Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.14: Ty a ja

14. 3. 2009

Večierok pri príležitosti zásnub jedinej dcéry Marcusa Oliviersa musel byť, a tiež bol, veľkolepý. Celkovo sa tu zišlo takmer päťdesiat ľudí, tentoraz však šlo o najbližšiu rodinu a príbuzných. Kým Marcus rozdával úsmevy na všetky strany, Harry sa snažil byť neviditeľný. Neustále pozoroval svojho syna, ktorý spolu so svojou budúcou ženou, Cornéliou, prijímali gratulácie a na oboch bolo vidieť nervozitu.

"Som rád, že pri tom všetkom vo svojom živote som bol ušetrený aspoň tejto skutočnosti," povzdychol si Harry, stojac so Severusom a Siriusom pri jednom stole s drobným občerstvením. Mali odtiaľ skvelý výhľad na celé dianie.

"Veru, chudák Arthur. Viem, ako sa cíti," pritakal Sirius a keď videl nechápavé pohľady, ktoré sa naňho upierali, pokrčil ramenami. "Otec ma chcel oženiť, keď som mal šestnásť. Preto som utiekol a mal som šťastie, že ma Jamesovi rodičia prijali akoby som bol ich vlastný."

"Povodne sa podobné manželstvá dohadovali kvoli zachovaniu čistej pokrvnej línie a v niektorých starých rodinách sa to zachováva dodnes," vmiesil sa do rozhovoru Severus.

"Chceš povedať, že v našej rodine tomu nebolo inak?" vyzvedal Harry.

"Moji rodičia neuzavreli zväzok dobrovoľne a podľa toho ich manželstvo aj vyzeralo. Našťastie otec zomrel skor, než mohol presadiť svoju voľu a oženiť ma, povedzme s Bellatrix Lestrangovou," pokrčil ramenami.

"Teda... už len tá predstava, žeby bola Bellatrix moja matka..." otriasol sa zhnusene najmladší z mužov.

"A kde je Eru? Myslel som, že príde podporiť svojho brata," spýtal sa znenazdajky Sirius a nalial si už druhý pohárik punču.

"Neviem, už tu dávno mal byť. Odkedy sa o tom dozvedel, nevidel som ho. Akoby sa nás stránil," povzdychol si Harry a pohľadom prechádzal po celom salóne, či ho niekde nezazrie.

"Možno žiarli," uškrnul sa Sirius, no pod váhou dvoch nahnevaných pohľadov okamžite sklapol a musel uznať, že jeho vtip bol nemiestny.

Cornélia mala pocit, že sa dusí. Stála vedľa toho neznámeho mladého muža a musela sa usmievať, hoci jej srdce krvácalo. Arthur bol pekný, a podľa tých pár slov, ktoré medzi sebou prehodili sa jej zdal byť aj milý a vtipný. Ako žena by sa po jeho boku zrejme nemala zle. Prinajmenšom by sa nej nesprával tak chladne až kruto, ako jej otec k matke. Lenže ak sa nenaučia milovať jeden druhého, ani vzájomná úcta a tolerancia im nebudú zárukou šťastného a pokojného manželstva. Prečo len otec nesúhlasil s tým, aby si vzala Erua? Aj keď, možno ani on by ju nechcel. Ale k tomu aspoň ona niečo cítila a verila, že by sa jej podarilo aj v jeho srdci rozdúchať plamienok lásky. Teraz, po boku jeho brata, ho však zrádza a akoby sama sebe prebodla srdce ostrou dýkou. Len čo sa zástup gratulantov rozišiel a ona bola konečne aspoň na chvíľu voľná, vybehla do záhrady a nechala svoje slzy, aby si razili cestičku po jej tvári. Želala si mať krídla a letieť preč. Preč od tohto všetkého a byť konečne slobodná. V posledných niekoľkých dňoch si naplno uvedomila, ako veľmi ju otec obmedzoval, aj keď si nikdy nemohla sťažovať na nedostatok jeho záujmu, či lásky, ktorou ju zahŕňal. Vedela, že ju mal rád a ona mala rada jeho, ale práve preto ju táto zrada bolela o to viac. Dobehla až k veľkému dubu na konci záhrady, kde často rada sedávala a nedbajúc na šaty, ktoré by mohla zničiť, sadla si do trávy a vzlykala.

