Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.18: Ty môžeš...

14. 3. 2009

Ešte v ten večer povedal Harry pravdu o Cornélii aj svojim zvyšným deťom. Arthur, tak ako všetci, bol najviac otrasený zistením, že sa takmer oženil so svojou sestrou. Daniela bola naopak potešená, že konečne našla stratenú sestru. Vždy jej stratu vnímala ako stratu časti samej seba a teraz, akoby konečne našla ten chýbajúci kúsok skladačky svojho života. A Eru... ten vedel, že to, čo ku Cornélii cíti, je na míle vzdialené tomu, čo cíti k Daniele. Nebola to náklonnosť, nebola to ani sesterská láska. Cítil k nej viac než to, lenže odteraz musí svoje pocity navždy potlačiť a nie kvôli tomu, že ako žena preňho bude nedostupná... je to prakticky jeho sestra, aj keď má každý inú krv. Nie sú pokrvní príbuzní, ale keby ju pred rokmi neodlúčili od jej skutočnej rodiny, nikdy by sa to nemohlo stať. Videl by ju vyrastať, tak ako Danielu a jeho city k nej by boli rýdzo súrodeneckého charakteru.

Na druhý deň sa Harry pokúsil s Cornéliou hovoriť, ale bolo to snáď horšie, než opisoval Eru. Vmietla mu do očí, že ich všetkých nenávidí a radšej by zomrela, než by mala žiť s ľuďmi, ktorí ju pripravili o rodinu. Nedbala na to, že práve tá rodina, o ktorej vravela, ju pripravila o tú skutočnú. Nakoniec to boli Malfoyovci, ktorí jej pomohli zariadiť pohreb a vzali ju k sebe, pretože ešte nebola plnoletá a nemohla zostať sama.

Harry s Ginny síce hľadali pomoc na ministerstve, ale márne. Úradníci síce uznali, že je možné, že Cornélia Oliviersová je v skutočnosti Lillian Snapeová, ale kým ona sama odmieta akýkoľvek kontakt s nimi, nik ju nemôže nútiť. Nie, pokiaľ je niekto, kto sa o ňu postará a ten niekto bol Draco Malfoy. Všetkým bolo jasné, že tomu podliakovi išlo len o jej peniaze, lenže nik s tým nič neurobil a tak sa Harry s Ginny len prizerali tomu, ako sa ich dcéra ženie do nešťastia. Len strach z toho, aby Cornélia nevyviedla nejakú hlúposť, ich držal trochu stranou.

A starosti im všetkým nerobila len ich dcéra. Hrozba smrti stále visela nad Severusom a Harry nebol ani o krok bližšie k tomu, ako mu pomôcť. Bolo to už päť dní a oni ho udržiavali v umelom spánku tak dlho, ako to len šlo. Občas ho však museli zobudiť, pretože podľa Poppy by prílišná intenzívna bolesť v kombinácii s dlhým magickým spánkom mohli viesť k trvalému poškodeniu mozgu. Vo chvíľach, keď bol Severus pri vedomí, sedávala pri ňom Calwen alebo Harry a rozprávali mu o všetkom možnom, aby odpútali jeho pozornosť od bolesti, ktorú ani pomocou najsilnejších lektvarov nedokázali úplne potlačiť.

Dnes bol jeden z tých dní, kedy mal byť Severus pri vedomí. Ležal tam s otvorenými očami a hľadel do bieleho stropu, ktorý hrozil svojou veľkosťou, že ho čochvíľa zavalí. Chcel odvrátiť pohľad od toho miesta, no nemohol. Bol neschopný urobiť jediný pohyb. Nemohol ani len pohnúť perami, aby si vypýtal vodu či niečo, čo by potlačilo tú neznesiteľnú bolesť. Mohol len pozerať na to jedno jediné miesto a čakať, kým sem niekto príde.

Počul, ako sa dvere otvorili a znova potichu zatvorili. Podľa krokov vedel, že je to Harry a naozaj, čierna strapatá hlava sa o chvíľu zjavila v jeho zornom poli.

„Ahoj, ocko,“ pozdravil ho jeho syn a ich pohľady sa na malý moment stretli. Cítil, ako sa jeho telo pohlo, ale nie jeho vlastným pričinením. Harry mu podložil chrbát vankúšom a posadil ho. Odrazu videl ošetrovňu v celej jej paráde, aj keď jeho zorný uhol pohľadu mu nedovoľoval ju vidieť skutočne celú.

Máš úplne suché pery a pokožku, zrejme si dehydrovaný. Musím povedať Poppy, aby ti častejšie dávala napiť,“ zamumlal Harry a použil Aguamenti a síce sa po tomto jednoduchom kúzle dostavila len minimálna úľava, bola to úľava. Harry však nezabudol na to, že lepšie než kúzlo je voda sama o sebe a priložil pohár s chladnou čírou tekutinou k otcovým ústam. Severus hltavo pil vodu, až kým nebol pohár prázdny.

„Cítiš nejakú zmenu?“ spýtal sa otca, keď sa ich mysle konečne spojili a oni spolu hovorili tak ako pred pár dňami.

„Minimálnu. Tá bolesť je príšerná,“ odpovedal Severus.

„Už tretí deň ti do vody a lektvarov pridávam slzy Fénixa. Myslel som, že by to mohlo aspoň trochu pomôcť,“ priznal Harry smutne.

