Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.20: V hodine dvanástej

14. 3. 2009

Do školy vstúpili spoločne, sledovaní niekoľkými zvedavými pohľadmi študentov. Eru ich viedol do bytu rodičov, ale našli doma len mamu.

„Ako bolo v Prasinkách? Objavili ste niečo zaujímavé?“ volala na nich z kuchyne.

„Viac než zaujímavé,“ odvetila Danka a postrčila Cornéliu do kuchyne. Tá nesmelo vstúpila a placho, ako vyplašená laň, hľadela na ženu stojacu pri kuchynskej linke.

„Dobrý deň,“ zamumlala potichu. Len čo Ginny spoznala ten hlas, sklenená misa, ktorú držala v rukách jej vypadla a rozbila sa na kusy. Zvuk trieštiaceho sa skla ju vytrhol zo šoku a ona začala rýchlo upratovať ten neporiadok.

„Reparo,“ zamumlal Eru, ktorý sa znenazdajky objavil pri mame a vzal jej opravenú misu z ruky.

„Cornélia by s vami chcela hovoriť, mami. Kde je ocko?“ spýtal sa potichu, no Ginny ho nevnímala. Hľadela na dievča, ktoré tam len stálo a nevedelo, čo robiť.

„Dievčatko moje...“ zašepkala a vrhla sa k nej, aby ju objala. Cornélia zmeravela a bojovala proti náhlemu popudu odtiahnuť sa. Ale hrejivá náruč matky, ktorá jej chýbala tak dlho, jej pomohla ten pocit prekonať. Nevedela, čo by mala povedať, tak len mlčala a dovolila žene, aby ju objímala a šepkala jej tiché slová útechy.

„Tak veľmi si nám chýbala, moja maličká. Tak veľmi...“ plakala Ginny od radosti a v tej chvíli akoby neviditeľné okovy, ktoré na pár dlhých dní spútali Cornéliino detské srdiečko, povolili a ona sa cítila šťastná.

„Cornélia?“ ozval sa mužský hlas tesne za ňou a keď sa otočila, hľadela do tváre svojho skutočného otca. Toho otca, ktorému prednedávnom povedala, ako veľmi ho nenávidí. Zahanbila sa.

„Prepáčte mi, čo som vám vtedy povedala. Ja... nemyslela som to naozaj. Ja len...“ jachtala a sledovala, ako si Harry kľakol na jedno koleno pred ňu.

„Viem, že si to nemyslela vážne. Hovoril z teba smútok. Stratila si ľudí, ktorí boli pre teba najdôležitejší v živote... viem, ako to bolí. O to je potom krajšie, keď ich znova nájdeš,“ vravel a na tvári sa mu usadil smutný úsmev.

„Tak ako ste našli mňa?“ spýtala sa nesmelo.

„Tak ako sme našli teba, presne tak. A ver mi, teraz, keď sme ťa našli, neodradili by ma žiadne tvoje slová, aby som sa ťa vzdal,“ uistil ju a ona k nemu nesmelo pristúpila. Chcela by ho objať, ale nevedela, či smie. Vyriešil to za Ňu, keď k nej natiahol ruku a ona ju prijala. Pritiahol si ju k sebe a tak ako predtým Ginny, uisťoval ju u tom, že všetko bude dobré.

„Chápeme, že potrebuješ čas, aby si si zvykla a nebudeme na teba tlačiť. Radi by sme ťa mali nablízku, ale ak sa necítiš na to, aby si bývala tu s nami, môžeš mať samostatnú izbu tu na hrade a myslím, že by sa ti mohlo páčiť chodiť sem do školy. Ale ak chceš byť radšej naďalej u Malfoyovcov...“ zamračil sa pri tom pomyslení a ona tiež.

„Chcela som od nich utiecť, ale nevedela som, kam ísť,“ priznala po chvíli a vyrozprávala im, čo sa odohralo v záhrade odkedy za ňou prišla Daniela.

„Mohla by som tu skúsiť... myslím, zostať tu s vami?“ spýtala sa a všetci nadšene súhlasili.

„Tak teda... vitaj do rodiny,“ usmial sa na ňu Harry a s tichým povzdychom sa postavil z gauča, kam sa medzitým všetci presunuli.

„Rád by som zostal s vami, ale chcel by som ešte zájsť za otcom,“ povedal potichu.

„Ako mu je? Nejaká zmena?“ spýtala sa Ginny ustarane.

„Bola za mnou dnes Poppy. Podľa nej ak nezoženieme pomoc, nemusel by dnešnú noc prežiť,“ priznal priškrteným hlasom.

„To nie!“ zvolala Danka zúfalo. „Prosím, ocko, pomôž mu nejako!“ prosila a vrhla sa otcovi do náručia.

„Kiež by som mohol srdiečko. Ale hoci sa dokážem premeniť na Fénixa, nie je to ako ovládať oheň ako taký. Nedokážem mu pomôcť,“ priznal Harry porazene a v miestnosti sa rozhostilo ticho.

