Kapitola č.2: Nájdi ju, prosím!
Brian s Eruannom sa vytratili len čo Harry s Ginny zmizli. Ostalo teda na Severusovi, aby nejako zabavil svojho vnuka a on veľmi dobre vedel, ako zamestnať myseľ malého chlapca.
„Zahráme si šachy, alebo mi pomôžeš s varením lektvarov?“ spýtal sa a neubránil sa po bavenému úsmevu, keď zelené očička malého Arthura zažiarili nadšením.
„A necháš zase niečo vybuchnúť?“ spýtal sa nadšene.
„Dnes nie. Musím pripraviť lektvary pre Poppy,“ odpovedal a sledoval ako chlapcov úsmev pohasol.
„Tak si zahláme šachy,“ zašušlal a odhalil rad bielych zúbkov s niekoľkými medzerami, kde mu zúbky chýbali.
„Výborne, naučím ťa nové ťahy,“ sľúbil Severus a nasledovaný chlapcom, vydal sa na cestu do svojich komnát.
„Pled týždňom som polazil uja Lona,“ pochválil sa a zrejme nepochopil presný význam Severusovho pohľadu. Ten bol doslova šokovaný, že to chlapec dokázal. On sám síce Rona Weasleyho porazil v každej hre, ale rozhodne musel uznať, že to vždy bola veľmi vyrovnaná hra. Predpokladal, že Ron nechal svojho synovca vyhrať zámerne, ale pri prvej hre v ten večer, kedy nechal svoju myseľ trochu sa zatúlať mu chlapec ukázal, že hrať šachy na rozdiel od svojho otca vie.
„Vidím, že za chvíľu sa budem učiť ja od teba,“ uškrnul sa Severus a vstal z kresla, aby chlapcovi priniesol nejaké sušienky a čaj. V tej chvíli ho však zo zamyslenia nad chlapcovou inteligenciou vytrhlo zúfalé volanie jeho manželky.
„Severus, prosím, rýchlo! Poď domov!“ volala ho skrz prívesok a v tej chvíli ho premohla strašná predtucha, že sa niečo stalo s dvojčatami.
„Arthur, poď sem!“ zavolal na chlapca, keď Calwen neodpovedala na jeho otázku, čo sa stalo, len ho prosila, aby rýchlo prišiel.
„Čo sa deje?“ spýtal sa chlapec zmätene. No to už Severus krbom hovoril s Minervou, ktorá bez zaváhania prešla krbom do jeho bytu.
„O čo ide, Severus?“ spýtala sa ustarane a pozrela na Arthura, ktorý vyzeral rovnako nechápavo ako ona sama.
„Neviem, ale volala ma Calwen a zrejme nejde o žiadnu drobnosť. Zvyčajne nebýva hysterická,“ dodal na vysvetlenie a Minerva pochopila.
„Vezmem ho k sebe, bež prvý, pôjdeme hneď po tebe,“ rozhodla a sledovala svojho mladšieho kolegu, ako sa krbom preniesol domov.
„Calwen?“ zavolal na manželku a srdce sa mu na malý okamih zastavilo, keď ju videl úplne schúlenú na gauči, vzlykať a kŕčovito zvierať Connie, ktorej vlastné slzy stekali po tvári a dopadali na deku, v ktorej bolo zabalené dieťa.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa potichu a ovinul svoje mocné paže Calwen okolo ramien. Tá nebola schopná jediného slová, len sa kŕčovito zadrapila do jeho habitu a neprestajne plakala.
„Ktosi nás prepadol len čo zmizli Harry s Ginny a omráčil nás. Bola to žena, čarodejnica...“ vysvetľovala Connie a neodvážila sa pozrieť nevlastnému otcovi do očí. To, čo sa práve stalo... Pevnejšie k sebe privinula dieťa a zhlboka sa nadýchla, potláčajúc slzy, kým pokračovala: „Keď sme sa prebrali, počuli sme ako sa odmiestnila a malá bola preč,“ zašepkala a až vtedy si Severus uvedomil, že jedno z dievčat je preč. Pre Merlina... niekto uniesol jeho vnučku priamo z jeho domu... ako je to možné? Mal tu predsa niekoľko bezpečnostných kúzel, tak ako sa sem dostali?