Nepočula jeho kroky a preto sa strhla, keď pocítila čiusi dlaň na svojom ramene.

"Ty?" spýtala sa prekvapene.

"Áno, ja... smiem si prisadnúť?" spýtal sa tichý hlasom a nečakajúc na jej odpoveď si sadol hneď vedľa nej.

"Čo tu robíš?"

"Prišiel som blahoželať svojmu bratovi a jeho budúcej neveste," zamumlal a pozeral kamsi do diaľky.

"Vysmievaš sa mi?"

"Nie, to by som si nedovoli," pokrútil hlavou. "Vieš, nie si jediná, kto je z celého tohto cirkusu nešťastný."

"Máš na mysli svojho brata?"

"Áno, aj jeho. Vieš, on ani otec by s tou svadbou nikdy nesúhlasili, keby..." odmlčal sa.

"Keby?" dožadovala sa dokončenia vety.

"Tvoj otec ublížil našej mame a keby Arthur nesúhlasil, nechal by ju zomrieť. Arthur to urobil len preto, aby ju zachránil."

"Prečo mi to všetko hovoríš?" zvolala zúfalo. Nielen, že jej Eru práve povedal o ďalšej špinavosti jej otca, ale zároveň poukázal na to, že inak by Arthur nikdy so svadbou nesúhlasil. Nie je to ďalší dovod k tomu, aby sa toho manželstva obávala? Čo keď ju bude Arthur obviňovať z toho, čo sa stalo a urobí jej zo života peklo? Dokáže ona zniesť pomyslenie na to, že mu je odporná a hnusí sa mu?

"Hovorím ti to len preto, aby si vedela, že je v rovnakej situácii ako ty. Nemal na výber. Ale tiež chcem, aby si pochopila, že to čo urobil, bolo od neho veľmi veľké gesto, ktoré svedčí o jeho charaktere. Je to moj brat a poznám ho lepšie než ty. Viem, že urobí všetko, aby ani jeden z vás netrpel tým, k čomu bol donútený. A časom... časom sa možno naučíte milovať jeden druhého," vravel potichu a ku koncu ho už takmer nepočula.

"Je možné zamilovať sa, keď už raz miluješ?" spýtala sa odrazu.

"Si ešte veľmi mladá... to čo cítiš je možno len chvíľkové pobláznenie, ktoré časom pominie. A keď objekt tvojich dievčenských snov zmizne z dohľadu, budeš to mať jednoduchšie," povzdychol si.

"Čože? O čom... o čom to hovoríš?" spýtala sa zmätene a srdce jej bilo ako splašené.

"Cornélia... nechcem, aby si si o mne vytvárala nejaké ilúzie," zamumlal.

"Ako... ako vieš, že ty..." jachtala a on sa smutne usmial, keď videl jej rozpaky.

"Mám sestru v tvojom veku, spmínaš si? Videl som, ako sa dívala na chlapca, do ktorého sa zaľúbila. Bol to ten istý pohľad, ktorým si na mňa hľadela nedávno, ale... Cornélia, ja nie som ten, komu má patriť tvoje srdce, aj keď ma toto priznanie bolí viac, než si myslíš," priznal.

"Tak prečo to vravíš? Vieš, že ťa mám rada a napriek tomu ma takto mučíš..." plakala. Bolo by jednoduchšie veriť tomu, že jej city sú neopätované preto, že o nich Eru nevie. Lenže takto... odmietol ju a tým, tým tu dýku v jej srdci zabodol ešte hlbšie.

"Ver mi, keby to šlo inak..." natiahol k nej ruku, ale než sa stihol dotknúť jej tváre, začul za sebou kroky a obzrel sa tým smerom.

"To je Arthur. Prosím, ak ma máš naozaj aspoň trochu rada, skús mať rada aj jeho. Neubližujte si navzájom a ... zabudni na mňa," zamumlal. "Požiadal som o preloženie a hneď po svadbe odídem. Bude to tak pre teba lepšie," zašepkal a palcom zotrel slzu stekajúci po jej tvári.

