Kapitola č.7: Čo mám robiť?
Albus prišiel domov v piatok neskoro večer, pár hodín po tom, čo si James odviedol sestry. Vošiel do domu a zamieril do obývačky, kde svietilo tlmené svetlo. Jeho slabá žiara dopadala na tvár Ginny Potterovej, ktorá zaspala na gauči. Albus sa smutne pousmial a s povzdychom si pomyslel, čo všetko jeho mama bude ešte musieť vydržať. Sadol si vedľa nej a opatrne jej odhrnul prameň vlasov z čela. Chvíľu si ju starostlivo prezeral a potom ňou jemne zatriasol, aby ju zobudil.
„Mami? Mami, zobuď sa. Mala by si si ísť ľahnúť do postele.“ hovoril potichu, keď ju budil. Lenže bezvýsledne. Ginny spala ďalej, len jej ruka ochabnuto vykĺzla spod vankúša a klesla pozdĺž tela takmer na zem.
Albus hneď pochopil, že niečo nie je v poriadku. Nahmatal jej pulz, síce slabý a nepravidelný, ale nahmatal ho. Jej dýchanie bolo veľmi slabé a plytké a Albus musel jednať. Podľa zúžených zreničiek súdil, že ide o otravu. Lenže čím?
Prehľadal obývačku, kuchyňu, nakoniec vybehol po schodoch do spálne a kúpeľne, kde našiel fľaštičku od lektvaru na spanie. Bola prázdna, hoci si bol istý, že ešte v pondelok, keď ho mame pre istotu dával, bola plná po okraj. Aj keby ho užívala každý deň, musela by byť fľaštička ešte aspoň z polovice plná. Našťastie to bol lektvar jeho vlastnej výroby a vedel, že ako protijed proti predávkovaniu postačí bezoár, ktorý nosil vždy pri sebe.
Vrátil sa do obývačky a opatrne podoprel mame hlavu, aby jej mohol dať napiť odvaru z bezoáru. Pomocou kúzla ju prinútil prehltnúť presne odmerané množstvo a potom mu neostávalo iné, než čakať.
„Zobuď sa, mami. Prosím, toto mi nerob.“ vravel takmer plačlivo a držiac ju v náručí sa húpal sem a tam bez toho, aby si to uvedomoval. Dýchala už pokojnejšie a o chvíľu sa jej viečka zachveli. Keď otvorila oči, Albus si viditeľne oddýchol.
„Ahoj.“ oslovil ju potichu. Napriek tomu sa trochu strhla, hoci jej otupené zmysly jej nedovolili prudko sa posadiť. Výrazne tomu prispelo aj to, že ju Albus stále držal v náručí.
„Albus? Čo sa deje? Čo tu robíš?“ spýtala sa.
„Prišiel som domov na víkend a našiel som ťa tu.“ odpovedal jej a položil jej hlavu na vankúš.
„Zaspala som?“ spýtala sa a chytila sa za hlavu, ktorá ju príšerne rozbolela.
„Áno, spala si. Lenže to nebol práve ľahký spánok. Mami, povedz mi, čo sa deje. Bojím sa o teba.“ priznal a ich pohľady sa na okamih stretli. Bola to Ginny, ktorá tým svojím uhla.
„Nič sa nedeje, Al. Nemohla som spať, tak som si vzala tvoj lektvar.“ snažila sa to zahovoriť.
„Lenže toto nebola len trocha lektvaru. Vzala si si také množstvo, že nechcem si domyslieť čo by bolo, keby som neprišiel.“ vyčítavo pokračoval a ona ho mlčky so zavretými očami počúvala.
„Bolo toho na mňa trochu veľa. Ale nemaj strach, zvládla som horšie veci.“ pokúsila sa odľahčiť situáciu. Lenže on sa nedal odbiť. Vzal jej ruku do svojej.
„A to je možno ten problém. Zažila si toho príliš veľa a myslíš si, že zvládneš všetko. Ale nemusíš byť na všetko sama. My všetci sme tu pre teba, len nám dovoľ ti pomôcť.“ prosil ju a pri tých slovách sa jej oči zaliali slzami.
„Akoby som počula tvojho ocka.“ povzdychla si. Myšlienky ich oboch sa začínali uberať zlým smerom, a tak rozhodol, že v tom rozhovore budú pokračovať neskôr.