„Utíš sa, Calwen, to bude v poriadku. Nájdeme ju!“ tíšil ju Severus, ale srdce mu zvieralo úzkosťou. Ako to povie Harrymu? A Ginny? Nechcela ich tu nechať a on ju presvedčil, že tu budú v bezpečí. A tiež tu mali byť v bezpečí, čo do kotla sa to stalo? Všetko v jeho vnútri sa v ňom búrilo a on by najradšej kričal a kričal... Miesto toho sa natiahol, aby si od Connie vzal dieťa a poprosil ju, aby Calwen odviedla do spálne. On zatiaľ uloží malú a zaistí dom. Našťastie mal doma nejaké lektvary upravené tak, aby boli účinné aj u Calwen, hoci nie je čarodejnica a tak jeden vzal so sebou, keď šiel za ňou do spálne.
„Severus, musíš ju nájsť! Prosím, nájdi ju!“ prosila zúfalo a pozerala na neho očami plnými bolesti.
„Pšššt, nájdeme ju, neboj sa. Teraz toto vypi a pokús sa zaspať,“ poradil jej a hlas sa mu zadrhával, hoci sa všemožne snažil nepoddať sa beznádeji. Nie, kým nebude sám.
„Mám spať? Severus, musíme ju nájsť! Ach bože... čo len poviem Harrymu a Ginny... ako sa im budem môcť ešte niekedy pozrieť do očí?“ šepkala.
„V tejto chvíli nemôžeš urobiť nič, než že si oddýchneš. Budem ťa potrebovať silnú, Calwen. Náš syn nás bude potrebovať oboch,“ dohováral jej a ich pohľady plné porozumenia sa stretli.
„Hlavne ju nájdi, Seve!“ prosila a on prikývol. Nie len aby upokojil ju, ale tým prísľubom sa zaviazal aj sám sebe, že neustane v hľadaní, kým svoju vnučku nenájde.
Calwen zaspala a Severus zišiel po schodoch do obývačky, kde našiel Connie sediacu pri postieľke.
„Tiež by si si mala oddýchnuť,“ oslovil ju, až sa strhla od ľaku.
„Počkám na nich,“ šepla. „Budú potrebovať oporu, aj keď... nie som istá, či ju budú chcieť práve odo mňa. Nedivila by som sa, ak by so mnou už nikdy nechceli hovoriť,“ pokračovala, zrejme stratená vo svojich úvahách a výčitkách.
„Connie, nemohla si nič robiť. Ty ani mama ste nemohli brániť ani samy seba, tobôž niekoho iného. Mal som lepšie zabezpečiť dom, ale myslel som, že moje ochrany sú dostačujúce. Neboli a vy... vy všetky ste boli v nebezpečí,“ priznal napokon a jeho ruka spočinula na jej ramene, keď zastal tesne za ňou.
„A pokiaľ ide o Harryho... musíme jeho aj Ginny podržať. Bude to pre nich veľmi ťažké, ale Harry by sa nikdy neznížil k tomu, aby teba alebo mamu z niečoho obviňoval. Ako ho poznám, najviac si bude vyčítať, že s nimi nebol on sám, aby ich ochránil,“ povzdychol si Severus. Veľmi dobre poznal svojho syna i jeho myšlienkové pochody. Vyčíta si aj to, čo ani v najmenšom nie je jeho chyba a pokiaľ išlo o jeho rodinu, platilo to dvojnásobne.
V tom sa ozvalo dvojité puknutie a v miestnosti sa zjavili Harry aj s Ginny, obaja so spokojnými úsmevmi na perách. Len čo Ginny zbadala postieľku, prihnala sa k nej a vzala dcérku do náručia a jej tvár ozdobil ten najkrajší úsmev, akého bola schopná.
„Danielka... moja maličká, mamička už je tu,“ šepkala jej potichu a hojdala ju v náručí, akoby ju nevidela najmenej dva dni a nie jednu hodinu.
„Ako och tak rýchlo rozoznáš?“ spýtala sa Connie so záujmom a prekvapenie na malú chvíľu vystriedalo smútok.
„Lilli má na nose pehu. Síce maličkú, ale dosť výraznú, aby som ich bezpečne rozoznala,“ odvetila spokojná mamička s úsmevom a poobzerala sa po izbe. „A kde vlastne je?“ spýtala sa, keď ju nikde nenašla a jej tušenie, ktoré mala ešte pred chvíľou, opäť zosilnelo a zmeravela. „Kde je Lilli?“ zopakovala svoju otázku a vtedy si aj Harry všimol napätý výraz svojho otca i sestry.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa opatrne, hlasom naplneným obavami.
