Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.6: V tichosti

17. 5. 2009

Albus sa z Bradavíc premiestnil priamo pred Sophiin dom, ktorý bol tak ako väčšina v ulici ponorený v úplnej tme. Počkal, kým si jeho oči privykli na tmu a zahľadel sa na jej okno, či ju neuvidí stáť za záclonou a čakať na neho. Všetko naokolo však bolo tmavé a nehybné. Nechcel ju budiť, ale priam horel túžbou ju vidieť a dať jej aspoň letmý bozk na dobrú noc. Vytiahol prútik a do tichej noci zašepkal Expecto Patronum. Z konca prútika vyletel žiarivo biely vták, nápadne podobný fénixovi a vzniesol sa do vzduchu k Sophiinmu oknu. Zmizol mu z dohľadu, keď prešiel skrz stenu do jej izby, aby jej odovzdal jeho odkaz.

Slabé svetlo sa rozsvietilo v okne a o chvíľu už na neho žmurkala rozospatá dievčina. Hoci ju zobudil, bola rada, že ho vidí a ani nie o minútu ju už držal vo svojom náručí a vášnivo sa bozkávali.

„Chýbal si mi.“ zašepkala.

„Aj ty mne. Zdržal som sa, prepáč, ale musel som ťa vidieť.“ ospravedlňoval sa a nasadil kajúcny výraz na tvári. „Myslíš, že môžem nejako odčiniť svoju trúfalosť, že som ťa zobudil?“

„Hmm, pobozkaj ma a ja si to zatiaľ rozmyslím.“ odpovedala a on bez rozmýšľania vyplnil jej prianie.

„Čo ešte odo mňa žiada moja pani?“ spýtal sa a ona sa k nemu so smiechom privinula. Prehodil cez ňu svoj cestovný plášť, pretože sa roztriasla od zimy.

„Nechceš zostať?“ spýtala sa a pozrela do jeho smaragdových očí.

„To nejde, veď vieš. Prišiel som sa len rozlúčiť. Celý víkend budem doma a zrejme sa vrátim až v pondelok ráno priamo do školy.“ odvetil.

„Hm…“ zamumlala a pohodlne sa uvelebila v jeho náručí, keď spolu sedeli na lavičke pred domom.

„Mala by si ísť spať. Už je neskoro a tiež zima. Nechcem, aby si prechladla.“ povedal starostlivo a ona sa nechtiac od neho odtrhla.

„Bude mi smutno.“ povzdychla si. Bola vďačná, že spolu môžu byť každý deň v škole, a keď na víkendy chodieval domov, naozaj jej chýbal.

„Aj mne, maličká. Ale keď sa vrátim, vynahradím ti to. A teraz už bež, dobrú noc a krásne sny.“ pobozkal ju a ona sa naozaj poslušne vrátila do svojej izby. Albus už nemal náladu na prechádzku a tak sa priamo premiestnil pred internátnu budovu a o malú chvíľu neskôr už ležal vo svojej posteli. Spánok však napriek únave neprichádzal. Nevedel si to vysvetliť, ale zmietal ním nepokoj a asi o tretej hodine ráno akoby akási ľadová ruka zovrela jeho srdce a on si uvedomil, že sa muselo stať niečo strašné. Len ešte nevedel čo.

Do rána sa mu nepodarilo zaspať, a tak vstal veľmi skoro, aby si zbalil nejaké veci, čo bude doma potrebovať. Premiestnil sa do záhrady a potichu vošiel do domu, v ktorom ešte všetci spali. Ako prvá vstala Ginny, ktorú prilákala vôňa čerstvej kávy a chutných raňajok, no onedlho sa dolu schodmi prirútili aj dvojčatá a vrhli sa bratovi okolo krku. Od tej chvíle sa ho držali ako kliešte a nechceli ho pustiť ani na krok.

„Mami? Je všetko v poriadku?“ spýtal sa trochu ustarane a skúmavým pohľadom si prezeral matku. Ginny dnes vyzerala odpočinuto a on dúfal, že to nie je len dokonalá pretvárka, ktorú by nedokázal odhaliť. Zatvárila sa prekvapene.