„Ten lektvar ešte úplne nevyprchal. Zrejme ťa bolí hlava, ale nemôžem ti proti tomu nič dať. Jediné, čo pomôže, je poriadne sa vyspať. Zvládneš dôjsť do postele?“ spýtal sa a Ginny sa pokúsila vstať. Nohy jej však vypovedali službu a skĺzla späť na gauč. Jej syn však neváhal, vzal ju na ruky a do postele ju jednoducho odniesol.
„To si nemusel. Vyspala by som sa na gauči.“ povedala, keď jej hlava padla na mäkký vankúš.
„Myslím, že tu, to bude pohodlnejšie. Potrebuješ ešte niečo, mami?“ spýtal sa, keď jej podal pohár vody.
„Nie, ďakujem ti synček. Neviem, čo by som bez teba robila. Vieš, nechcela som to s tým lektvarom prehnať. Vážne som to nemala v úmysle. Ja len… James odviedol dvojčatá a ja som si chcela na chvíľu zdriemnuť. Lenže to nešlo, a tak som si vzala ešte trochu toho lektvaru. Tento týždeň bol proste dosť zlý.“ priznala nakoniec.
„Ja viem, mami. Len pokojne. Aj mne babička chýba, ale my sme tu a potrebujeme ťa. Mami, viem, že ti všetci veľmi chýbajú…najprv ocko, teraz Minerva a predtým mnoho ďalších, ale stále máš nás. James, ja, Lilly aj dvojčatá…my všetci ťa máme veľmi radi a bez teba…“ nechal zvyšok vety visieť vo vzduchu.
„Neboj, som tu a zostanem tu s vami. Sľubujem.“ povedala napokon a rukou mu rozstrapatila vlasy, ako to robievala, keď boli deti. „Mám ťa rada, Albus. Vieš to?“
„Viem, mami. Ja teba tiež. Ale teraz už spi. Ráno sa porozprávame.“ uzavrel nakoniec Albus a počkal kým nezaspala.
Potom zišiel po schodoch dole a zamieril do zadnej izby, kde sa vždy nachádzala ockova pracovňa. Chodil sem málokedy a vlastne tu všetko zostalo, ako bolo. Veľký písací stôl v izbe dominoval a okolo neho pár pohodlných kresiel. Jedinou zmenou od dôb, keď bol ešte malý chlapec, bol magický obraz visiaci na stene. Práve ten im umožnil občas sa s ockom porozprávať, aj keď túto možnosť nevyužívali príliš často. Nielen oni, ale aj Harry si uvedomoval, že komunikovať s ním len skrz plátno je azda ešte horšie, než keby s ním už nehovorili nikdy. Stále im to pripomína jeho stratu a nemôžu sa s jeho smrťou úplne vyrovnať.
Teraz bol však Albus bezradný a jedine otec mu môže pomôcť. Keď však vstúpil do tmavej pracovne, Harry na portréte nebol. Stačilo krátke latinské zaklínadlo a netrvalo dlho, kým sa objavil.
„Albus? Chlapče, čo sa deje?“ spýtal sa prekvapene a azda trochu vystrašene.
„Ja neviem, čo mám robiť, ocko. Je to všetko… hrozne ťažké.“ povzdychol si a Harry pochopil.
„Minerva vám odkazuje, že vás má všetkých veľmi rada a teší ju, že mohla s vami stráviť toľko spoločných chvíľ. Teraz jej je už dobre a je skutočne šťastná.“ snažil sa ho povzbudiť otec.
„Tak ako ty… všetci ste tam šťastní a my tu pritom…“ hlas sa mu zasekával v hrdle. „Dnes som našiel mamu v obývačke potom, čo si vzala veľké množstvo uspávacieho lektvaru. V množstve, ktoré si vzala, môže byť aj slabý lektvar priam smrteľný.“ povzdychol si Albus a Harry ho so zatajeným dychom počúval.
„Myslíš, že sa chcela otráviť?“ spýtal sa. „Možno len neodhadla množstvo.“ snažil sa nájsť Harry nejakú odpoveď. Vedel, že skôr, či neskôr Ginny podľahne tomu večnému náporu na nervy, ale nemyslel si, žeby sa uchýlila k samovražde. Veril tomu, že ak by o tom niekedy uvažovala, nikdy by sa k takému činu neuchýlila, hlavne nie kvôli deťom. Ginny by ich neopustila, rozhodne nie z vlastnej vôle.
