Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.3: Magické odtlačky prstov

14. 3. 2009

Harry so Severusom vyšli pred dom. Na chvíľu sa zastavili a mladší muž pocítil otcovu ruku na ramene. V tej chvíli, akoby sa v ňom niečo zlomilo a on dal svojim emóciám voľný priechod. Rukou si zakryl ústa, aby umlčal vzlyk, ktorý sa mu predral skrz zovreté pery, no Severus to spozoroval, rovnako ako slzy rinúce sa po synovej tvári. Bez zaváhania ho vtiahol do tuhého objatia. Čo na tom, že bol Harry dospelý a mal už 4 deti... stále to bol jeho syn, ktorý ho potreboval. A on tu bol preňho, aby mu pomohol niesť to bremeno, ktoré na jeho ramenách ležalo už od narodenia. V upokojujúcom geste ho hladil po chrbte a nechal ho vyplakať svoju bolesť a žiaľ. Vedel, čo to je bolesť, strach a trápenie kvôli dieťaťu. On sám sa o Harryho život bál a nebolo to len raz. Keď v prvom ročníku utiekol do Zakázaného lesa a takmer ho dostal Voldemort, keď ho potom rok čo rok Voldemort prenasledoval a niekoľkokrát jeho syn vyviazol len akoby zázrakom a potom, keď sa kvôli nemu vydal do Afriky, aby ho zbavil toho vlkolačieho prekliatia, či keď sa vrhol do horiaceho domu, aby zachránil Calwen, Erua a Briana... Vtedy si myslel, že ho stratil navždy a v tej chvíli akoby časť jeho samého zomrela s ním. Áno, vedel, ako sa Harry cítil a urobil by čokoľvek, aby tie pocity z jeho srdca vyrval a nahradil ich šťastím, láskou, pohodou a všetkým, čo si zaslúžil.

„To bude v poriadku, Harry. Zvládneme to,“ snažil sa ho utíšiť, no sám bol bezradný.

Harry sa strácal v otcovom náručí. Už sa viac nedokázal ovládať. Vo vnútri sa ako tak držal kvôli Ginny, ale teraz... pred otcom sa nemusel hrať na silného. On ho bral takého, aký bol, so všetkými chybami a slabosťami a bol tu preňho vždy, keď ho potreboval. Tak ako dnes. Prečo? Prečo má byť on vždy ten silný? Prečo má byť tak ťažko životom skúšaný? Nechápal to. Veď mal len 23 rokov a za sebou toľko trápenia, že by sa z toho mohol jeden zblázniť. Prečo boli všetky šťastné chvíle v jeho živote podmienené bolesťou takého rozsahu, ako teraz cítil? Prečo... tá otázka zaznievala v jeho mysli už od chvíle, keď jeho otec zmizol a on si myslel, že ho navždy stratil. A odvtedy sa to jediné slovo v jeho mysli opakovalo tak často, že to prestal počítať. Ale on bol predsa Harry, slávny hrdina Potter, ktorý nemá nárok na vlastnú slabosť, aspoň nie na tú, ktorú by ukázal pred svetom. Len jeho najbližší vedeli, ako sa cítil a teraz tu s ním bol jeho otec a prežíval tu bolesť s ním.

Zdieľaná bolesť je polovičná bolesť, pomyslel si a zhlboka sa nadýchol. Ešte pár sekúnd... ešte malú chvíľu si vychutnávať otcovu oporu, kým sa od neho odtiahne a opäť sa bude tváriť vyrovnane, aby mohol ísť hľadať svoju dcéru.

„Budeš v poriadku?“ spýtal sa Severus ustarane a siahol do kapsy, odkiaľ vytiahol ďalšiu fľaštičku upokojujúceho lektvaru. Ešteže si ich vzal so sebou niekoľko, pomyslel si. No Harry len pokrútil hlavou a ich pohľady sa stretli.

„Nebudem v poriadku, kým ju nenájdem, ocko. Pomôžeš mi?“ zašepkal a Severus prikývol.

„Mali by sme zájsť za Brumbálom. Budeme potrebovať pár dní voľno a možno bude mať nejaký nápad, kde začať,“ povzdychol si. „Kiež by som ti mohol povedať, že to bude jednoduché,“ zamumlal a smutne pozrel na svojho syna.

„Keď sa s ňou premiestnili, môžu byť kdekoľvek,“ prikývol Harry, že rozumie, no nič to nezmenilo na jeho odhodlaní.

Harry sedel pohrúžený do vlastných úvah, kým jeho otec vysvetľoval riaditeľovi všetko, čo vedel. Až keď ho Albus oslovil asi tretíkrát, uvedomil si, že sa vyžaduje jeho pozornosť.

