Kapitola č.9: Aké to je?
O ďalšie štyri roky neskôr
Marcus Oliviers pobiehal po dome a nekompromisne rozdával jeden rozkaz za druhým. Domáci škriatkovia, ktorí boli posledných niekoľko dní v plnom nasadení len mlčky počúvali svojho pána a plnili jeho často až prehnané požiadavky.
„Všetko musí byť dokonalé, rozumeli ste? Prví hostia sa začnú schádzať za pol hodiny, dovtedy musí byť všetko perfektne pripravené,“ rozkrikoval sa na všetky strany a keď sa konečne na chvíľu zastavil, aby nabral dych, ozvala sa za jeho chrbtom Constance.
„Mal by si sa ísť tiež obliecť. Máš pripravený svoj tmavomodrý slávnostný habit, ktorý si chcel,“ oznámila mu opatrne, len aby ho ešte viac nepopudila.
„Ďakujem, ty by si mala ísť tiež. A čo Corny?“ spýtal sa.
„Ešte niečo vymyslíme s jej vlasmi a je hotová,“ odvetila a nasledovala ho po schodoch hore.
„Výborne, takže sa uvidíme dole za hodinu,“ rozhodol a zmizol za dverami svojej izby. Povzdychla si. Už je to dávno, čo sa Marcus rozhodol spať v oddelených izbách a hoci jej nikdy nijak zvlášť nepreukazoval svoju pozornosť, chýbala jej jeho blízkosť.
Vošla teda do Cornéliinej izby a potichu ju sledovala, ako si rozčesáva dlhé hnedé kadere.
"Necháš si ich rozpustené, alebo ich vyčešeme?" spýtala sa po chvíli a pristúpila bližšie.
"Neviem... čo myslíš?" pokrčila ramenami a spýtavo hľadela na mamin odraz v zrkadle. Constance párkrát mávla prútikom a pár prameňov Cornéliiných vlasov spevnila tak, aby jej nepadali do očí, zvyšok nechala voľne padať na ramená. Potom ešte vyčarovala ľaliu a zastrčila jej ju za ucho. Bolo to jednoduché, avšak elegantné a primerané jej veku.
"Myslím, že takto to vyzerá celkom dobre, čo povieš?" spýtala sa a keď sa Cornélia poobzerala v zrkadle zo všetkých strán nadšene prikývla. Bola už oblečená aj učesaná a nemala čo robiť. Bola nervózna, veď toto bol ples na počesť jej pätnástych narodenín a ockovi, jej samozrejme tiež, na tom veľmi záležalo. Nechcela ho sklamať. Ešte však bolo skoro a tak zvedavo sledovala svoju matku, ako naučenými pohybmi prútikom nanáša make- up, ako si vlasy zopína do jednoduchého elegantného drdolu a želala si byť raz taká krásna ako ona.
Presne o hodinu už schádzali dole schodami bok po boku, až kým neprišli k Marcusovi. Ten ako správny hostiteľ uvítal hostí vo svojom dome a všetci spoločne čakali, kým sa ukáže tá, kvoli ktorej sa všetko toto odohrávalo. Boli tu všetci. A všetci hľadeli na okúzľujúcu mladú dámu v dlhých krémových šatách, s vyšívaným životikom. Prvé, čo Marcusa napadlo, keď ju uvidel bolo, že vyzerá ako krehká kvetina, presne ako tá, ktorú má vo vlasoch. Keď Constance a Cornélia zastali na poslednom schode, otočil sa k svojim hosťom a obe ich predstavil. Potom k nim natiahol svoje ruky a obe ich viedol do jedálne, kde bola pripravená slávnostná večera. Bolo tu najmenej päťdesiat hostí, zväčša z vážených čistokrvných rodín, spomedzi ktorých sa Marcus rozhodol vybrať svojej dcére budúceho ženícha. Nie, žeby ju mal v pláne vydať hneď teraz. Mala predsa len pätnásť rokov, ale tento ples slúžil ako dobrá zámienka k tomu, aby zistil, či jeho dcéra sama neprejaví záujem o niektorého z mladých adeptov. Dal si záležať pri výbere pozvaných hostí a tak si mohol byť istý, že ktorýkoľvek z mládencov, na ktorého by padla Cornéliina voľba, by bol dobrou partiou pre jeho jedinú a nadovšetko milovanú dcéru. Snáď okrem Dariusa Malfoya, ktorý sa, samozrejme kvoli Dracovmu nátlaku, pokúšal votrieť do jej priazne. Po pár dňoch ako jeho učiteľ zistil, že ten chlapec nemá za mák inteligencie a presne ako kedysi povedala Cornélia, bol to pako. Nemal vlastnú voľu, alebo ju možno len nevedel presadiť, a skákal ako jeho otecko pískal. Samozrejme v tom bola istá výhoda, ale on bol rád, že jeho dcéra bola jeho pravý opak. Napriek tomu, že svojho otca zbožňovala, bola rovnako tvrdohlavá a neústupčivá ako Marcus. Snažila sa ho svojim naoko nevinným sposobom primäť, aby splnil jej rozmary a on, z lásky k nej, sa často poddal, ak uznal, že to nikomu nijak neuškodí. Často to bolo ako hra Kto z koho, v ktorej ich celkové skóre bolo viac menej vyrovnané.