„Cornélia ovláda oheň,“ zamumlal odrazu Eru, ktorý si spomenul na výjav z dnešného rána. Všetky oči sa upreli na ňu a ona nevedela, čo od nej očakávajú.

„Čože? Chcete povedať, že ja...“ jachtala.

„Si naša posledná nádej,“ pritakal Eru.

„Pozri, Cornélia, viem si predstaviť, že môjho otca obviňuješ za to, čo sa stalo mužovi, ktorého si považovala za otca. Viem, aké to je, stratiť otca. Šesť rokov som si myslel, že je mŕtvy a keď sa vrátil, vyzeralo to, že ho znova stratím,“ priznal Harry a pozeral na svoju znovu nájdenú dcéru.

„Prečo mi to hovoríte?“ nechápala.

„Môj otec zomiera. Marcus, tvoj otec, naňho zaútočil ohňom a ten ho teraz zožiera zaživa. Ten oheň je v jeho vnútri a my ho nemôžeme nijako uhasiť. Len človek so schopnosťou ovládať tento živel by mu mohol pomôcť,“ na chvíľu sa odmlčal. „Viem, že nemám právo ťa o to žiadať. Možno si želáš, aby zomrel a zaplatil za to, čo urobil, ale on sa len bránil. To čo sa stalo Marcusovi bola nehoda, on ho nechcel zabiť. Ale ak si aj tak myslíš, že si zaslúži trest, nechaj ministerstvo a súd, aby o tom rozhodlo. Ja ťa, z lásky k svojmu vlastnému otcovi žiadam, pomôž mu!“ šepkal Harry a jeho prosba bola naliehavá a úprimná.

„Neviem ako,“ pípla. „Otec ma učil, ako oheň ovládnuť, ale až do dneška sa mi to nikdy nepodarilo,“ priznala.

„Ty už na to prídeš,“ povzbudila ju Ginny a položila jej ruku na rameno. „Môžeš to aspoň skúsiť?“

Cornélia sa na chvíľu zamyslela, no napokon prikývla.

Zhodli sa na tom, že bude lepšie, ak na ošetrovňu nepôjdu všetci a tak Harry viedol svoju dcéru chodbami hradu až do veže, kde sa nachádzalo nemocničné krídlo.

„Za toto ti nebudem môcť nikdy dosť poďakovať,“ povedal jej, keď sa zastavili tesne pred dverami. „Možno sa to nepodarí, ale aj to, že si ochotná to skúsiť po tom všetkom, pre mňa znamená viac, než si dokážeš predstaviť.“

Dúfam, že to zvládnem,“ povzdychla si a načiahla sa ku kľučke. Pohľad jej padol na muža napoly sediaceho, napoly ležiaceho na posteli, neschopného akéhokoľvek pohybu. Avšak to nebolo všetko. Ona ako jediná videla to, čo sa so Severusom skutočne dialo. Videla, že celé jeho telo spaľuje ničivý požiar ohromných rozmerov a zanecháva za sebou len púšť. Nevedela, čo by mala urobiť, tak len natiahla ruku k Severusovej hrudi tak, ako to urobila ráno a zamumlala: „Compos pyr lacesso tui: re- venio ibi quo attineo,“ (Ja, strážkyňa ohňa ťa vyzývam: Vráť sa tam, kam patríš!)

Na chvíľu si myslela, že sa jej to podarilo, ale oheň sa len ako obrovský had začal zvíjať prudšie a divšie ako predtým a podľa toho, ako sa zmenil výraz v Severusových očiach bolo jasné, že tú zmenu pocítil.

„Nefunguje to!“ zvolala zúfalo. Pocítila ako jej ramená zovreli dve mocné dlane a ktosi jej niečo šepkal do ucha.

„To nič... nič sa nedeje... skús to ešte raz. Zvládneš to! Ty to dokážeš!“ povzbudzoval ju Harry.

„Je to jeho oheň... nepočúvne ma!“ krútila hlavou. No v tom ju niečo napadlo, ale nebola si istá, či je to vhodné. „Niečo... niečo ma napadlo,“ zašepkala a pozrela na Harryho.

„Áno, moja malá? Čo ťa napadlo? Určite to bude to správne,“ prikyvoval Harry.

„Neviem, či to bude fungovať a... bude ho to veľmi bolieť,“ povedala a smutne pozrela na Severusa. Ich pohľady sa stretli. Potom na chvíľu pozeral na Harryho a ten prikývol.

„Máš to skúsiť, nech by to bolo čokoľvek. Pokúsi sa to vydržať, ale keby nie, chcel aby si mu odpustila,“ povedal Harry to, o čo ho Severus požiadal. „Je mu ľúto to, čo sa stalo Marcusovi.“

„Bola to nehoda,“ zašepkala Cornélia a znova pozrela do tých tmavých očí, naplnených bolesťou, no po svojich slovách v nich mohla vidieť aj úľavu.

