Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Epilóg- o pol roka neskôr

14. 3. 2009

Riaditeľnou sa nieslo nesmelé klopanie a riaditeľ, sediaci za svojim stolom prekvapene vzhliadol.

„Vstúpte!“ vyzval návštevníka a ešte viac ho prekvapilo, že dnu vošiel jeho syn.

„Ahoj, ocko,“ pozdravil a nervózne prešľapoval pred dverami.

„Ahoj! Čo tam stojíš ako hanblivá víla Amálka, sadni si!“ ukázal na kreslo oproti stolu a čakal, kým sa Eru zdôverí s tým, kvôli čomu za ním prišiel. Lenže to by zrejme mohol čakať až do súdneho dňa.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa teda a Eru váhavo prikývol.

„Tak o čo ide? Tváriš sa, akoby ti starý otec dal vypiť niečo neskutočne odporné,“ podpichol ho zo žartu, no Eru bol stále vážny.

„Zamiloval som sa,“ priznal potichu.

„Zamiloval? Hm, prečo mám pocit, že je za tým niečo viac? Pretože ty vyzeráš, akoby si sa chystal skôr na pohreb než na svadbu,“ nevychádzal z údivu Harry. „Na tom, že si zamilovaný nie je predsa nič zlé... láska je to najkrajšie, čo ťa v živote môže stretnúť. Teda, v prípade, že je opätovaná,“ dokončil a čakal, či mu k tomu jeho syn niečo povie.

„Práveže je to vzájomné a prisahám, že nejde o žiadne pubertálne pobláznenie,“ vyhŕkol náhle a pozrel na Harryho akosi vystrašene.

„Eru, o čo ide? Naozaj ma začínaš desiť,“ zvážnel Harry.

„No... ide o to, že náš vzťah je, povedzme... dosť zvláštny a za normálnych okolností by bol... neprípustný,“ priznal mládenec a uprene hľadel na špičky svojich topánok. „Ale je jeden spôsob, ktorým by sa všetko vyriešilo,“ zamumlal potichu.

„Áno? Je ten spôsob zákonný?“ spýtal sa Harry, pretože synovo vytáčanie a chodenie okolo horúcej kaše ho zneisťovalo.

„Samozrejme, ibaže... ocko, ja vás mám rád. Teba aj mamu a som vám naozaj vďačný za všetko, čo ste pre mňa v živote urobili. Ale ak by som urobil to, čo chcem urobiť, riskujem, že si o mne budete myslieť, že som nevďačný a už ma viac nebudete chcieť vo svojej rodine,“ vyhŕkol odrazu Eru a stále uprene hľadel do zeme.

„Eruanno!“ oslovil ho otec celým menom a tónom, ktorý používal len vo výnimočných, veľmi vážnych prípadoch. „Pozri sa na mňa!“ prikázal a chlapec počúvol.

„Neviem, čo za nezmysly sa ti preháňajú hlavou, ale nie je nič, čo by ma prinútilo zavrhnúť ťa, rozumieš? Nech sa deje čo sa deje, si môj syn a na tom sa nič nezmení,“ vravel Harry s dôrazom na každom slove.

„A o to práve ide. Kým som tvoj syn... kým som Snape, je môj vzťah zakázaný. Ja totiž... ja som sa zamiloval do Cornélie,“ priznal napokon.

V tej chvíli by sa v Harrym krvi nedorezal. Trvalo niekoľko minút, kým sa jeho myšlienky urovnali a on pochopil, čo sa mu snažil Eru povedať.

„Zaľúbil si sa do Cornélie...“ zopakoval Harry ako v tranze. „Si si naozaj istý, že to nie je nejaké chvíľkové opojenie zmyslov?“ uisťoval sa.

