Prológ
Constance Oliviersová prechádzala izbou tam a späť, znova a znova si čosi nezrozumiteľne mrmlajúc popod nos. Priestrannú miestnosť, ktorej dominovalo veľké francúzske okno, zalievalo svetlo posledných slnečných lúčov, strácajúcich sa za neďalekým kopcom. Jej hnedé oči ešte raz spočinuli na liste pergamenu, ktorý kŕčovito zvierala v ruke a s tichým povzdychom napokon dosadla na najbližšie kreslo. To stálo vedľa detskej postieľky. So zúfalstvom jasne vpísaným v tvári pozrela na drobný vankúšik a striebornou niťou vyšívanú bielu perinku. Všetko bolo pripravené, no chýbalo to, čo najviac chcela a potrebovala. Dieťa. Bábätko, ktoré nikdy neexistovalo a nemalo by existovať, nebyť jej podvodu.
Od jej svadby s Marcusom Oliviersom, veľmi vplyvným a bohatým mužom, ubehol už rok. A práve ten rok... tých niekoľko dlhých mesiacov bolo zradných pre jej predchodkyne. Áno, bola už jeho treťou ženou a jej život visel na hrane, rovnako ako tie ich. Lenže šťastena stála pri nej a ona si veľmi skoro uvedomila, ako sa môže zachrániť.
A aký bol teda jej problém? Jej manžel, prísny a veľmi tvrdý muž, túžil po potomkovi, ktorý by po jeho smrti niesol jeho meno a zdedil všetok majetok. Problém nastal, ak žena do roka od svadby neotehotnela. Keď Constance zistila pravdu o Marcusových bývalých manželkách, ktoré zomreli práve preto, že túto jeho požiadavku nesplnili, urobila niekoľko pokusov. Bola veľmi dobrá v lektvaroch a tak bez problémov zistila, že celá vina leží na Marcusových ramenách. Bol neplodný a nech by sa snažila akokoľvek, vidina vlastného dieťaťa bola v nedohľadne. Pokúšala sa s ním o tom hovoriť a zistiť, či si uvedomuje možnosť, že je to on, kto deti mať nemôže. Dodnes jej v hlave zneli jeho rozhorčené slová...
„Je mi jedno, ako to zariadiš, ale ak mi do roka neprivedieš na svet dieťa, ktoré bude niesť moje meno, skončíš ako tie pred tebou!“
Netušila, čo robiť. Útek ani nevera neprichádzali do úvahy. Na to ju až príliš strážil a ona sa mu neodvážila odporovať. Vedela o jeho záľube v čiernej mágii, veď celá jeho rodina tým bola povestná a keby mala na výber, radšej by zomrela, než sa zaňho vydať. Avšak tvárou v tvár smrti jej začal byť život po jeho boku milší a ona spriadala plány, ako splniť želanie svojho muža a zachrániť samu seba.
Marcus, a vlastne dovtedy ani ona, netušil, že existujú lektvary, ktoré dokážu navodiť tehotenské príznaky a vďaka nim sa jej podarilo predstierať ho celých deväť mesiacov. Odkedy mu tú radostnú správu oznámila, zmenil sa. Bol pozorný a milý, chvíľami nežný tak, ako ho nikdy predtým nepoznala. Lenže všetka tá pozornosť jej patrila len kvôli dieťaťu, ktoré podľa neho nosila pod srdcom.
Avšak ani tehotenstvo nemožno predstierať do nekonečna. Constance vedela, že jedného dňa bude musieť vyriešiť aj tento problém. Termín pôrodu mala mať pred týždňom a k jej veľkej úľave bol v tom čase Marcus na cestách. V stručnej správe mu oznámila, že sa im narodila dcéra a dnes... dnes jej prišla odpoveď, že sa o dva dni vráti. Znamenalo to, že má dva dni na to, aby sa postarala o dieťa. Všetko už mala vymyslené, hoci sa to priečilo jej vôli. Bola to vysoká cena za jej takmer bezcenný a nie príliš šťastný život, ale kým jej srdce bilo a jej hruď sa dvíhala pri každom nádychu, žila a chcela žiť ďalej.
Vytiahla zo skrine svoj čierny cestovný plášť a keď za kopcom zmizol posledný slnečný lúč, premiestnila sa na miesto ďaleko odtiaľ. Na miesto, kde ju nik nepoznal a poznať nebude, pretože zmizne rovnako rýchlo ako sa ukáže.