„Mohla by sem prísť Daniela? Myslím, že bez nej to nezvládnem,“ povedala napokon pevným, rozhodným hlasom a vysvetlila Harrymu, o čo sa chce pokúsiť.

Pomocou letaxu sa tam dostala jej sestra behom niekoľkých minút a pozorne si vypočula sestrin plán.

„Mohlo by to fungovať,“ prikývla a než sa do toho pustili, pristúpila k posteli. Pošepkala dedkovi niečo do ucha, pobozkala ho na tvár a hneď potom sa postavila vedľa svojej sestry. Zdvihli svoje dlane, tentoraz však nemierili proti sebe, lež obe rovnakým smerom na Severusa.

Clamitare pyr meus,“ zvolala Cornélia a uvidela, ako na jej dlani vzplanula ohnivá guľa. Sústredila sa na ňu a na to, aby mierila presne, keď vyslovila ostré: „VORO!“ (Pohlť ho!)

V tej chvíli začali dva ohnivé hady bojovať medzi sebou a ona nepochybovala, že to Severusovi spôsobuje nesmiernu bolesť, niekoľkokrát horšiu, než cítil doteraz. Lenže nevedela, čo iné by mala urobiť, tak len mysľou posilňovala svoj živel, ktorý pomaly ale isto pohlcoval Marcusov. Keby bol Marcus stále nažive, zrejme by sa jej to nikdy nepodarilo, ale teraz... Podarilo sa. Jej oheň získal prevahu a teraz to bol on, kto spaľoval Severusove telo, lenže ona ho nemohla odvolať. Otcov oheň bol v tele uväznený a keby odvolala ten svoj, zostal by tam, opäť silný ako doteraz. Oni však mali jednu výhodu. Mali Danielu, ktorá bola schopná svojím živlom, vodou, uhasiť sestrin oheň.

Daniela, tak ako Cornélia teraz jasne videla oheň v Severusovom tele a fascinovaná i vystrašená zároveň sledovala celý súboj živlov. Nepotrebovala, aby jej sestra vravela, kedy začať. Natiahla ruku a podobne ako predtým Cornélia, vyvolala svoj živel. Clamitare aqua meus. VORO!“ zvolala a prúd vody začal pomaly, ale isto hasiť ničivý požiar a akoby zázrakom, aj všetku škodu, ktorú napáchal. Nezostávalo po ňom nič, žiadna spálená púšť a akoby Severusovo telo obmyli živou vodou, samo sa začalo obnovovať, až napokon nezostala žiadna stopa po tom, čo sa v ňom odohrávalo niekoľko ukrutne dlhých dní.

Možno sa mýlila, ale keď videla, ako jej živel účinkuje na zranené tkanivá, pomyslela si, že je to určite tým, že jej otec je Fénix. Vďaka tomu zrejme jeho dcéry ovládali práve oheň a vodu, veď jeho najväčšími darmi je práve životodárny oheň a liečivé slzy. Cornélia svojim ohňom zničila iný a tým v podstate darovala Severusovi nový život. Jej oheň mohol byť uhasený a jeho následky odstránené liečivou vodou.

Obe dievčatá sa vyčerpaním zosunuli na zem a sťažka oddychovali.

„Poppy!“ zavolal Harry okamžite ošetrovateľku a spoločne ich uložili do postelí.

„Čo to pri Merlinovi tie dve vyvádzali? Sú úplne vyčerpané,“ pohoršovala sa.

„Práve mi zachránili život,“ zachrčal z vedľajšej postele Severus.

„Ocko!“ zvolal Harry.

„Severus!“ zhíkla prekvapená ošetrovateľka.

„Nekričte toľko!“ ohradil sa a vyčerpane položil hlavu späť na vankúš. „Som v poriadku, hlavne sa postarajte o tie dve,“ kývol smerom k svojim vnučkám a keď si myslel, že ho nik nesleduje, pozrel ich smerom a vďačne sa usmial. Zdalo sa, že mal v živote viac šťastia, než by si bol kedy pomyslel. Mal rodinu, na ktorú sa mohol vždy spoľahnúť a nielen synov, ale aj vnukov a vnučky, ktorí sú preňho schopní urobiť čokoľvek. Toto poznanie ho zahrialo pri srdci a hoci ho zmáhala únava, premohol sa a vyhrabal sa z postele. Pohľadom zmrazil Poppy, ktorá mu v tom chcela zabrániť a vďačne prijal Harryho pomoc, aby sa dostal ku Cornéliinej posteli.

„Ďakujem ti, moja drahá Lillian,“ zašepkal a hoci ona už dávno spala, jeho slová museli preniknúť do jej podvedomia, pretože sa v spánku usmiala. A rovnako ako ona sa usmievala aj Daniela. Mala späť svoju stratenú sestru, svoje stratené druhé ja a napriek tomu, že to bolo takmer nemožné, zachránili starého otca. Jej narodeninové prianie sa konečne vyplnilo a dokonca so sebou prinieslo i malý bonus za to, že sa omeškalo.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.