Kapitola č.10:Osud v rukách otc
Správy, ktoré Marcus dostal, rozhodne neboli z tých najlepších. Okolo Draca sa sťahovala slučka rýchlejšie, než by si kto pomyslel a on sám sa do jeho nezákonných praktík zaplietol viac, než by mu bolo milé. Jeho povesť bola ohrozená a ak rýchlo niečo neurobí, celá jeho rodina sa prepadne až na samotné dno spoločnosti, hneď za Malfoyovcov. V duchu si nadával, že sa zas a znova nechal zatiahnúť do podobných vecí. Pre Merlina, výroba artefaktov čiernej mágie... čo mu to vobec napadlo? Prečo do kotla sa na to dal? Lenže, bola to príliš veľká výzva, než aby ju len tak odmietol. Mal sa radšej postarať o to, aby na obchody dozeral niekto spoľahlivejší, než Draco. Ten teraz čelí obvineniu z predaja a nezákonného šírenia nových nebezpečných hračiek pre dospelých. Ale ak sa niekomu dostane do rúk niektorý z jeho produktov, nebude ťažké ho vystopovať vďaka magickému podpisu. Tak čo do kotla má robiť?
"Cornélia, pre Merlina, na čo myslíš? Povedal som Clamitare pyr meus, čo má byť toto?" oboril sa na svoju dcéru, ktorá sa už po niekoľkýkrát pokúsila vyvolať svoj oheň.
"Ja sa snažím, ale nejde to!" odporovala a znovu zopakovala kúzelnú formulku, ktorou mala prebudiť k životu živel, ktorý ovládala. Jej dlaň sa sotva zahriala, zatiaľ čo na dlani jej otca horela žeravá ohnivá guľa, dnes azda ešte hrozivejšia než zvyčajne.
"Musíš sa viac snažiť a nie myslieť na hlúposti!" zavrčal, narážajúc na to, že sa jej myšlienky posledných niekoľko dní točili len okolo Erua, s ktorým tancovala na plese.
"Ako sa mám sústrediť, keď ma nútiš myslieť na to, na čo nechcem?" oborila sa a vyrazila na útok. Ešte nikdy sa k nej takto nesprával a ona nevedela, čo si o tom myslieť.
"Takže som na vine ja?" spýtal sa hrozivo. Z jeho tónu jej naskakovali zimomriavky.
"Áno. Ja nie som tá, ktorá ťa núti oženiť sa s niekým, koho nepoznáš a koho ti ja vyberiem! Ja ťa nenútim vzdať sa slobody, vzdať sa vlastného života, ale ty áno!" zvolala zúfalo.
"Robím to pre tvoje dobro," povedal miernejšie. Ani on nebol nadšený tým, že ju má vydať tak skoro, ale chcel, aby o ňu bolo dobre postarané, ak by sa niečo stalo. A v tejto chvíli bola poda pod jeho nohami príliš vratká, než aby to mohol ignorovať.
"Ale ja to nechcem, ocko!" šepla plačlivo a z očí sa jej kotúľali slzy veľké ako hrachy. "Nechcem sa ešte vydať a už vobec nie za niekoho, koho nebudem mať rada. Ja nechcem... nechcem žiť ako ty s mamou."
"Mňa a mamu do toho neťahaj. To sa teba ani v najmenšom netýka," zarazil ju, no nedala sa odbiť.
"Je to aj moja vec, pretože sa ma to dotýka každý deň. Mám vás rada oboch, ale bariéry medzi vami dvomi zasahujú aj do našich vzťahov, vari to nevidíš? Nechcem žiť takto do konca života," šepkala a sadla si na zem k otcovým nohám. "Prosím, ocko! Nenúť ma do toho!" žiadala naliehavo a pohľadom sa vpíjala do otcových neúprosných hnedých očí.
"Je mi ľúto, už som povedal, že sa vydáš," rozhodol a odvrátil sa od nej. "Pokračuj!" prikázal a nechal dcéru osamote. Tá však namiesto učenia padla s plačom na zem a vzlykala tak, ako ešte nikdy vo svojom živote.