„Je mi to veľmi ľúto, chlapče. My všetci urobíme, čo bude v našich silách, aby sme pomohli malú Lillian nájsť, ale...“ odmlčal sa a so smútkom v očiach pozrel na chlapca. Mal toho toľko na srdci, čo mu chcel a musel povedať, avšak jedno horšie než druhé.

„Ale?“ spýtal sa chlapec roztraseným hlasom.

„Ten únos určite nebol náhodný,“ začal riaditeľ opatrne.

„Myslíte, že by nás chcel niekto vydierať? Ale prečo? Veď čo by už len odo mňa mohli chcieť?“ spýtal sa nechápavo a pozrel na otca, ktorý len bezradne pokrčil ramenami.

„Oh, viem si predstaviť mnoho žiadostí, ktoré by niekoho k takémuto činu viedli. Najmä ak ide o teba, Harry. Napriek tomu, že si Voldemorta porazil už pred šiestimi rokmi, tvoje meno je stále ešte legendou a obávam sa, že vždy bude.“

„Ale ja nechcem, aby som bol niečo viac, než obyčajný kúzelník!“ skríkol Harry zúfalo. „Vari to nik nechápe? Chcem žiť svoj život, starať sa o svoju rodinu a byť konečne šťastný! Chcem toho snáď príliš?“

„Samozrejme, že nie,“ uisťoval ho otec pokojným hlasom, ale Harry ho poznal dosť dobre, aby vedel, že pokojný nie je.

„Čo by teda mohli chcieť?“ zopakoval svoju otázku najmladší muž a obrátil sa k riaditeľovi.

„Vydieranie je v našom prípade tým najjednoduchším problémom. Vždy sa dá vyjednávať a je tu najväčšia šanca na to, že sa vám vaša dcérka vráti späť,“ odpovedal Albus a odmlčal sa. „Lenže možností únosu môže byť hneď niekoľko a mnohé z nich sú oveľa horšie,“ zamrmlal si popod fúzy.

„Čo... čo tým chcete povedať?“ jachtal Harry, ktorému sa v mysli začali vynárať hrôzostrašné obrazy a predstavy.

„Harry, Albus sa nám snaží povedať, že musíme počítať so všetkým,“ vysvetlil Severus, hoci sa mu z duše protivilo vysloviť tie slová. Mal predsa svojho syna utešovať a snažiť sa ho povzbudiť a nie maľovať smrtijeda na stenu.

„To akože by sa už nevrátila?“ zašepkal a oči sa mu rozšírili zdesením. Jeho pohľad sa stretol s otcovým a našiel v nich nemé potvrdenie svojich slov.

„Nie, to nedovolím! Ona sa musí vrátiť! My ju musíme nájsť! Nedovolím, aby sa stala obeťou nejakého.... nejakého... pre Merlina, keď si predstavím, že by ju mal niekto ako Voldemort či niekto z jeho stúpencov!“ zaúpel a už to dlhšie nevydržal. Nedokázal pozerať do tváre svojho otca a riaditeľa. Nezniesol viac ich ľútosť vpísanú v očiach kvôli tomu, že sa nedokázal postarať o svoju rodinu a ochrániť vlastnú dcéru. Jeho maličká teraz bola ktovie kde a on tu fňuká snáď horšie než Ufňukaná Uršula z dievčenských záchodov. Tackavo došiel až k dverám a nevšímajúc si ustaraných pohľadov, ktoré ho sprevádzali, odišiel z riaditeľne.

„Bež za ním, Severus! Ten chlapec ťa teraz potrebuje viac, než kedykoľvek predtým,“ povedal riaditeľ unavene a vymenil si so Severusom chápavé pohľady. „Urobte čo je treba, Severus. Požiadajte o pomoc Kingsleyho, určite bude vedieť, ako postupovať,“ poradil mu potichu.

„Ozvem sa, keď budem vedieť viac,“ zamumlal Severus a vyšiel z miestnosti, rozhodnutý nájsť Harryho.

Mladý muž stál opretý o stenu pred chrličom, strážiacim vchod do riaditeľovej pracovne. Jeho hruď sa prudko dvíhala, ako prerývane dýchal, a ramená sa otriasali potlačovaným plačom.

„Mal si pravdu,“ zašepkal a Severus naňho nechápavo pozeral. „Keď si vravel, že som príliš mladý na to, aby som mal vlastné deti, mal si pravdu. Nedokázal som ju ochrániť,“ nariekal skrúšene a naďalej sa trýznil vlastnými výčitkami.