Ale nech bol Darius akokoľvek neschopný či hlúpy, zostával aj naďalej jeho učiteľom. Odmietal si pripustiť, žeby ako učiteľ zlyhal a bral to ako akúsi výzvu. Okrem toho, plynuli z tohoto postu preňho isté výhody. Draco Malfoy sa rozhodne nedržal skrátka pokiaľ šlo o podvody a tak ako pred ním Lucius, prepadol pokušeniu čiernej mágie. A Marcus? Ako jeden z predných odborníkov na túto oblasť mágie ho ticho podporoval, ale tak, aby jeho vlastné meno zostalo nepošpinené. Lenže bolo to ťažké. Akékoľvek spojenie s Malfoyom naňho vrhalo tieň pochybností a preto sa rozhodol svoju dcéru uchrániť pred hanbou tým, že ju vydá za nejakého mladého kúzelníka z váženej čarodejníckej rodiny, ktorej meno má ešte v kúzelnickom svete aspoň nejakú váhu.
Po večeri sa všetci presunuli do salónu a Marcus zahájil ples prvým tancom so svojou dcérou.
"Vyzeráš ako víla," usmial sa, keď s ňou tancoval v rytme walzu.
"Ďakujem, ocko. Ďakujem za ten ples, je to krása," odvetila a venovala mu jeden zo svojich najžiarivejších úsmevov.
"Som rád, že sa ti to páči a dúfam, že sa budeš aj naďalej dobre baviť. Som si istý, že každý mládenec tu v miestnosti pri pohľade na teba dychtí po tom, aby si s tebou zatancoval. Ešteže ako tvoj otec mám právo na prvý tanec, inak by som len ťažko obstál popri tvojich nápadníkoch."
"To nie je pravda... ty máš vždy prednosť," opravila ho jemne a položila si hlavu na jeho rameno. "Mám ťa rada, ocko," zašepkala a cítila, ako ju veľká otcova dlaň hladí po vlasoch.
"Aj ja teba, princezná," odpovedal a keď dozneli posledné tóny ich spoločného tanca, pobozkal ju na čelo a ostražito sledoval, ako si jeho dcéru odvádza do tanca Darius Mafoy. Ešteže mal istotu, že práve o neho Cornélia neprejavuje žiaden záujem.
Zábava už bola v plnom prúde, keď sa ozval zvonec oznamujúci príchod hosťa. Marcus sa ospravedlnil svojim spoločníkom a šiel sa pozrieť, koho to sem v túto pozdnú hodinu čerti nesú. Zbadal ho vo vstupných dverách salónu, ako sa pozorne rozhliada, akoby niekoho hľadal.
"Možem vám nejako pomocť, mladý muž?" spýtal sa ho podozrievavo.
"Dobrý večer, nerád ruším vašu zábavu, ale na Malfoy Manor mi povedali, že by som tu mohol nájsť pána Malfoya. Som tu služobne," vysvetlil mladík a nenápadne ukázal Marcusovi svoj bystrozorský odznak. Marcus však žiaden odznak vidieť nepotreboval. Vedel, s kým má tú česť a tak kývol maldému bystrozorovi, aby ho nasledoval. Nenápadne ho viedol do svojej pracovne, kde ho nechal čakať, kým sa mu podarilo zohnať Draca. Jediné, čo Marcusa zaujímalo bolo, čo je také neodkladné, že bystrozor prišiel hľadať Draca až sem. Najradšej by naňho bol počkal pred pracovňou, ale kútikom oka zachytil, že sa samotný minister dožaduje jeho pozornosti a to nešlo ignorovať. Neostávalo teda iné, než sa vfrátiť k svojim hosťom.
