Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.16: Život v troskách

14. 3. 2009

Dom Olivierovcov sa ponoril do ticha a Cornélia sa konečne osmelila vyjsť zo svojej izby. Počula, ako sa otec s niekým háda a potom zvuky prebiehajúceho boja. Bála sa. Zo skúseností vedela, že by otec neocenil, keby v tej dobe čo i len vystrčila nos z dverí a tak čakala za dverami, zatínajúc zuby a modliac sa, aby boli jej rodičia v poriadku.

Ticho, ktoré sa po chvíli rozhostilo ju však neukľudnilo. Toto ticho so sebou nieslo predzvesť niečo strašného a keď kráčala k matkinej izbe, hrdlo jej zvieralo úzkosťou. Už bola takmer tam, keď zbadala čiernovlasého muža tackavo kráčať ku dverám. Spoznala ho a kým si nebola istá, že odišiel, zostala ukrytá za rohom. Dva kroky ju delili od izby, v ktorej sa pred chvíľou odohrávalo doslova peklo. A peklo veru neskončilo ani teraz. Odchýlila dvere a jej pohľad padol na mŕtveho otca.

„Ocko!!! Nie!!!“ skríkla a bežala k nemu. Roztrasenou rukou siahla na jeho prebodnutú hruď a jej prsty nahmatali niečo teplé a lepkavé. Krv. Bolo jej tu veľa a ona ako v tranze hľadela do otcových prázdnych očí. „Ocko!“ šepla zúfalo. V jeho očiach len márne hľadala akúkoľvek iskru života, akýkoľvek náznak lásky, nehy či naopak nenávisti. Nebolo v nich nič, len prázdnota. Bol mŕtvy.

Cornélia cez slzy takmer nevidela, ale napriek tomu sa rozhliadla po izbe, zničenej bojom, a pohľad jej padol na matku. Ak si doteraz myslela, že horšie to už byť nemôže, mýlila sa. Márne ňou triasla a snažila sa ju zobudiť. Došlo jej, že na tomto svete zostala samučičká ako prst. Nechápala prečo, no vedela, vďaka komu. Severus Snape zabil jej rodičov. Chcel tak zabrániť, aby sa vydala za jeho vnuka? To nemohol nájsť iný spôsob? Nenávidela ho. Nenávidela celú tú rodinu a už nikdy, nikdy nechcela nikoho z nich ani vidieť.

Podišla k matkinmu stolu, aby napísala krátku správu a poslala ju krbom z inej miestnosti na ministerstvo. Bola to žiadosť o pomoc. Nenapadlo ju, čo iné by mohla urobiť. Až keď sa vrátila späť, nevediac, čo vedie jej kroky znova priamo tam, padol jej zrak na pokrčený list pergamenu, ktorý ležal na zemi a ona sa preň zohla. Hlava sa jej zatočila a kolená sa podlomili. Zviezla sa na zem a lapala po dychu. Celý jej život bol odrazu v troskách. Ona nebola dcérou svojich rodičov. Nebola Cornélia Oliviersová, ako jej celý život tvrdili jej rodičia. Rodičia, ktorí sú teraz aj tak mŕtvi a ona... kto vlastne je? Čo s ňou teraz bude? Znova pozrela na mamin list a na slová: Je to stratené dvojča Daniely Snapeovej, sestra muža, za ktorého ju chceš vydať. Ako jej to len mohli urobiť? Ako? Bola dcérou ľudí, ktorých vinou prišla o rodičov. O tých, ktorí ju vychovali a dali jej strechu nad hlavou. Ľudí, ktorých nenávidela, napriek tomu, že by ich mala milovať. Nemohla. Nemohla cítiť nič, než surovú nenávisť a nekonečnú prázdnotu. S rukami od krvi a tvárou zmáčanou od sĺz sedela schúlená v rohu izby a neprítomne hľadela do neznáma, kým neprišli ľudia z ministerstva.

 

Eru bol už na odchode, keď začul svojho kolegu, ako kričí na pohotovostnú skupinu.

„Máme tu vraždu v sídle Olivierovcov. Vrahom je vraj akýsi Severus Snape, ktorý utiekol,“ ohlásil a Eru akoby skamenel.

„Čo si to vravel?“ spýtal sa šokovane kolegu. Ten naňho nechápavo pozrel a zopakoval správu.

„Oh, pre Merlina... Severus Snape... Oliviers... je to ten, kto si myslím, že to je?“ spýtal sa a Eru prikývol.

„Môžem ísť s vami?“ spýtal sa odrazu.

„Nermal by si. Táto udalosť sa ťa osobne dotýka a mohlo by...“ otáľal Donald Orwel, ten, ktorý zachytil Cornéliiu žiadosť o pomoc.

