Kapitola č. 6: Želanie
Dvere prepychového sídla Olivierovcov sa otvorili a domový škriatok uviedol hostí. V ústrety im ihneď vybehlo dievča s radostným úsmevom na tvári, nasledované svojou mamou ako vzornou hostiteľkou.
„Vitajte, sme radi, že ste prijali pozvanie,“ povedala milo, no jej úsmev nedosiahol až do očí. Bol to len strojený a roky používaný zdvorilostný úsmev, ktorý bola nútená používať vždy pri podobných udalostiach.
„Som rada, že sa opäť vidíme, Constance,“ ozvala sa blondínka v tmavo modrých saténových šatách úzkeho strihu, ktoré obopínali každú krivku jej dokonalého tela. Stála po boku svojho manžela, tiež blondiaka s krátkymi vlasmi sčesanými dozadu.
„Aj ja som rada. Draco, Marcus ťa očakáva vo svojej pracovni. Vraj by s tebou ešte pred večerou o niečom hovoril,“ oznámila svojmu hosťovi Constance a ten krátko prikývol.
„Ospravedlňte ma, uvidíme sa neskôr,“ povedal stroho a zmizol za dverami vedúcimi k pracovni hostiteľa.
„Cornélia, toto je tvoj bratranec Darius. Čo keby si mu ukázala svoju izbu a nejako ho zabavila, kým nebude večera?“ navrhla Constance svojej dcére a hlavou kývla k chlapcovi, ktorý doposiaľ mlčky stál vedľa svojej matky. Výraz v tvári presne odrážal výraz jeho otca. Bol rovnako povýšený a nadradený, hoci mal chlapec len jedenásť rokov. Constance si v duchu povzdychla.
„Moja izba je na poschodí, chcel by si ju vidieť?“ spýtala sa Cornélia poslušne a chlapec mlčky prikývol a nasledoval dievčinu.
„Veľmi milý chlapec,“ povedala Constance a druhá žena, približne v jej veku, sa pyšne usmiala.
„Je to celý otec,“ skonštatovala a premeriavala si svoju hostiteľku skúmavým pohľadom.
„Dáš si čaj, Celestína? Myslím, že Marcus s Dracom majú toho na prediskutovanie dosť a deti sa zabavia,“ navrhla a ukázala smerom k salónu, kde už domový škriatok servíroval čaj.
Celá konverzácia prebiehala vo veľmi formálnom duchu a ženy hovorili zväčša o neutrálnych veciach, ako bolo počasie, literatúra a len občas spomenuli niečo zo spoločenských kruhov.
Presne o dve hodiny neskôr vyšli obaja muži z pracovne, zjavne spokojní s výsledkom svojej dohody .
„Kde máme našu oslávenkyňu?“ spýtal sa Marcus a zamračil sa, keď nevidel svoju dcéru v salóne s manželkou.
„Je v izbe s Dariusom. Myslela som, že by sa mala so svojim bratrancom lepšie spoznať, v záujme udržania dobrých rodinných vzťahov,“ odvetila Constance a v jej hlase bolo cítiť mierny náznak sarkazmu. Marcus to postrehol a spražil ju nahnevaným pohľadom, no prešiel jej poznámku mlčaním.
„Myslím, že teraz je čas na večeru a ona je v dnešný deň tou najdôležitejšou. Je to JEJ oslava,“ povedal s dôrazom na slove jej a Constance prikývla.
„Zavolám deti,“ povedala a náhlivo vyšla zo salónu, len s veľkým premáhaním zadržiavajúc slzy hnevu a poníženia.
Štyria dospelí a dve deti sedeli pri stole vo veľkej jedálni, ktorá by pokojne mohla pohostiť až niekoľko desiatok ľudí, keby bolo treba, a zaujato sledovali pána domu, ktorý vstal s pohárom vína v ruke.
„Pripíjam na zdravie svojej dcéry. Tento deň je rovnako radostný pre mňa, tak ako pre ňu, pretože presne pred jedenástimi rokmi sa toto malé stvorenie stalo svetlom mojich dní,“ pozrel na svoju dcéru, ktorá sedela po jeho ľavici a so žiarivým úsmevom na tvári ho sledovala a hltala každé jeho slovo.
„Corny,“ oslovil ju nežne, tak ako to zvyčajne robil len keď boli sami. Teraz však bola výnimočná chvíľa a on podľahol pokušeniu. „Ty si to najdôležitejšie v mojom živote a chcem, aby si vedela, že nie je nič, čo by som pre teba neurobil. Prajem ti, aby dni tvojho života boli naplnené šťastím a láskou, tak ako si zaslúžiš,“ vyslovil svoje prianie a v tej chvíli sa dievčatko neudržalo a vrhlo sa otcovi okolo krku.