Cornélia si všimla vysokého, veľmi pohľadného mladého muža, ktorý súdiac podľa jeho oblečenia nepatril medzi pozvaných. Najprv hovoril s jej otcom, potom videla Draca Malfoya, ako vchádza do otcovej pracovne, kde ten muž čakal. Rozhodla sa vystriehnuť okamih, keď bude neznámy odchádzať. Rada by ho videla ešte aspoň raz. Bol totiž.... ako to nazvať? Nevedela. Upútal ju svojim kúzlom osobnosti, ktoré z neho vyžarovalo, napriek jeho neistote v tejto spoločnosti. Mohol mať okolo 25 rokov, odhadovala a páčilo sa jej, ako nosil svoje polodlhé vlasy ležérne rozpustené. Nemal ich nagelované a ulízané ako všetci títo panáci, čo sa jej snažili votrieť do priazne. Do očí mu síce nevidela, ale odhadovala, že sú hnedé a že jediný jeho pohľad by ju dokázal odzbrojiť. A vo chvíli, keď si to uvedomila, zaumienila si, že sa s ním musí spoznať.
Eru sa v tejto spoločnosti cítil naozaj veľmi nesvoj. Nikdy príliš neobľuboval podobné spoločenské večierky a keď už sa ich náhodou musel zúčastniť, snažil sa utiecť čo najskor. Dnes tu však bol z poverenia svojho vedúceho, aby oznámil Dracovi Malfoyovi, že jeho otec Lucius zomrel v Azkabane. Možno nebyť toho, že to bol Malfoy, cítil by nejakú ľútosť, ale takto... veď ten chlap pred niekoľkými rokmi takmer zničil život celej rodine, keď sa po svojom prepustení z Azkabanu ukázal na svadbe jeho dedka a otca. Bol to jeden z najhorších zážitkov jeho života a dodnes mu pri spomienke naň behal mráz po chrbte. Nie, jednoducho nemohol ľutovať Luciusa, ba ani Draca, ktorý sa zdal byť touto správou nepoznamenaný.
"Ďakujem za informáciu. Hneď zajtra zariadim všetko, čo bude nutné," povedal chladne a tým ich rozhovor ukončil. Nebolo teda potrebné, aby sa dlhšie zdržiaval v tomto dome a zamieril k dverám.
Už odchádzate?" ozval sa za jeho chrbtom dievčenský hlas a on sa pozrel jej smerom.
"Áno, splnil som svoju povinnosť a je na čase, aby som odišiel. Nerád by som ešte viac narúšal váš večer," povedal úctivo a nespúšťal z nej zrak. Nemýlila sa, pomyslela si v duchu a pod ťarchou jeho zaujatého pohľadu sa začervenala.
"Nemyslím, že by sa dalo hovoriť o nejakom narušení. No keďže už ste tu, myslím, že by ste mali zostať," navrhla a sama bola prekvapená svojimi slovami.
"Nie som si istý, či je to vhodné," pokrútil hlavou a milo sa na ňu usmial. "Mali by ste sa vrátiť k svojim priateľom a pokračovať."
"Neviem, či ich možem nazvať priateľmi, ale ak považuje za priateľa niekoho, koho vidíte prvýkrát a je vám sympatický, potom by som vás zaňho považovala tiež," nedala sa odbiť a na jeho tvári sa zračilo pobavenie.
"Venujete mi tanec a ukážete tým panákom tam vnútri, ako sa tancuje? Alebo nemáte odvahu?" podpichla ho a keď dlho neodpovedal, dodala: "Je neslušné odmietnuť želanie oslávenkyne."
To boli zrejme tie slová, ktoré potreboval počuť a tak jej ponúkol rameno, aby ju odviedol na tanečný parket.
"Bude mi cťou tancovať s takou krásnou mladou dámou," povedal a snažil sa nevšímať si zvedavé, ba až pohoršené pohľady ostatných hostí.
"Ste vždy taká neodbytná?" spýtal sa pobavene, keď pri tanci hľadel do jej jasných zelených očí. Boli čímsi zvláštne. Tak doverne známe a zároveň také tajomné, až sa túžil prepadnúť do ich hlbín a odhaliť tajomstvá, ktoré ukrývajú.
"Len keď naozaj niečo chcem," usmiala sa a pozorne sledovala každú črtu jeho tváre. "Smiem byť taká zvedavá a spýtať sa na vaše meno?"
"Eruanno Snape, k vašim službám slečna Oliviersová," predstavi sa a mierne sa uklonil.
"Snape? Ste nejaký príbuzný riaditeľa Bradavickej školy?" zaujímala sa.
"Je to moj otec a profesor lektvarov, Severus Snape, je moj starý otec," odpovedal popravde.
