Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.11: Šialenstvo

14. 3. 2009

Len čo sa dvere riaditeľne zatvorili, vzal Harry z krbu krabičku s letaxom a vhodil za hrsť prášku do ohňa.

„Ginny, si doma? Ginny, ozvi sa!“ volal, no odpovede sa nedočkal. „Ginny!“ skúsil to znova a začala ho prepadať panika.

„Harry? Čo sa robí, že tak kričíš?“ ozvala sa Ginny a okolo tela mala obmotaný uterák. Bola v sprche, keď na ňu volal.

„Si v poriadku? Nestalo sa nič zvláštne? Nebol u nás niekto?“ chrlil zo seba jednu otázku za druhou.

„Pre Merlina, Harry, čo sa deje? Desíš ma!“

„Vysvetlím ti to všetko večer, len ma uisti, že si v poriadku,“ zopakoval a ona prikývla.

„Prosím ťa, nikam nechoď a nikomu neotváraj, kým neprídem domov,“ žiadal.

„Ja ti nerozumiem, Harry. Stalo sa niečo vážne?“ nedala sa odbiť.

„Nie a snažím sa zaistiť, aby to tak zostalo. Takže mi sľúb, že zostaneš doma,“ povedal dôraznejšie a ona napokon prikývla.

Plamene pohasli a Harry sa posadil do svojho kresla. Jeho pohľad sa stretol so Severusovým i s Arthurovým a vôbec ho nepotešilo, keď v nich videl rovnaké obavy, aké sám cítil.

„Ginny sľúbila, že zostane doma, kým neprídem. Dúfam, že tomu podliakovi nenapadne ísť až k nám do bytu, ale pre istotu som jej zakázal komukoľvek otvárať,“ informoval ich a obom viditeľne odľahlo, že je Ginny v poriadku. Tak ako Harrymu odľahlo vo chvíli, keď ju uvidel.

„Čo si o tom myslíš? Predpokladáš, že by sa mohol o niečo pokúsiť?“ spýtal sa Severus.

„Neviem, ale rozhodne nemám v pláne to riskovať,“ pokrútil hlavou Harry a neprítomne hľadel do zeme.

„Ocko, čo to malo znamenať s tou svadbou? Nemyslel to vážne, však?“ osmelil sa konečne Arthur. Chlapec mal už dvadsať rokov a študoval liečiteľstvo. Robil tým radosť nielen svojim rodičom, ale aj Severusovi, s ktorým trávil v laboratóriu každú voľnú chvíľu. Dnes tomu nebolo inak, len s tým rozdielom, že ich Harry pred chvíľou zavolal na ohlásenú návštevu Marcusa Oliviersa.

„Obávam sa, že on to myslel smrteľne vážne, ale neboj sa. Ja som nebol o nič menej vážny, keď som povedal, že ťa do ničoho nútiť nebudem,“ uistil ho Harry.

„Ale on vravel, že je tvojou povinnosťou súhlasiť. Čo sa stane, ak odmietneš?“

„Nič, čo by sa nedalo vyriešiť, tým sa nemusíš trápiť,“ mávol nad tým rukou jeho otec.

„Ale...“

„Tvoj otec má pravdu, Arthur. Čokoľvek, čo by z toho odmietnutia vyplynulo, zvládneme. Dovolím si tvrdiť, že ministerstvo, alebo aspoň jeho veľká väčšina, stojí na našej strane a tvoj otec má v spoločnosti veľký vplyv,“ vložil sa do rozhovoru Severus.

„Presne tak. Hoci nie som nadšený tým, že ma svet odjakživa vníma ako hrdinu, v tomto ojedinelom prípade to budem môcť využiť vo svoj prospech.

„Takže sa nemusím oženiť s tou... tou...“ jachtal Arthur, stále ešte zmätený.

„Nie, nemusíš sa ženiť s Cornéliou Oliviersovou. Keď sa budeš chcieť oženiť, verím tomu, že to bude z lásky a preto, že obaja si to budete želať,“ uistil ho otec.

„Vďaka, ocko. Ale aj tak nechápem, prečo by som sa s ňou mal oženiť ja? Najstarší je predsa Eru, nemala by tá voľba padnúť naňho? A vlastne... prečo mu na tej svadbe toľko záleží? Veď to dievča ešte ani nemá sedemnásť, ak sa nemýlim,“ neprestával so svojimi otázkami Arthur.

„Máš pravdu, je zvláštne, že sa s tou svadbou tak ponáhľa. Predpokladám, že to súvisí s tým vyšetrovaním okolo Draca Malfoya. Ak je v celej tej veci nejako zapletený, možno chce dcéru vydať skôr, než bude jeho meno pošpinené,“ uvažoval Harry.

„To je veľmi pravdepodobné. A pokiaľ ide o našu rodinu, vďaka tebe je teraz meno Snape vo svete známe a uznávané. Nedivím sa, že ju chce vydať do našej rodiny. Keby bol v podobnej situácii Lucius Malfoy, urobil by to isté,“ pritakal Severus.

„Tá podobnosť medzi Marcusom Oliviersom a Luciusom Malfoyom ma desí,“ priznal Harry a jeho otec mlčky prikývol.