„Mám ťa moc rada, ocko,“ zašepkala a v Marcusových očiach sa zalesklo tak, akoby toho tvrdého a neoblomného muža toto úprimné gesto dojalo.
„Zdá sa, že si nám akosi zmäkol, Marcus,“ podpichol ho Draco, ale razom stíchol, keď naňho Marcus pozrel jedným zo svojich mrazivých pohľadov.
„To, že niekto vie prejaviť svoje city k vlastnému dieťaťu nie je známkou slabosti, Draco. Zapamätaj si to!“ povedal naoko pokojne. Každý pri stole však o tom vedel svoje.
„Áno, pane,“ zamumlal Draco a pozrel na Cornéliu. „Všetko najlepšie k narodeninám. Verím, že Darius ti už dal náš darček,“ povedal a pozrel na svojho syna, ktorý stroho prikývol.
„Áno, otec,“ odpovedal jasne a zreteľne a z každého jeho pohybu, výrazu i slova bol jasne viditeľný rešpekt, hraničiaci až so strachom z vlastného otca.
„A aby som nezabudol ešte na jednu vec... dostal som od Draca veľmi zaujímavú ponuku a prijal som ju. Takže... moje milé dámy,“ povedal smerom k svojej manželke a dcére, „Sťahujeme sa späť do Anglicka,“ povedal slávnostným tónom a mal na mysli návrat do ich sídla v Lancashire, odkiaľ sa presťahovali sem do Francúzska asi rok po Cornéliinom narodení.
„Čože? Ale čo Cornélia? Mala predsa nastúpiť do Krásnohulek,“ namietala Constance a vyjavene pozerala na svojho manžela.
„O tom sa porozprávame neskôr,“ odvrkol a tým danú tému uzavrel. „A teraz už, dobrú chuť prajem,“ povedal srdečne a všetci sa pustili do jedla.
V tmavej pracovni osvetlenej teraz len tlmeným svetlom sedeli traja muži a zamyslene hľadeli jeden na druhého. Ten najstarší, bielovlasý starec, si oboch svojich mladších priateľov premeriaval spoza polmesiačikových okuliarov.
„Ide o záležitosť, o ktorej sme spolu hovorili pred pár dňami, Severus,“ odpovedal Albus na otázku učiteľa lektvarov.
„Ach, iste. Myslel som, že si si to rozmyslel,“ zamračil sa Severus, no jeho pohľad nebol upretý na starca, lež kamsi zaňho, do prázdna.
„Kdeže, môj chlapče, kdeže. Som už starý a je na čase vložiť oprate do rúk niekoho mladšieho, schopnejšieho,“ ozval sa starec zvesela a Harry si pomyslel, že jeho hravý tón rozhodne nekorešponduje s úctyhodným vekom váženého riaditeľa. „Som si istý, Severus, že budeš s mojim rozhodnutím spokojný.“
Vtedy sa Severusove tmavé oči konečne upriamili na riaditeľa.
„Počúvol si moju radu?“
„Ach áno... skôr či neskôr by aj tak padla voľba aj na neho a keď ty si ma odmietol...“vravel s tajomným úsmevom a najmladší z mužov mal silný pocit, že mu niečo uniká.
„Dozviem sa aj ja, o čo tu ide, alebo ste si prišli len tak poklábosiť? Lebo ak som tu navyše, pôjdem sa venovať svojej dcére, ktorá bude každú chvíľu krájať tortu,“ ozval sa Harry a škrelo ho, že namiesto vysvetlenia sa naňho riaditeľ opäť len lišiacky usmial.
„Oh, veď oni na teba počkajú. Táto vec sa týka hlavne teba, môj chlapče. Nechcel by si mu to vysvetliť, Severus?“
„Len mu to povedz sám, ty starý blázon,“ pokrútil hlavou Severus, no napätý výraz z jeho tváre zmizol a Harry si všimol, že sa dokonca usmieva.
„No dobre... rozhodol som sa, že som strávil v čele školy už pekných pár rokov a zažil som toho už viac než dosť... ako som už povedal, veľa zaujímavého ma určite čaká ešte aj za hradbami Bradavíc,“ povedal a sledoval chlapcovu reakciu.
„Čo? To... to nemyslíte vážne, pane, však? Vy ste dušou celej školy... Bradavice bez vás, veď to je... to je...“ Harry nenachádzal vhodné slová.