"Prečo mi nevybrali teba? Prečo?" šepkala smutne.

"Na to ti neviem odpovedať, ale nemala by si sa tým trápiť. Prial by som si, aby si bola šťastná a moj brat tiež. Prosím, pomož mu! Spolu vám to pojde lepšie," dodal a kedže bol už Arthur príliš blízko, vstal a rozbehol sa do tmy tak, aby ho nebolo vidieť. Sledoval spoza plotu, ako si Artur sadol do trávy tam, kde ešte pred chvíľou sedel on sám. V hĺbke jeho duše ho pichol osteň žiarlivosti. Nikdy tak veľmi neľutoval to, že je adoptovaný. Jeho rodičia mu nikdy nedali pocítiť, že by pre nich bol o niečo menej synom, než Arthur, či neskor Danka. Milovali ho naozaj ako vlastného a on ich tiež. Pokiaľ šlo o nejaké dedičstvo, to ho nezaujímalo. Bolo mu jedno, že v tomto smere má pred ním Arthur prednosť, ale teraz... prečo ju nevydali zaňho, zopakoval si v duchu otázku, ktorú Cornélia vyslovila nahlas. Tak veľmi by si to želal... Bola od neho o dosť mladšia, ale na svoj vek bola veľmi inteligentná a vyspelá. Vedel by, ako sa o ňu postarať. Vedel by, že s ňou nesmie jednať ako s dieťaťom, hoci ním stále ešte je. Lenže on v nej od začiatku videl predovšetkým krásnu, možno trochu rozmarnú, no inteligentnú a milú mladú dámu, ktorá vzbudila cit, aký doteraz nepoznal. Nebol si úplne istý, či je to skutočne láska. Videli sa predsa len dvakrát a to nestačí na to, aby to zistil. Ale napriek tomu na ňu myslel každý deň a keď mu povedali, že si vezme za muža jeho brata... tí dvaja teraz sedeli vedľa seba a ich úlohou bolo nájsť riešenie ich spoločného problému. A to by sa im len ťažko darilo, keby bol nablízku. A on... on by asi nikdy nebol spokojný, ak by ju vídal denne po boku iného, a už vobec nie svojho brata. Nezistil by totiž, čo k nej skutočne cíti a tá predstava bola horšia, než vedomie, že musí zabudnúť. Eru sa zvrtol na podpätku, aby doprial dvojici potrebné súkromie. S tichým Zbohom na perách zmizol v tme.


Constance sedela za písacím stolom vo svojej izbe a kontrolovala dva zvitky pergamenu, ktoré práve dopísala. keď si bola istá, že je všetko tak, ako má, vložila ich do obálky a jeden priviazala k nohe malej sovičky. Otvorila okno a nechala ju vyletieť, aby mohla splniť svoje poslanie. Druhý list nechala ležať vedľa malej lektvarovej fľaštičky, ktorú pred chvíľou vyprázdnila. jej myseľ sa neustále túlala k spomienkam zo zásnubného večierku, ktorý bol pred tromi dňami. Vtedy mala prvýkrát po rokoch možnosť vidieť Cornéliu a jej sestru v jednej miestnosti, na malú chvíľu dokonca tesne vedľa seba. Snažila sa nájsť akékoľvek podobné črty, ktoré by mohli niekomu napovedať, že práve Cornélia je tá stratená dcéra, po ktorej neustále pátrajú... Lenže okrem farby očí nemali tie dve nič spoločné. Dokonca ani ona, ktorá vedela, že by u nich tú podobu hľadať mala, ju nenašla, tak ako by si to mohol všimnúť niekto iný?

Tým sa však zmarila aj jej posledná nádej na to, že Cornéliu niekto spozná a zabráni svadbe, ku ktorej nikdy nesmie dojsť. Neostávalo jej teda iné než... naposledy prešla pohľadom po svojej izbe, než sa schúlila do klbka na posteli, aby v tichosti prijala svoj osud.



 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.