„Myslím, že by ste sa na to mali posadiť,“ ozval sa odrazu Severus a jeho hlas znel prekvapivo duto.
„Čo tu vlastne robíš, ocko? Mal si byť predsa s Arthurom! Alebo sa niečo stalo v škole?“ vyhŕkol Harry, ktorý si až teraz uvedomil, že tu niečo nesedí.
„Arthur je s Minervou a je v poriadku, upokoj sa! Ide o Lillian...“ povedal takmer nečujne. Aj on si uvedomil, ktoré z dvojčiat zmizlo, keď ukladal Danielu do postieľky. Ginny ho na tento rozpoznávací znak s pehou upozornila pred pár dňami. Bol vtedy veľmi dojatý, keď mu Harry oznámil, že jedna z jeho dcér ponesie Lillino meno a teraz... mohlo by byť samotné meno prekliatím? Najprv jeho Lilly, teraz jeho vnučka... ale ona nezomrela, však? Stále je šanca, že ju nájdu a zas bude všetko v poriadku a oni budú opäť šťastná rodina.
„Kde je? Nebolo jej dobre? Vzal si ju k Poppy? Tak už hovor, ocko!“ skríkol Harry a jeho tvár sa takmer dotýkala Severusovej, keď naňho kričal.
„Harry...“ šepla Ginny a z očí sa jej kotúľali slzy. „Kde je naša maličká?“
„To nič, zlatko. Určite je to len nejaké nedorozumenie,“ tíšil ju Harry a poponáhľal sa k nej, aby jej dodal sily svojim objatím. Opatrne položil Danielu do postieľky a pritiahol si Ginny k sebe.
„Tak už nám to povedz, ocko!“ žiadal Harry a v jeho očiach bolo toľko strachu, až to Severus nevydržal a odvrátil zrak.
„Keď ste odišli, niekto napadol Calwen a Connie, omráčil ich a uniesol Lilly,“ vychrlil zo seba jedným dychom, hlavne aby to mal čo najskôr za sebou.
„Kde je Calwen? Je v poriadku? A čo ty, Connie, si celá?“ spýtal sa Harry ustarane. Presne ako Severus predpokladal. Neobviňoval ich, vedel, že nemali možnosť sa brániť a zjavne mu odľahlo, keď zistil, že sú obe v poriadku, len trochu otrasené.
„Moja Lilli... Harry...naša dcéra...“ jachtala Ginny, neschopná zopakovať, čo sa práve dozvedela. Skryla si tvár do Harryho habitu a rozplakala sa.
„Kto to bol, ocko? Kam ju odniesli?“ vyzvedal Harry roztraseným hlasom. Každé jeho slovo, každý pohyb, gesto... v tom všetko videl Severus bolesť, strach, napätie... vedel, že jeho syn sa ovláda najlepšie ako vie, len aby bol oporou svojej manželke.
„Netuším, Harry. Nenašiel som žiadne stopy, ktoré by nás k nej doviedli. Myslím, že budeme potrebovať pomoc,“ priznal Severus a v tej chvíli Harry pochopil, že je možnosť, že už nikdy svoju dcéru neuvidí. Až doteraz mal nádej, že jeho otec vie niečo viac a spoločne to vyriešia, ale priznaním, že je bezbranný, mu vzal otec aj to posledné svetielko nádeje, ktoré v sebe ešte živil. Jeho smaragdovo zelené oči sa zaliali slzami a jeho objatie zosilnelo, keď sa Ginny rozplakala ešte viac.
„Nájdem ju, zlatko. Prejdem každičký kút sveta ak bude treba, ale ja ju nájdem,“ sľúbil Harry a snažil sa uveriť vlastným slovám. Pohľadom zablúdil k otcovi a hľadal uňho pomoc. Ten mu podal upokojujúci lektvar pre Ginny a sledoval, ako Harry presviedča svoju ženu, aby si ho vzala. Napokon ju uložil na gauč, prehodil cez ňu deku a sediac na zemi jej šepkal slová útechy.
„Zostaneš tu s Connie a Danielkou? Ja s ockom ju pôjdeme hľadať,“ povedal napokon. Nemala silu protestovať a tak len mlčky prikývla, neprítomne pozerajúc pred seba.