„Čo mám robiť, ocko? Kde ju mám hľadať? Kde mám začať?“ spýtal sa zlomený hlasom. Tentoraz Severus nebral ohľady na jeho protesty a prinútil ho vypiť upokojujúci lektvar.

„Na tých slovách nebola ani štipka pravdy. Zhostil si sa svojej úlohy otca s takou vervou, že by ti nejeden otec mohol závidieť. Miluješ svoje deti a oni teba, dávaš im všetko, čo potrebujú a chrániš ich ako len môžeš. To, čo sa dnes stalo nie je ani trochu tvoja chyba a výčitky ti dcéru nevrátia, takže to nevzdávaj! Nikdy si to nevzdal, tak s tým nezačni teraz. My všetci sme s tebou a Ginny. Pomôžeme vám ako to len pôjde, ale vy nesmiete prestať dúfať, Harry! Lilli potrebuje, aby ste o ňu bojovali. Takže prestaň fňukať a chráň svoju rodinu tak, ako si to robil doteraz,“ povzbudzoval ho otec a jeho pevný a rozhodný tón prenikol do Harryho mysle jasnejšie a zreteľnejšie, než akékoľvek slová útechy či ľútosti. Slabo sa na otca usmial a Severusovi odľahlo, keď v tých zelených očiach zbadal novú silu a odhodlanie, ktoré sa na malú chvíľu vytratili.

„Vďaka, ocko, presne toto som potreboval. Tak kde začneme? Možno by nám mohol pomôcť Kingsley?“

Presne to si myslel aj riaditeľ, tak poďme,“ rozhodol Severus a dvaja čiernovlasí učitelia sprevádzaní prekvapenými pohľadmi svojich študentov, kráčali smerom k Severusovým komnatám. Jeho kozub bol zapojený v letaxovej sieti, aby sa mohol kedykoľvek rýchlo presunúť domov a teraz sa im to hodilo tiež.

Medzitým už na druhom konci Anglicka ukladala mladá žena do pripravenej postieľky malé dievčatko. Bola taká drobučká a krehká... a krásna ako anjelik. Osteň výčitiek ju pichol pri srdci pri pomyslení na jej pravých rodičov, ale ona predsa nemala na výber. Mali ešte iné deti a časom bude ich bolesť miernejšia, aj keď nikdy celkom nezmizne. Rýchlo tieto myšlienky zatlačila do úzadia a vzala zo stolíka malú fľaštičku s jasno modrým elixírom. Naklonila sa nad dieťa a opatrne mu ho vliala do ústočiek. Zajtra dostane ten druhý a potom... potom už nik nebude môcť pripraviť ju a jej manžela o ich dcéru, o ich Corneliu.

„Spi sladko, moja princezná,“ zašepkala a pobozkala dievčatko na čelo.


Kingsley Pastorek čakal Harryho a Severusa v návštevnej hale.

„Tí sú so mnou, Charlie,“ zavolal na jedného zo strážcov, ktorí mali na starosti evidenciu návštevníkov ministerstva. Tomu zrejme slová nadriadeného a pohľad na Harryho stačili, aby sa pokojne usadil na svoju pohodlnú stoličku a pokračoval v čítané nejakého športového magazínu.

„Albus ma informoval, že so mnou okamžite potrebujete hovoriť, ale neuviedol podrobnosti, takže... O čo ide? Viem, že vy dvaja by ste ma takto večer nevolali, ak by to nebolo naozaj vážne,“ začal, keď sa všetci traja posadili do pohodlných kresiel v jeho pracovni.

„Prepáč, Kingsley, nechceli sme ťa rušiť...“ začal sa ospravedlňovať, ale vedúci bystrozorského oddelenia ho posunkom zastavil.

„Nerušíte, Harry. Len sa trochu obávam toho, čo práve teba priviedlo za mnou. Určite to nebude nejaká maličkosť, tak hovor!“ vyzval ho Pastorek trpezlivo a jeho pozornému oku neuniklo, že je chlapec úplne mimo.

„Uniesli mi dcéru, Kingsley,“ zamumlal Harry a po jeho oznámení sa v miestnosti rozhostilo ticho.

Kedy? Ako?“ spýtal sa bystrozor vecne a čakal na podrobnejší opis udalostí. Tentoraz sa slova ujal Severus a podal mu všetky potrebné informácie.

