Kapitola č.4: Jedovatý šíp
Len čo dvaja čiernovlasí kúzelníci vystúpili z výťahu, ich pohľady sa stretli.
„Choď domov a skús sa trochu vyspať. Dám vedieť Calwen, aby vám pripravila izbu, zostanete pár dní u nás,“ rozhodol Severus a jeho tón nezniesol námietky.
„Kam pôjdeš ty?“
„Moment prekvapenia má svoje výhody. Myslím, že zájdem na pár zdvorilostných návštev,“ odpovedal a pery sa mu zvlnili v povýšenom úškrne.
„Buď opatrný ocko a moc to nepreháňaj,“ poradil mu Harry unavene a zamieril k najbližšiemu krbu.
„Aj ty,“ zamumlal Severus a sledoval syna, ktorý po chvíli zmizol v zelených plameňoch. On sám sa potreboval zastaviť ešte v Bradaviciach pre nejaké svoje veci.
Harryho srdce sa zovrelo ešte väčšou úzkosťou, keď zbadal Ginny sedieť na gauči s Danielou v náručí, hľadiacu neprítomne pred seba.
„Ako dlho už takto sedí?“ spýtal sa svojej nevlastnej sestry, ktorá ju so smútkom v očiach sledovala.
„Odkedy si odišiel. Za celý ten čas sa pohla, len aby si vzala malú a potom ju hojdala,“ odpovedala mu zúčastnene. „Vieš niečo nové?“
„Vyhlásili po nej pátranie a zajtra sa k nim pridám.“
„A kde je Severus?“
„Ten šiel po určitých stopách, ktoré by nám mohli ukázať správny smer,“ odvetil. Urobil dva kroky vpred, až zastal tesne pred svojou ženou.
„Ginny,“ oslovil ju nežne, no nereagovala. Kľakol si pred ňu a natiahol k nej ruku, aby ju pohladkal po bledej, slzami zmáčanej tvári. „Som tu, zlatko. Som s tebou,“ šepkal a ona k nemu konečne vzhliadla.
„Zistil si niečo nové?“ spýtala sa s nádejou v hlase. Harry však len pokrútil hlavou a sadol si vedľa nej. Rukou ju objal okolo ramien a ona sa o neho oprela, hľadajúc oporu v jeho náručí.
„Bude v poriadku, však?“ spýtala sa znovu, no po tom, čo sa Harry dozvedel od Kingsleyho, jej nedokázal odpovedať. Našťastie ho pred tým zachránila Calwen, ktorá zišla po schodoch.
„Izbu máte pripravenú, som si istá, že ste ustatí,“ ozvala sa priškrteným hlasom.
„Ďakujeme, Calwen. Ako sa cítiš?“ spýtal sa Harry, ktorý ju od únosu dcéry ešte nevidel.
„Som v poriadku, len... Harry, strašne ma mrzí, čo sa stalo,“ zašepkala zronene, no on sa na ňu usmial tak povzbudivo, ako len v tej chvíli dokázal a uistil ju, že za nič nemôže. „To ja som na ňu mal dohliadnuť,“ dodal v duchu sám pre seba.
„Poď, Ginny, potrebuješ sa vyspať,“ rozhodol a viedol mladú ženu, s dieťaťom v náručí, po schodoch hore. Po niekoľkých hodinách napokon vyčerpaním zaspala, no on do rána oka nezažmúril. Opakoval si Kingsleyho slová stále dookola a nevedel sa rozhodnúť, ktorá z navrhovaných možností je najlepšia. Mohol len dúfať, že ak Lilli uniesli pre nejakú rodinu, postarajú sa o ňu a dajú jej všetko, čo bude potrebovať. A hlavne... hlavne, že ju budú milovať tak ako jej skutoční rodičia od prvej chvíle, čo prišla na tento svet. Harry sa pretočil na druhý bok a ponorený vo vlastných úvahách čakal na príchod nového dňa.
Constance sa v tú noc príliš nevyspala. Dieťa akoby tušilo, že nie je všetko tak, ako má byť, sa celú noc budilo zo spánku a jeho plač sa niesol celým, našťastie prázdnym domov. Unavená po prebdenej noci si v kúpeľni opláchla tvár studenou vodou a vrátila sa do spálne, kde na ňu už čakalo hladné dieťa. Privolaný škriatok jej podal fľašu s mliekom a nechal svoju pani osamote.
Sadla si do pohodlného kresla, kde zrejme v nasledujúcich dňoch strávi ešte veľa nocí, a vzala si dieťa z postieľky, aby ho nakŕmila.
Zvuk otvárajúcich a zatvárajúcich sa vchodových dverí bol nepochybným dôkazom toho, že pán domu sa vrátil. Trvalo len pár minút, kým sa odchýlili dvere jej izby a dnu plavným pohybom vošiel ten, ktorý bol pôvodcom celého tohto nešťastia.