„Dlho som o tom premýšľal a... nie. Naozaj ju milujem a keď som s ňou o tom hovoril, dospel som k názoru, že jej city sú opätované. Ja viem, že je to proti pravidlám a určite by sa to nestalo, keby vyrastala v našej rodine tak, ako Daniela. Danka je moja malá sestrička a keby to bolo také isté s Cornéliou, určite by tu ten problém nebol. Ale zamilovali sme sa do seba dávno predtým, než sme zistili, kto je,“ vysvetľoval náhlivo chlapec a Harry len mlčky prikyvoval.

„Rozumiem ti, Eru. Láska si nevyberá a v prípade vás dvoch osud zamiešal karty naozaj dôkladne,“ povzdychol si. „Čo teda mieniš robiť?“ spýtal sa.

„Ty... ty sa nehneváš?“ spýtal sa Eru prekvapene.

„Vari sa môžem hnevať kvôli niečomu, za čo sami nemôžete? Povedal som Arthurovi, keď to vyzeralo, že sa musí oženiť, že keby som mal na výber, do ničoho by som ho nenútil. A teraz hovorím tebe, že ak ju naozaj miluješ, nemám právo ti brániť. Nie ste príbuzní, rozhodne nie podľa krvi a čo sa týka mena... chceš sa vzdať mena Snape preto, aby si sa s ňou mohol oženiť, ak tomu správne rozumiem,“ skonštatoval.

„Mena a všetkého, čo s tým súvisí. Dali ste mi toho viac, než som mohol žiadať, keď ste sa ma ujali a ja sa teraz cítim, akoby som vás zrádzal,“ povzdychol si.

„O zrade nemôže byť reč. Som rád, že si s tým za mnou prišiel, miesto aby ste spolu kamsi utiekli a vzali sa tajne, alebo niečo rovnako hlúpe. Všetko sa dá vyriešiť, keď sa chce,“ povedal Harry pokojne. „Ale iste pochopíš, že musím urobiť jednu vec,“ povedal vážne a hoci Eru netušil, čo sa chystá urobiť, prikývol. Harry vhodil akýsi lístok do krbu a zhruba po desiatich minútach sa ozvalo klopanie.

„Poď ďalej, Cornélia,“ ozval sa Harry a dnu vstúpila prekvapená dievčina.

„Volal si ma, ocko?“ spýtala sa a Harryho zahrialo pri srdci po tom oslovení. Bolo to zhruba pred mesiacom, kedy ho prvý krát nazvala otcom a urobila mu tým nesmiernu radosť. Vtedy naplno pocítil, ako sa jeho otec musel cítiť, keď ho tak oslovil v tie osudné Vianoce.

„Áno, volal som ťa. Eru za mnou dnes prišiel so zaujímavou informáciou a ja by som rád poznal tvoj názor,“ povedal vážnym tónom.

Mladá dvojica na seba vystrašene pozrela, no ona sa zhlboka nadýchla a pozerajúc otcovi do očí sa postavila na obranu svojej lásky.

„Milujem ho od prvej chvíle, čo som ho videla a nič na svete to nemôže zmeniť,“ povedala rozhodne a prekvapilo ju, keď videla široký úsmev na otcovej tvári.

„Hm, tak potom mi neostáva, než zorganizovať poriadny zásnubný večierok,“ skonštatoval. „Ale predtým ešte vyriešime všetky formality ohľadom mena a dedičstva. Keďže zmenou mena sa nestávaš o nič menej mojím synom, než si doteraz, ba naopak, svadbou s Cornéliou sa do nej znova oficiálne dostaneš, tvoj podiel z dedičstva dostane Cornélia navyše v podobe vena,“ oznámil Harry a vo vzduchu urobil zložitý pohyb prútikom. Na stole pred ním sa objavila fľaša s vínom a tri poháre. Každému podal po pohári a nalial im.

„Tak na vaše šťastie, deti,“ blahoželal im a oni si pripili na svoju novú a snáď lepšiu budúcnosť, ktorú spečatili nežným bozkom priamo pred svojim, nadmieru spokojným otcom.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.