„To mi tvrdila tiež, že normálna dávka nezabrala, a tak si vzala ďalšiu. Lenže po tom všetkom, čo sa v posledných dňoch stalo, už neviem, čomu veriť.“ odvetil Albus zadumane. „Čo mám robiť, ocko? Poraď mi. Vždy si vedel, čo robiť a ja teraz potrebujem tvoju pomoc.“ uprel svoje oči prosebne na otca a čakal. Tak veľmi si želal, aby ho otec objal okolo ramien a povedal mu ako kedysi, že všetko bude v poriadku, a že to spolu zvládnu. Namiesto toho na neho otec hľadel rovnako utrápene, ako sa on sám cítil. Bolo mu jasné, že na Albusových ramenách leží najväčšia ťarcha, čo sa zodpovednosti týka. James je síce starší a stará sa o rodinu, ale je to Albus, ktorý si vždy dokázal zachovať jasnú myseľ a byť všetkým oporou, pilierom celej rodiny. Toto bremeno na seba prevzal dobrovoľne a plnil svoju povinnosť naozaj zodpovedne. Nesťažoval si a prijímal tento fakt ako samozrejmosť. Harry vedel, že kvôli všetkým ostatným sa snaží byť silný a vyrovnaný, ale stojí ho to veľa premáhania.
„Daj mame čas. Potrebuje sa s tým vyrovnať po svojom. Zažila toho naozaj veľa, bolo len otázkou času, kedy sa to stane.“ prehovoril napokon.
„Ale ako jej mám pomôcť? Nemôžem sa pozerať, ako sa trápi a nič s tým nerobiť. Čo keď nabudúce neprídem včas a …“ nedopovedal. Urobilo sa mu slabo už len pri pomyslení na to.
„To bude v poriadku, Albus. Ty to zvládneš.“ povzbudzoval ho otec, ale tie slová mu pripadali také vzdialené realite…
„Nemala by byť sama. Má tu síce dvojčatá a občas k nej zájde James a teta Hermiona, ale tí tu nie sú stále.“ premýšľal Albus a v hlave sa mu zrodila jediná myšlienka, ktorá bola čím ďalej, tým silnejšia. Nenechá mamu samu. Cez deň síce bude musieť chodiť do školy, ale môže sa premiestňovať tam a spať každý deň. V priebehu dňa bude mať mama aj tak dosť práce s dvojčatami, takže na nejaké chmúrne myšlienky nebude mať skoro čas a potom tu bude s ňou, bude tu pre ňu. Síce mu budú chýbať večery strávené so Sophiou, ale ona to pochopí a raz si vynahradia všetok stratený čas.
„Nad čím premýšľaš, Al?“ spýtal sa otec.
„Zostanem s mamou doma. Postarám sa o to, aby sa necítila sama a dohliadnem na ňu.“ povedal rozhodne. Harrymu spadla sánka.
„To nejde, Albus. To by mama nechcela. Tým, že skončíš školu a zostaneš s ňou jej nepomôžeš. Bude sa cítiť vinná ešte viac.“
„Ale ja neskončím so školou, ocko. Keby to bolo nevyhnutné, tak by som o tom uvažoval a pokojne by som to urobil, ale môžem sa predsa každý deň premiestňovať. Myslím, že najhoršie sú pre ňu večery v prázdnom dome, keď Lis a Annie už spia a ona sa nemá ani s kým porozprávať. Takže odteraz budem proste bývať doma.“ uzavrel. Harry v duchu žasol nad obetavosťou svojho syna. Vedel, že oj na jeho mieste by sa zachoval podobne, ale bodlo ho pri srdci, že z veľkej časti je hlavne on príčinou všetkého ich trápenia.
„Mal by si si ísť aj ty odpočinúť, chlapče.“ povedal a pozeral, ako chlapec váhavo vstáva z kresla. Keď už bol pri dverách, zavolal na neho.
„Albus!“
„Áno ocko?“ zastavil sa chlapec a pozrel svojimi zelenými očami smerom k portrétu.
„Som na teba veľmi hrdý, synček.“ povedal a Albusovi sa pri tých slovách zaleskli v očiach slzy. „Vďaka ocko.“ povedal, a keďže nechcel ukázať pred otcom svoju slabosť a slzy, radšej rýchlo vyšiel z pracovne.