„Som späť, Constance,“ povedal mierne, no v jeho hlase chýbal akýkoľvek náznak citu. Pristúpil k nej a skôr z povinnosti, než z vlastnej vôle, jej vtisol letmý bozk na čelo a zostal nehnute stáť nad ňou. Po pár sekundách napätého ticha sa odvážila k nemu zdvihnúť ustráchané oči a zbadala... jeho vysoké čelo, inokedy zamračené, bolo teraz hladké a pokojné, a jeho oči... vždy jej naháňali hrôzu, keď na ňu uprel svoje prenikavé hnedé oči, no teraz boli iné než kedykoľvek. Marcus hľadel na dievčatko v jej náručí a ona v jeho výraze po prvý krát v živote videla niečo iné, než doteraz. Až dodnes si o ňom myslela, že je to chladný a bezcitný človek, ale jediný pohľad na dieťa a všetky jeho črty odrazu zjemneli.
„Chceš si ju podržať?“ spýtala sa potichu, pretože malá práve zaspala. Mlčky prikývol a vzal si na ruky dieťa, ktoré bolo ich, odteraz už navždy.
„Vitaj na svete, Cornélia Julien Oliviersová,“ povedal formálne, avšak hlasom naplneným doteraz nepoznanou nehou. V tej chvíli si Constance pomyslela, že možno to nebola až taká chyba... možno by toto dieťa mohlo Marcusa zmeniť k lepšiemu. A možno... možno by aj ich manželstvo časom mohlo byť niečím hlbším, než len povinným zväzkom.
„Vrátil si sa skôr,“ podotkla, keď bolo ticho medzi nimi až príliš dlhé.
„Chcel som ju konečne vidieť. Vedomie, že je na svete a ja pri nej nemôžem byť...“ odpovedal a zaujato sledoval, ako sa drobná detská tvárička skrúca v rôznych grimasách.
„Mohol si odložiť svoje povinnosti, keby si chcel...“ zamumlala potichu, no hneď sa zarazila. Kde sa v nej brala toľká drzosť? Veď bola predsa rada, že bol preč. Keby bol s ňou a strážil ju na každom kroku, sotva by sa jej plány podarili.
„Mlč!“ okríkol ju prudko a dieťa v jeho náručí sa rozplakalo. Marcus si zrejme uvedomil svoj omyl a začal malú Cornéliu húpať, aby ju znova upokojil. Podarilo sa. O pár minút neskôr už spokojne oddychovala vo svojej postieľke a pohľad, ktorý sa uprel na prekvapenú Constance bol znovu ten nemilosrdný a chladný, ako vždy. V duchu si nadávala, že bola taká hlúpa a naivná, že si myslela, žeby sa mohol zmeniť. Nie, on sa nikdy nezmení, aspoň nie vo vzťahu k nej. Ona bola preňho ničím... Len nástroj, prostredníctvom ktorého získal to, po čom tak túžil. Vedela, že je to hlúpe, ale do srdca sa jej zabodol šíp vystrelený z jeho luku a z neho... z neho sa do jej tela rozlieval jed zvaný Žiarlivosť. Constance žiarlila na to drobné stvorenie, ktoré si od prvého okamihu získalo srdce muža, ktorého ona sama milovala i nenávidela zároveň. A hoci by ju v tej chvíli najradšej odniesla späť ľuďom, ktorí sa o ňu určite veľmi strachujú, nemohla. Len vďaka nej ešte žila, hoci to bol len bezútešný život plný bolesti a strachu z toho, kedy svojho manžela omrzí a on sa jej zbaví raz a navždy. A práve preto vedela, že hoci ju nebude môcť milovať ako vlastnú, musí ju vychovávať tak, ako si bude Marcus želať. Len tak má nádej na to, že na tomto svete pobudne ešte aspoň pár rokov.
„Ako to, že si tu sama? Najal som ti presa ošetrovateľku!“ oboril sa na ňu, a ona sa opäť skryla za svoju masku pokornej a poslušnej manželky, ktorú neodložila odo dňa, keď bolo naplnené ich manželstvo.
„Poslala som ju preč. Nemám rada v dome cudzích ľudí a nechcela som, aby sa okolo našej dcéry niekto motal. Všetko potrebné obstarali škriatkovia,“ odporovala mu mierne a podišla k posteli. „Som unavená, ak dovolíš,“ povedala, usúdiac, že je to ten najbezpečnejší a zároveň najrýchlejší spôsob sa ho zbaviť. Aspoň niečo... na pár dní sa bude môcť vyhovárať na únavu. A skutočne, Marcus sa naposledy naklonil nad postieľku, aby pohladkal dcéru po líčku, a odišiel, zanechajúc smutnú Constance napospas jej vlastným chmúrnym myšlienkam.