„Čo, Donald? Máš na mysli marenie vyšetrovania? V tom dome je budúca žena môjho brata a nevieme, kto bol zavraždený. Musím vedieť, či nie je zranená. A k tomu všetkému... označili za vraha osobu, ktorá je mi veľmi blízka. Musím vedieť, čo sa deje!“ skríkol Eru a Donald naňho chvíľu mlčky hľadel.

„Pôjdeš so mnou k Olivierovcom. Tento prípad sa ťa netýka, budeš len ako nezaujatý pozorovateľ, aby si sa uistil, či je to dievča v poriadku. Obávam sa, že nechať ťa tu by mohlo spôsobiť väčšie komplikácie,“ zamumlal a mal na mysli možnosť, žeby Eru varoval Severusa.

„Vďaka,“ odvetil Eru a spolu s ostatnými sa rýchlo premiestnili k spomínanému sídlu.

Na klopanie nik nereagoval, čo len svedčilo o tom, že nejde o planý poplach. Vošli teda dnu a pátrali po známkach násilia. Tiché vzlyky sa k nim niesli z poschodia a tak sa vydali za nimi. Bol to práve Eru, kto ako prvý zbadal hrozný výjav v izbe. Marcus a Constance mŕtvi a v rohu schúlená vzlykajúca Cornélia celá od krvi. Srdce mu zovrelo úzkosťou, keď sa k nej rozbehol a opatrne, ako ranené vtáča ju vzal do náruče.

„Cornélia, si zranená? Je ti niečo?“ pýtal sa a snažil sa nájsť nejaké zranenia. Po chvíli mu došlo, že krv na jej rukách a šatách musela byť Marcusova a nevýslovne mu odľahlo. Privinul si k sebe vzlykajúcu dievčinu a snažil sa ju upokojiť.

„Čo sa stalo?“ dožadoval sa vysvetlenia Donald.

„On... on ich zabil,“ jachtala Cornélia a pozrela na neznámeho muža. „Počula som, ako sa hádali... potom bojovali a keď som sem prišla...“ znovu sa rozplakala. Nedokázala pozrieť na telá svojich rodičov.

„Viete, kto to bol, slečna Oliviersová? Videli ste ho?“ pokračoval Donald jemne a ona prikývla. Eru akoby zamrzol. Bola to ona, kto na lístok napísal, že tu videl jeho dedka? Poznala ho, ale nemohla sa zmýliť?

„Bol to on... tvoj starý otec,“ povedala odrazu neuveriteľne mrazivým hlasom, a akoby si až teraz uvedomila, kto ju objíma, odtiahla sa. „Zabil mojich rodičov. Zabil ich a ja ho nenávidím,“ povedala s ľadovým kľudom. „Všetkých vás nenávidím! Všetkých! Už vás nikdy nechcem vidieť!“ kričala ako zmyslov zbavená.

„Cornélia, si rozrušená...“ snažil sa ju utíšiť.

„Vypadni! Nechcem nikoho z vašej prekliatej rodiny vidieť. Rozumel si? Nikoho!“ kričala naďalej a jej hnev sa miesil s obrovskou bolesťou. List, ktorý doteraz zvierala vo svojej ruke jej vypadol a on po ňom siahol. Pravda, ktorú mu ten kúsok papiera zvestoval, ho zasiahla plnou silou.

„Eru, bolo by lepšie, keby si odišiel. Slečna Oliviersová si zjavne nepraje, aby si tu bol. Navyše, dostal som správy o tvojom starom otcovi,“ ozval sa odrazu jeho nadriadený.

„Kde je? Nevzali ho do Azkabanu, však? Určite je nejaké vysvetlenie...“ začal potichu.

„Je v Bradaviciach. Aj on bol zrejme zranený a vraj na tom nie je práve najlepšie,“ oznámil mu.

V tej chvíli bol Eru rozpoltený tak, ako ešte nikdy v živote. Bojoval medzi potrebou objať Cornéliu, ktorá, ako sa ukázala, bola jeho stratená nevlastná sestra. Celý ten čas bola tak blízko a nevideli to. Ani nemohli. Nech sa snažil akokoľvek, jej podoba s Danielou začínala i končila farbou očí. Lenže ona o jeho objatie nestála. Kričala naňho, ako veľmi ich všetkých nenávidí, hoci ak čítala ten list, vedela pravdu.

V rovnakej chvíli však chcel vybehnúť z toho domu, nasiaknutého zlom a teraz i prestúpeného pachom smrti, a zistiť, čo je s jeho dedkom. Bol zranený... ako veľmi? Podarí sa Poppy ho z toho dostať? Čo ak... nie, nechcel na to ani len pomyslieť. Napokon sa rozhodol. Tu je v tejto chvíli zbytočný. Možno keď sa Cornélia trochu upokojí, bude sa s ňou dať hovoriť, ale teraz...

„Budem v Bradaviciach. Musím zistiť, čo s ním je,“ oznámil svojmu nadriadenému a ten len mlčky prikývol a sledoval mládenca miznúceho na schodoch rodinného sídla Olivierovcov.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.