„A k tvojej otázke, prečo ju chce vydať za teba a nie za Erua... Eru ako adoptovaný nie je mojím priamym dedičom a hoci v mojich očiach ste si všetci rovní a nerobím v tomto smere žiadne rozdiely, spoločnosť to vníma inak. Eru nesie moje meno, nepríde ani o svoj podiel z majetku, ale ty si podľa pokrvnej línie najstarší a Oliviers to veľmi dobre vie,“ vysvetlil Harry a Arthur prikývol, že rozumel.

„Fajn, hlavne, že sme si ujasnili, že sa nemusím ženiť, pretože na to sa vážne necítim,“ uškrnul sa chlapec.

„Nie je sa kam ponáhľať. To len tvoj otec musel byť vždy niečo extra,“ neodpustil si Severus a napätie v miestnosti konečne trochu povolilo.

Napriek tomu však Harry kráčal v ten večer do svojho bytu pohrúžený do vlastných, veľmi nepokojných myšlienok. Nevedel, čo všetko môže od Oliviersa očakávať a to mu veru na kľude nepridávalo. Ginny ho vítala s ustaraným výrazom v tvári a on jej dopodrobna vyrozprával, čo sa odohralo v riaditeľni.

„To je neslýchané! Ako môže byť niekto taký bezcitný a nútiť vlastné dieťa do niečoho takého,“ pohoršene pokrútila hlavou. „Spravím ti zelený čaj?“

„To by bolo fajn,“ pousmial sa a uvelebil sa vo svojom obľúbenom kresle. Zavrel oči a započúval sa do zvukov, ktoré ho denne obklopovali. Boli to zvuky domova a on vedel, že je tu v bezpečí.

V tom sa z kuchyne ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla a uši trhajúci výkrik jeho ženy. V mihu bol na nohách a s prútikom v ruke bežal do kuchyne.

„Ginny? Čo sa stalo?“ spýtal sa, no jeho slová zanikali vo výkrikoch, ktoré sa jej drali z hrdla. Srdce mu zovrelo úzkosťou, keď ju zbadal schúlenú v kúte, medzi črepinami z rozbitej kanvičky na čaj. Rukami si zakrývala uši, akoby počula niečo neznesiteľné.

„Nieeee, Harry, nie!!! Prosím, pomôžte mu! Harry!!!“ kričala. Tvár mala skrivenú od bolesti, lež nie fyzickej, ale duševnej, ktorá ju kvárila a po lícach jej stekali slzy.

Ginny, som tu! Všetko je v poriadku!“ utešoval ju a jediným Evanesco odstránil črepiny, aby sa na nich neporezala. Natiahol sa k nej, aby ju zovrel v náručí, ale bojovala s ním, akoby bol nejaký prízrak. Keď naňho konečne pozrela, boli jej oči naplnené bolesťou a strachom, akoby prežívala tú najhoršiu nočnú moru svojho života. Pri tom pohľade takmer prestal dýchať, ale spamätal sa a tuho ju objal, nedbajúc na jej zúfalé pokusy bojovať.

„Pšššt, už je dobre. Som tu s tebou,“ šepkal jej do ucha a dúfal, že sa upokojí. Nemal zdanie, čo tento záchvat vyvolalo, ani ako si s ním poradiť.

„Moje dievčatko... moja maličká! Prosím, nájdi ju! Prosím, Harry, nájdi našu maličkú!“ opakovala stále dookola a keď sa ani po niekoľkých minútach neupokojila, ba naopak, akoby sa jej vidiny zhoršovali, neostávalo mu iné, než zavolať pomoc.

„Čo je s ňou?“ spýtal sa ustarane, keď pri nej sedel na posteli. Bola pod vplyvom veľmi silných lektvarov so sedatívnymi účinkami, no aj tak ešte stále mumlala niečo zo sna a jej výraz tváre prezrádzal, že trpí.

„Je mi ľúto, Harry, ale nemám potuchy. Je to ako nejaký druh...“ Poppy sa zarazila. Nemohla to vysloviť.

„Druh čoho?“ žiadal Harry.

„Poppy chcela povedať, že je to ako nejaký druh šialenstva,“ odpovedal namiesto ošetrovateľky Severus. „Neviem, čo to spôsobilo, ale Ginny je v akejsi agónii, kedy prežíva tie najhoršie okamihy svojho života,“ vysvetľoval.

„Chceš povedať, že je to stav, akoby na ňu pôsobil mozkomor?“ spýtal sa Harry a hlas sa mu lámal.

„Niečo také, chlapče,“ zamumlal Severus a jeho zamračený výraz svedčil o tom, že úmorne premýšľa.

„Ten podliak!“ vyhŕkol odrazu Harry a v mihu bol na nohách. „Za to môže on. To on jej to spravil, ale toto mu nedarujem. Zaplatí za to, čo jej urobil, to prisahám!“ zvolal a nedbajúc na ohúrený pohľad ošetrovateľky, rútil sa k dverám svojho bytu.

„Neurob nič, čo by si neskôr ľutoval!“ volal naňho Severus, ale už bolo neskoro. Harry už bol preč a Severus sám mal obrovskú chuť zakrútiť tomu bastardovi, čo toto Ginny spôsobil, krkom.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.