„Rozumiem, máte nejaké podozrenie? Dostali ste v poslednom čase nejaké výhražné listy, alebo iné podobné narážky, ktoré by na niekoho ukázali?“ spýtal sa profesionálnym tónom. Túto situáciu zhodnotil ako veľmi vážnu a rozhodne ju nemienil brať na ľahkú váhu. Dva páry očí sa upreli na najmladšieho muža v miestnosti, no ten len nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Dobre, okamžite povolám skupinu, ktorá prehľadá okolie Severusovho domu. Musíme dúfať, že po sebe páchateľ zanechal nejaké stopy, ktoré nás k malej dovedú. Musíme konať rýchlo. V týchto prípadoch je každá minúta drahá,“ povedal a cítil na sebe prenikavý pohľad zelených očí.

„Prečo myslíš, že ju uniesli? Brumbál vravel o možnom vydieraní,“ začal Harry a sledoval zamysleného bystrozora.

„Možnosť vydierania je jedna z mnohých možných. Okrem toho musíme zvážiť ďalšie možnosti a preto pri podobných prípadoch mobilizujeme niekoľko skupín, ktoré preverujú viaceré oblasti.“

„Aké sú tie ďalšie možnosti?“ spýtal sa Harry. Potreboval to vedieť hlavne preto, aby sa uistil, že obrazy v jeho mysli sú až príliš prehnané.

„Nemyslím, že by sme sa tým mali zaoberať, Harry. Nechajme Kingsleyho, aby zorganizoval pátranie. Samozrejme sa na ňom chceme aktívne podieľať,“ oznámil bystrozorovi, ktorý chápavo prikývol. Zároveň mu bol Kingsley vďačný, že protestoval proti prezradeniu ostatných možností. Rozhodne to nebolo nič príjemné a nemal najmenšiu chuť to vysvetľovať zdrvenému otcovi uneseného dieťaťa, zvlášť keď šlo o niekoho, koho poznal osobne a veľmi si ho vážil.

Lenže nezdalo sa, žeby sa tým Harry nechal odradiť. „Chcem to vedieť,“ trval na svojom. „Viem o... počul som o rituáloch čiernej mágie, kde sú...“ prehltol naprázdno nedokázal to ani vysloviť. Predstava, že by jeho dievčatko malo byť obetované pri nejakom obrade ním od základov otriasla. Stále mal pred očami drobnú tváričku dieťaťa, ktoré miloval od prvej chvíle, čo prišla na svet, ba dokonca od chvíle, kedy vedel, že je na ceste. Mal ju teraz stratiť? Len sedem dní... len toľko času mali s Ginny na to, aby sa o ňu starali, kolísali ju v náručí a milovali ju. Vedel, že aby si svoje rodičovské povinnosti vychutnal naplno, nestačil by mu ani celý život, ale sedem dní je žalostne málo.

„Podobné praktiky overujeme ako prvé a ak sa nám dieťa podarí nájsť, je to práve v týchto prípadoch,“ poponáhľal sa s odpoveďou Kingsley.

„Nájsť... otázka je, či včas,“ zamumlal Harry tak potichu, že ho bolo sotva počuť.

„Vo veľkej väčšine prípadov to bolo skôr, než sa niečo stalo a dieťa sa bezpečne vrátilo k svojim rodičom.“

„A čo tie ďalšie prípady? Tie, pri ktorých je šanca na úspech menšia?“ spýtal sa znova Harry a kým pred malou chvíľu jeho srdce takmer prestalo biť, teraz tĺklo ako o život.

„Harry... je to dosť zložité, ale v podstate ide o...“ zhlboka sa nadýchol. „Ide o obchod s deťmi. V Anglicku funguje niekoľko skupín, ktoré unášajú deti a predávajú ich rodinám, ktoré nemôžu mať vlastné, ale z obáv o svoju povesť a svoje meno odmietajú pristúpiť k oficiálnej adopcii. Cudzie dieťa potom vychovávajú a predstavujú v spoločnosti ako vlastné a je len minimálna šanca dokázať, že opak je pravdou,“ vysvetľoval Kingsley a ustaraným pohľadom sledoval svojho mladšieho priateľa.

„Ale veď... čo podoba? Mňa určite by veľmi prekvapilo, ak by mali povedzme Malfoyovci čiernovlasého potomka. To nikoho nenapadlo, podozrievať ich, ak sa dieťa neponášalo na svojich rodičov?“ spýtal sa začudovane.

„Harry, si dosť zbehlý v lektvaroch, aby si vedel, že vzhľad sa dá ľahko zmeniť. A teraz nemám na mysli len mnoholičný lektvar. Existuje celý rad geneticky modifikačných zmesí, ktoré zaistia, že deti sú podobné ľuďom, ktorí sú či už skutoční, alebo len samozvaní rodičia. Ak sa dieťaťu podá takýto lektvar v kombinácii s obradom prijatia do rodiny, tým obradom sú obyčajné krstiny, je prakticky nemožné zistiť, či to dieťa predtým nevyzeralo náhodou inak,“ vmiesil sa do rozhovoru Severus a uprene pritom sledoval svojho syna, ktorému sa po tomto vyhlásení vytratila aj tá trocha farby z tváre.

