ten, kvoli ktorému bol Harry tu, miesto toho, aby bol doma s Aini a tešil sa z ich šťastia.
"Veď ty ma ani len nedokážeš poriadne zabiť. Nemáš proti mne šancu, Harry, vzdaj to!"
"Nikdy, rozumieš? Zbavím sa ťa raz a navždy, aj keby to malo byť to posledné, čo ešte vo svojom živote urobím. A že to nedokážem? Pokiaľ si spomínam, tak už dvakrát si sa ocitol na onom svete, zatiaľ čo ja som stále živý a zdravý, k tvojej smole," nedaroval mu to Harry.
"zabúdaš, že som dvakrát dokázal povstať, maličký... áno, Harry. Ja nie som len zblúdilá dušička v tomto obrovskom bludisku... som späť, mám telo z mäsa a kostí a nikto, a už vobec nie ty, ma nezastaví. Pamätaj na moje slová!" povedal tak pokojne, akoby hovorili o počasí.
„Čože?“ vyhŕkol Harry skôr, než sa stihol zaraziť.
„Ó áno, môj milý, prišiel si neskoro. Nájdem cestu z tohto labyrintu, ale ešte predtým sa ťa raz a navždy zbavím,“ zatiahol s potešením a keď mávol rukou, začali sa steny okolo Harry hýbať a približovať.
„Zbohom, Harry. Dúfam, že si povedal papa svojim najdrahším,“ vyškieral sa a v ďalšej chvíli zablokoval Harrymu aj poslednú únikovú cestu, cestu vpred, cez neho.
Mladý čiernovlasý kúzelník sa ocitol uväznený medzi štyrmi stenami, ktoré sa každou sekundou približovali stále viac a viac.