Zdalo sa to ako celá večnosť, od chvíle, keď v dave zazrela jeho siluetu. Zaujal ju na prvý pohľad a čím dlhšie sa naňho neskor pozerala, tým viac sa jej páčil. Spútal ju svojim kúzlom a ona s radosťou podľahla. Zamilovala sa doňho tak náhle, že sama netušila, ako sa to stalo. Od toho dňa ho zazrela len raz, v Šikmej uličke. Stretli sa v malom kníhkupectve a prehodili spolu pár slov, ale aj to málo stačilo k tomu, aby naňho neustále myslela. Na otcových lekciách bola nesústredená a už neraz si behom posledného týždňa vyslúžila pokarhanie. Lenže dnes... vyvolať oheň jej nikdy príliš nešlo a otec to nechcel pochopiť. Veď ľudí, ktorí dokážu ovládať niektorý zo živlov je veľmi málo a nikde nie je dané, že keď ho ovláda otec, musí ho automaticky ovládať aj jeho dieťa. Ale v tomto bol Marcus neústupný a tvrdil, že musí oheň ovládnuť. Dnes však na to nemala ani pomyslenie. Keď jej otec pri raňajkách oznámil, že ju chce vydať, jej vzdušné zámky spadli ako domčeky z karát. Jej sny boli pošliapané a ona nevedela, či ich ešte niekedy nájde v tom prachu.
Keď slzy na jej lícach zaschli a ona od vyčerpania zaspávala, pocítila na tvári teplú dlaň, ktorá ju hladila. Silou vole otvorila oči a pozerala do tváre svojej matky.
"Viem, že to bolí, ale raz... prosím, nevzpieraj sa voli svojho otca," žiadala Constance potichu.
"Prečo? Ja... nechápem, ako to možeš povedať. Práve ty! Veď ty sama najlepšie vieš, aké to je vydať sa z povinnosti," skríkla zúfalo a jej bezmocnosť sa vrátila v plnej miere.
"Práve preto, že to viem a že poznám tvojho otca lepšie než ty sama, ťa žiadam, aby si ho poslúchla," zopakovala naliehavejšie.
"Nie! K tomu ma neprinúti!" skríkla a tentoraz skor nahnevaná, než sklamaná vybehla z knižnice po schodoch a zavrela sa vo svojej izbe. Doteraz mala stále ešte nádej, že aspoň matka ju pochopí a pomože jej otca presvedčiť. Mala tušiť, že matka by proti otcovej voli nešla a ona, ako sa zdalo nemala na výber.
V tom čase už bol Marcus na ceste do Bradavíc, kde sa mal stretnúť s riaditeľom a jeho synom. Vedel, že svoj cieľ nedosiahne po dobrom a tak bolo nevyhnutné uchýliť sa k núdzovému riešeniu. Mal prekvapivé šťastie, keď okolo neho po chodbe prešla Ginny a on sa v duchu uškrnul. Potichu si niečo zamumlal a potom pokračoval ďalej až do riaditeľne. Vobec ho neprekvapilo, keď tu okrem dvoch spomínaných mužov našiel aj Severusa Snapea.
"Dobrý deň, pán Oliviers. Prosím, posaďte sa," privítal ho Harry, no bol ostražitý. Tušil, že toto nebude len taká obyčajná návšteva a práve preto požiadal svojho otca, aby tu bol tiež. Za posledné štyri roky s Marcusom Oliviersom neprišli príliš do styku, ale aj tie výnimočné stretnutia vždy zaváňali nepríjemnosťami ešte prv, než k nim došlo.
"Ďakujem, že ste ma prijali tak rýchlo. Iste máte dosť starostí aj bez toho, aby vás otravoval niekto zvonku," začal Marcus.
"Som si vedomý toho, koľko času potrebujem na plnenie svojich povinností a ja rozhodujem o tom, ako svoj čas rozvrhnem, takže... čo vás sem privádza," prerušil ho Harry a jeho tón strácal na prívetivosti.