"Počula som, že ste dosť početná rodina. Aké to je mať súrodencov?"
"Rozhodne veľmi zaujímavé. Človek nie je nikdy sám a vždy sa má na koho obrátiť, keď potrebuje pomoc."
"O pomoc možete požiadať rodičov," poznamenala a pohľadom vyhľadala otca, ktorý sa stále ešte rozprával s ministrom.
"To áno, ale vzťah medzi súrodencami je o ničom inom. Mám sestru vo vašom veku a možem povedať, že sme si veľmi blízky," upresnil a spomenul si pritom na Danielu. Mala už pätnásť rokov, presne ako Cornélia Oliviersová... už to nebolo malé dievčatko, s ktorým vždy šantil. Ale či mala päť, alebo pätnásť, mal ju stále rád, ba dokonca deň za dňom radšej a ona jeho, ako sa zdalo tiež. Vždy sa tešili na spoločne strávené chvíle a hoci si Eru rozumel aj s Arthurom, bolo to o niečom inom.
"Tiež by som chcela súrodenca, ale žiaľ, ja to šťastie nemám," povzdychla si smutne.
"Aj život jedináčika so sebou určite prináša nejaké výhody," snažil sa ju povzbudiť.
"Napríklad?" spýtala sa zvedavo.
"Napríklad... nemáte sestru, s ktorou by ste sa hádali o to, ktorá si so mnou zatancuje skor," uškrnul sa a zatočil sa s ňou tak, že sa jej zamotala hlava. "A ani nemáte brata, ktorý by sa na mňa oboril, aby som jeho malú sestričku nechal na pokoji," dodal tichšie a ich pohľady sa stretli.
"Nie som už malé dievča," ohradila sa potichu, pretože na viac sa nezmohla. Bola ním úplne unesená.
"Veru nie.. ste výnimočná mladá dáma a ja... ja vám ďakujem za tanec," dodal rýchlo, pretože hudba dohrala. Uklonil sa jej a rýchlosťou blesku za sebou nechal ohúrenú Cornéliu Oliviersovú stáť uprostred veľkého salónu.
Ani jeden z nich netušil, o čom sa v tej chvíli hovorilo medzi Marcusom Oliviersom a ministrom.
"Oh, náš lámač ženských sŕdc," poznamenal ministre, keď zbadal Erua vchádzať s Cornéliou na tanečný parket.
"Čo prosím?" spýtal sa Marcus nechápavo.
"Mladý Snape... nejedna dievčina by chcela získať jeho srdce, no on akosi nemá záujem. Je to škoda... ako nositeľ tohto mena by bol skvelou partiou aj pre tie najvyberanejšie slečinky z lepších rodín," vysvetlil sa, no vzápätí sa zarazil. Uvedomil si svoj prešľap v poslednej vete, no nezdalo sa, žeby si to Marcus všimol.
"Je to Snapeov priamy dedič?" spýtal sa a skúmavo sa zahľadel na mladíka, zvŕtajúceho sa v tanci s jeho dcérou.
"Nie, tento chlapec je adoptovaný. Je to síce Snape a jeho dedičstvo určite nebude malé, ale priamym potomkom je Arthur Snape. Okrem neho majú ešte jednu dcéru pochádzajúcu z dvojčiat..." vysvetľoval minister.
"Len jednu? Čo sa stalo?"
"Vy to neviete? Boli toho plné noviny."
"Zrejme to uniklo mojej pozornosti. Prestal som sa o Snapeovcov zaujímať už veľmi dávno," odfrkol.
"Iste, iste. Ide o to, že ich druhá dcéra bez stopy zmizla, asi týždeň po narodení," dokončil konečne minister.
"Zmizla? To ministerstvo a bystrozori na nič neprišli?" nevychádzal z údivu Marcus.
"Veru nie. Bola unesená a dodnes nik nevie, kam sa podela."
"To muselo byť kruté pre jej rodičov," skonštatoval a bolo mu úprimne ľúto toho, kto si niečím takýmto musel prejsť. Teraz nemyslel na to, že to bol práve Harry Snape, ktorý si to možno aj zaslúžil, ale bol aj rodičom a z vlastného postavenia otca jedinej dcéry to neprial nikomu. Do konca večera bedlivo sledoval Cornéliu, ktorá sa zdala byť od Eruannovho odchodu akási zamyslená. Dúfal, že to nesvedčí o tom, čo si myslel. Ale ak by aj áno, on už si s tým poradí, o tom nebolo najmenších pochýb.