„Pomáha to, Harry, naozaj. To len... tá bolesť je príliš silná, aj keď s tými lektvarmi je v posledných dňoch znesiteľnejšia a lektvary účinkujú dlhšie.“

„Ale stále to nie je dosť!“ zvolal Harry zúfalo.

„Harry...“ povzdychol si Severus. Nevedel, ako začať.

„Áno, ocko? Potrebuješ niečo?“ spýtal sa hneď mladší muž.

„Áno, Harry. Potrebujem, aby si mi pomohol. Už to viac nevydržím. Tá bolesť ma privádza do šialenstva a tá bezmocnosť... neschopnosť sa ani len pohnúť...,“ začal.

„Robím čo môžem! Hovoril som snáď s každým liečiteľom u sv. Munga, dokonca aj s odborníkmi z Francúzska, ale schopnosť ovládať živly je dosť vzácna a tí, ktorí to dokážu, držia to v tajnosti. Ale ja sa nevzdám, ocko. Aj keby som mal ísť znova do Afriky... Kovu by možno vedel, ako ti pomôcť. Vieš, že ma nič nezastaví...“ ponáhľal sa Harry s odpoveďou.

„Harry, počúvaj ma! Nechcem, aby si šiel do Afriky. Nechcem, aby si sa ty, alebo ktokoľvek iný kvôli mne trápil. Ten oheň nezastavíš... bude sa šíriť stále ďalej, až kým sa úplne nepomätiem a... ušetri ma toho, synak. Ty vieš, že môžeš. V mojom laboratóriu, najvyššia polica vpravo... nájdeš tam, čo potrebuješ,“ vravel Severus potichu a snažil sa, aby na jeho hlase nebolo príliš poznať, že má strach. Bol rozhodnutý a pripravený zomrieť. Vedel, že smrti sa tentoraz nevyhne a nechcel to predlžovať. Chcel zomrieť pokiaľ možno aspoň trochu dôstojne a zachovať si aspoň časť zdravého rozumu. Neželal si, aby naňho jeho rodina spomínala ako na šialenca.

„Čo? To... to nemyslíš vážne, ocko! Nemôžeš! Ty...“ jachtal Harry a oči ho pálili, ako sa snažil potlačiť slzy. Naozaj ho otec žiadal, aby urobil niečo také? „Nesmieš premýšľať o smrti, ocko. Ja ťa z toho dostanem, sľubujem! Už toľkokrát to vyzeralo beznádejne a zvládli sme to, spomínaš? Si silnejší než tá bolesť!“ kričal zúfalý Harry.

„Už dávno nie, synak. A tejto bolesti ani ja nedokážem vzdorovať. Prosím, pomôž mi! Ak ma máš rád, a ja viem, že máš, urob to pre mňa. Stačia tri kvapky do vody a bude po všetkom. Nebudem cítiť nič, len tá prekliata bolesť konečne zmizne a ja budem zas voľný,“ naliehal. „Prosím, Harry. Viem, že je to pre teba ťažké, ale ty jediný môžeš,“ žiadal a bolesť ho opäť ochromovala. Harry to cítil a opustil otcovu myseľ. Bol už takmer čas na jeho lektvary a on sa pre ne načiahol. Do každého z nich pridal niekoľko kvapiek Fénixových sĺz, ktoré dnes ráno vo svojej zvieracej podobe vyronil kvôli nemu. Dal mu ich vypiť a než stihol ktorýkoľvek z nich povedať viac k predošlej téme, vošla dnu Calwen a Harry ich nechal osamote. Tí dvaja spolu hovorili prostredníctvom prívesku, ktorý stále ešte nosili.

Jeho kroky viedli, ktovie prečo, práve do otcovho laboratória. Myšlienky v jeho hlave boli zmätené a on tak, ako pred pár dňami, nevedel, čo robiť. Bol bezradný. Ako ho mohol otec požiadať o niečo také? Dobre vedel, že by nikdy s ničím takým nesúhlasil. Na druhú stranu ho chápal. Videl, čo s ním tá bolesť robila. Podlamovala jeho silného ducha a on už ďalej nemal silu bojovať. Poddal sa tomu a prijal fakt, že mu niet pomoci. Lenže s tým sa Harry odmietal zmieriť. Nemôže nechať svojho otca zomrieť. Nie, to nejde. Čo by bez neho robil? Už dvakrát ho takmer stratil a tá bolesť a prázdnota, ktorú vtedy cítil... nie, nechcel to zažiť znovu.

Otvoril skrinku a vzal fľaštičku z najvyššej police, ktorú mu jeho otec opísal. Chvíľu ju prevracal v rukách a podozrievavo si prezeral jej obsah. Vedel, čo je to za jed a rozhodne nesúhlasil s tým, že by otec nič necítil. Aj keď... v porovnaním s bolesťou, ktorá ho spaľovala teraz, by bolo toto naozaj takmer ničím. Lenže on nemal právo urobiť niečo také. Možno by to bolo ľudské a nik by mu to nemohol vyčítať, ale on sám by s tým nedokázal žiť.

„Nie!!!“ skríkol a hodil fľaštičkou o stenu. V tej chvíli naňho doľahli všetky pocity nahromadené za posledných niekoľko dní a on sa zviezol pozdĺž steny na zem a usedavo sa rozplakal. Bol rád, že ho tak nik nevidí, ale on to potreboval. Potreboval to zo seba všetko dostať, aby mohol ďalej bojovať o otcov život a rodinné šťastie. Ale je to ešte vôbec možné?


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.