„Takže by nebolo možné ju podľa vzhľadu rozoznať, ani keby si vedľa nej postavil Danielu?“

„Je veľmi nepravdepodobné, že by sa nám to podarilo,“ pritakal Severus potichu. „V náš prospech hrá fakt, že sú tieto lektvary náročné na prípravu a nezvládne ich len tak niekto so základnými znalosťami,“ dodal a potom sa obrátil k Pastorkovi.

„Poznám sa s každým majstrom lektvarov, čo má licenciu v Anglicku, ba dokonca aj pár jedincov bez nej, ktorí by to dokázali. Ak niekto z nich varil podobné lektvary, zistím to,“ oznámil rozhodne a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. V tej chvíli si Harry neželal vedieť, čoho všetkého by jeho otec bol schopný. Predsa len, počas svojho pôsobenia v úlohe špióna sa toho o čiernej mágii a metódach vypočúvania naučil určite dosť. Lenže šlo o jeho dcéru a on sám by bol schopný pre ňu urobiť čokoľvek.

„A čo magický podpis? Vravel si, že každý kúzelník má osobitý magický podpis, niečo ako odtlačky prstov u kúzelníkov,“ spomenul si odrazu Harry. „Myslíš, že by bolo možné nájsť ju podľa toho?“

„Je pravda, že podľa magického podpisu by sa dala vystopovať, najmä ak je z dvojčiat, ktoré ich majú veľmi podobné. Dokonca sú si podobnejšie, než medzi rodičmi a deťmi. Lenže kým sa u dieťaťa nerozvinie náhodná mágia, že prakticky nemožné ich magickú auru vystopovať,“ odpovedal Kingsley namiesto Severusa. „A dokonca keď sa to podarí, ich vlastný magický podpis je často pozmenený prostredím, v ktorom vyrastajú. Napríklad vo vašom prípade,“ ukázal na Severusa a Harryho, „je podobnosť veľmi veľká, aj keď si dovolím hádať, že keby ťa vychovávala Lilli s Jamesom, tvoj magický podpis by bol odlišný než je teraz.“

„Kingsley, práve si mi prakticky povedal, že pokiaľ ma nebudú vydierať, či sa moju dcéru nepokúsia zabiť pri nejakom diabolskom obrade, nemám šancu ju nájsť, je to tak?“ spýtal sa hlasom naplneným obrovskou bolesťou Harry. Odpoveďou mu bolo len ticho a zamračené tváre starších mužov.

„Čo môžeme robiť?“ spýtal sa Harry a jeho pery sa stiahli do úzkej linky. V tej chvíli bol tak podobný Severusovi. Nedokázal obsedieť na stoličke a najradšej by hneď vyrazil pátrať po svojej dcére.

„To najlepšie, čo môžeš urobiť, je ísť za Ginny, trochu ju upokojiť a pokiaľ možno si aspoň trochu oddýchnuť. A než začneš protestovať, že nás tlačí čas, tak vedz, že len čo odídeš z tejto pracovne, zvolám hliadkovacie skupiny a okamžite zahájime pátranie. Teba budem čakať presne o ôsmej ráno a ty, Severus, by si mohol navštíviť starých známych,“ navrhol Kingsley a jeho pohľad sa stretol so súhlasom v nekonečných hlbinách čiernych očí.

„Chcem začať hneď!“ trval na svojom Harry, no otcova ruka na ramene umlčala jeho protesty.

„Kingsley má pravdu, potrebuješ si oddýchnuť, aby si bol zajtra užitočný,“ uzavrel Severus a viedol Harryho k dverám.

„Ďakujeme za pomoc, Kingsley. Uvidíme sa ráno,“ rozlúčil sa za nich oboch a sledoval, ako Harry kráča popredu k výťahu. Naposledy sa otočil ku Kingsleymu a tak, aby ho jeho syn nepočul, sa spýtal.

Ak sa dostane do inej rodiny, je nejaká nádej?“

„V takýchto prípadoch sa podarí nájsť nanajvýš päť detí zo sto. Je mi to naozaj veľmi ľúto, ale mali by ste sa pripraviť aj na túto možnosť,“ priznal po chvíli opýtaný a Severus len mlčky prikývol na znak porozumenia.

Tak zajtra,“ zamumlal a pár rýchlymi krokmi dobehol skľúčeného Harryho.



 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.