"Tak teda dobre, prejdem rovno k veci. Ako iste viete, mám dcéru. Podotýkam, že jedinú dcéru a preto mi veľmi záleží na jej budúcnosti, čo sám ako otec iste chápete," povedal a uprene hľadel na Harryho.
"Ako otec iste, ale nemám najmenšie tušenie, ako to súvisí s nami," odvetil riaditeľ.
"Povedzme, že by som sa rád uistil, že o moju dcéru bude postarané a pomohol jej s výberom jej budúceho manžela," dokončil a v tej chvíli akoby Harryho zasiahla Avada. Úkosom pozrel na svojho otca, ktorý tiež zneistel, hoci to navonok nebolo poznať.
"Lepšie povedané, chcete ju vydať za niekoho, koho jej sám vyberiete, proti jej voli? Neboli ste to snáď vy, kto vravel, že by pre svoju dcéru urobil prvé i posledné? Nemyslíte, že tento krok by práve ona za veľkú pomoc nemusela považovať?" spýtal sa Harry ostro.
"Je ešte príliš mladá na to, aby chápala, čo je pre ňu najlepšie. Ale máte pravdu, chcem pre ňu naozaj len to najlepšie a preto som tu."
"Ako to mám chápať?" spýtal sa Harry.
"Ale no tak... predsa sa nebudeme hrať na nechápavých. Som tu, ako iste tušíte, aby som vášmu synovi Arthurovi ponúkol svoju dcéru za ženu," povedal pokojne.
"Čože?" vykríkol Arthur, ktorý až doteraz nechápal, o čo ide. "To predsa nejde!" protestoval.
"Uisťujem vás, že to ide a pojde. Keďže som týmto oficiáne požiadal vášho otca, aby so svadbou súhlasil, je jeho povinnosťou dať zvolenie k tomuto zväzku a vy, ani nikto iný s tým nič neurobí," odvrkol Marcus povýšene.
"Nič z toho, čo hovoríte nie je mojou povinnosťou a ja odmietam svojho syna nútiť k niečomu takému ako je svadba z rozumu," zapojil sa Harry a tentoraz z neho zlosť priam sršala.
"O čo vám ide, Oliviers?" ozval sa konečne aj Severus.
"O čo? Už som vám povedal, že o dobro mojej dcéry a váš syn je viac než len obstojný nápadník. Som si istý, že Cornélii poskytne všetko, čo bude potrebovať," odpovedal pokojne.
"Ja ju nemilujem! Do kotla, veď ju ani nepoznám!" zvolal Arthur zdesene.
"Pche, láska... len prázdne slová, ktoré nič neznamenajú. Sú iné, doležitejšie veci v manželstve, než len láska," zatiahol posmešne.
"Ste nechutný! Ponúkate tu svoju dcéru, akoby bola len kus mäsa na predaj. Že vám nie je hanba!" zasyčal Harry.
"Vyprosujem si takéto poznámky na adresu svojej dcéry. Mohol by som to považovať za urážku a vyzvať vás na súboj," vyhrážal sa.
"Len to skúste! Ale nie ja, lež vy sám s vlastnou dcérou zaobchádzate, akoby nebola nič iné, než len bábka vo vašich rukách."
"Dosť už o tom. Vašu dopoveď očakávám do troch dní," uzavrel Marcus a zamieril ku dverám.
"Ocko?" Arthur hľadel prosebne a zároveň vystrašene na svojho otca. Ten ho však nevnímal a uprene sledoval Oliviersa.
"Budete čakať zbytočne. Moja odpoveď je nie a na tom sa nič nezmení!"
"Veď uvidíme. Dovidenia, páni, uvidíme sa najneskor za tri dni. Oh, a mimochodom, máte veľmi peknú ženušku, pán Snape," rozlúčil sa a venoval Harrymu pohľad, ktorý v ňom vzbudil zlé tušenie.