„Oh, ani nevieš, ako si ma tými slovami potešil, Harry. Ale rád by som v pamäti svojich študentov zostal práve ako ty vravíš.... akýmsi duchom Bradavíc a obávam sa, že s pribúdajúcim vekom by som sa časom mohol dočkať aj lichotivejších označení než senilný starý blázon,“ usmial sa žmurkol na Severusa, ktorý len pokrútil hlavou.
„To by sa určite nestalo,“ nevzdával to Harry.
„Už som sa rozhodol a na mojom rozhodnutí sa nič nezmení. Otázkou len zostáva, kto sa stane novou hlavou celého toho krásneho blázinca,“ pokračoval Albus rozhodne.
„Máte už niekoho? Dúfal len, že to nebude niekto ako Umbridgeová,“ ozval sa znova Harry a po očku sledoval otca, ktorá sa spokojne uškŕňal.
„Oh nie, nemaj obavy, Harry. Kandidátov na svoj post som vyberal veľmi dôkladne a nakoniec vyšli dvaja, medzi ktorými som sa nevedel rozhodnúť.“
„Môžem hádať? Severus vás odmietol, takže...“
„Presne tak, Severus navrhol niekoho iného a prekvapivo to bola tá istá osoba, ktorú som zvažoval hneď po ňom,“ pritakal starec.
„Naozaj?“ neveriacky sa spýtal Severus.
„Isteže! Podľa mňa je Harry priam stvorený na to, aby sa stal riaditeľom školy. Študenti ho ako učiteľa zbožňujú a chovajú k nemu hlbokú úctu. To je niečo, čo je pre riaditeľa veľmi dôležité,“ poznamenal.
„Čože? Ehm, ocko, nebol v tom víne nejaký halucinogén? Zdalo sa mi, že Brumbál mi ponúka miesto riaditeľa,“ jachtal Harry a na tvári sa mu usadil doslova šokovaný výraz.
„Ubezpečujem ťa, že v tom víne nič nebolo. Navyše, súhlasím s Albusom. Sám som navrhol, že sa na to miesto hodíš viac než ja,“ povedal Severus pokojne.
„Takže, aká je tvoja odpoveď, Harry? Prijímaš miesto riaditeľa?“ spýtal sa Albus nadšený, že je to konečne vonku.
„Ale... ale čo budete robiť vy, pane? Celý život ste strávili v škole, myslel som, že vám t vyhovuje a baví vás to,“ nevychádzal z údivu najmladší z mužov.
„Samozrejme, že ma to bavilo a baviť neprestalo. Ale vidina nových dobrodružstiev... nenechaj sa mýliť mojim vzhľadom a vekom, chlapče. Človek je len taký starý, na ako sa cíti a ja...“ nedopovedal, len sa lišiacky usmial.
„Rozumiem. Tak teda... ak si naozaj myslíte, že to zvládnem, tak... bude mi cťou,“ odpovedal napokon Harry a Albus vstal zo svojho kresla.
„Ďakujem, chlapče a prajem ti veľa šťastia na novom mieste,“ zablahoželal a potriasol mu pravicou. Hneď po ňom mu blahoželal aj Severus, ktorý z toho ako sa zdalo, mal rovnako úprimnú radosť.
„Aj tak by ma zaujímalo, čo máte v pláne, teda... ak to nie je tajné,“ znova sa ozval Harry prv, než otvoril dvere pracovne a pridal sa k oslavujúcemu davu.
„Povedzme, že studnica nápadov bratov Weasleyovcov je bezodná. Prišli s nápadom vytvoriť nové a lepšie príchute zmrzliny a iných laskominiek a mňa, starého milovníka sladkostí, oslovili ako hlavného ochutnávača. Ver mi, bude to neuveriteľné dobrodružstvo, sledovať tých dvoch pri práci,“ prezradil a v očiach mu ihrali veselé ohníčky.
„Merlin nás ochraňuj, keď sa tí dvaja spoja s tebou, Albus. A to som s nádejou dúfal, že úroveň ich výmyslov dosiahla maxima,“ povzdychol si Severus skľúčene.
Všetci ich už netrpezlivo očakávali, aby Daniela mohla konečne sfúknuť jedenásť sviečok na svojej torte a niečo si zaželať. Tá zavrela oči a keď aj posledný plamienok zhasol, vyslovila v duchu želanie, ktoré opakovala každoročne od chvíle, čo sa dozvedela o svojej stratenej sestre. „Chcela by som, aby sa Lillian konečne vrátila domov a maminka s ockom sa prestali trápiť.“