„Samozrejme. Prečo sa pýtaš?“

„Ja len… mal som trochu strach. Večer som mal taký zvláštny pocit, akoby sa dačo malo stať a v noci…no nič, zrejme sa mi to len zdalo. Ale keby sa niečo dialo, povedala by si mi to, však?“ zahovoril to. Ginny sa ponad stôl nahla a vzala jeho ruku do svojej.

„ Samozrejme, Al. Ale naozaj sa nedeje nič, čo by ťa malo znepokojovať.“ uisťovala ho. To ho trochu upokojilo, a keď šla mama obliecť dvojčatá, aby sa mohli ísť hrať s bratom na záhradu, čakal v obývačke.

Práve si chcel ísť vziať niečo na pitie, keď sa v kozube rozblčali zelené plamene letaxu a z nich sa vyrútila Lilly. S uslzenou tvárou a ďalším prúdom stekajúcich sĺz po jej tvári sa mu vrhla okolo krku.

„Albus, ach bože…to je strašné…“ vzlykala. Albus zaskočený celou situáciou si ju pritiahol bližšie k sebe a snažil sa ju nejako upokojiť.

„No tak, Lilly. Len tíško, upokoj sa a povedz mi, čo sa stalo.“ chlácholil ju. V tom sa plamene opäť rozhoreli a z nich vyšiel jeho starší brat James s kamennou tvárou. Aj on mal oči červené, ale nestekali mu z nich slzy. Aspoň v tejto chvíli nie.

„Čo sa stalo?“ vyhŕkol na neho a čakal, kto z tých dvoch mu odpovie. Aby toho nebolo málo, práve v tej chvíli do obývačky vošla Ginny.

„Mami…“ začal potichu James hlasom zastretým veľkou bolesťou a ľútosťou. „... babička je…“ vravel a sklopil zrak na zem.

„Čo je s mamou?“ vykríkla Ginny, mysliac hneď na svoju mamu.

„Babička Minerva…“ opravila ju Lilly, ktorá sa medzičasom zosunula na gauč a schúlila sa do klbka. Albusovi opäť zovrelo srdce presne ako v noci. „Našli ju ráno.“ dopovedal James a podišiel k mame, aby jej ponúkol útechu, ak by ju potrebovala.

„Ako?“ vydýchla skormútene.

„Zrejme len zaspala. Určite nič necítila.“ snažil sa situáciu odľahčiť James. Ginny prikývla, že rozumie a sadla si k Lilly, aby ju upokojila. Dvojčatá vbehli do izby, a keďže boli ešte malé a nechápavé, dožadovali sa pozornosti od svojich súrodencov. Lenže ani jeden z nich teraz nemal náladu na hranie, a tak James navrhol, že ich vezme k sebe a Diana sa o ne zatiaľ postará. Albus sa k nemu pridal a kým James vzal na ruky Elisabeth, on sa premiestnil s Marry-Ann.

„Čo sa stalo, James?“ vyzvedal Albus, keď osameli.

„Lilly bola s babičkou dohodnutá, že spolu pôjdu do Prasiniek. Lenže na ňu čakala viac ako pol hodiny pred hlavnou bránou a ona stále nechodila. Šla teda za ňou, ale nik jej neodpovedal ani na klopanie, a tak vošla. Našla ju spať v posteli, lenže…“ hlas sa mu zlomil a v očiach sa tento raz zaleskli skutočné slzy. Teraz Albus pochopil, z čoho pramenila jeho včerajšia neistota. Keď od nej včera odchádzal, nedošlo mu, že je to naposledy, čo ju niekedy uvidí živú. Premýšľal nad tým, či tomu nejako nemohol zabrániť, ale hoci si vybavil celý ich včerajší rozhovor do detailu, nenachádzal jediný náznak toho, že by sa necítila dobre. Proste nadišiel jej čas. Jedinou útechou im mohlo byť to, že sa dožila úctyhodného veku na čarodejnicu, a že v posledných niekoľkých rokoch mala to, po čom tak dlho túžila. Zbavila sa ťaživého tajomstva a strávila niekoľko vzácnych chvíľ so svojou novou rodinou. Nakoniec odišla v tichosti a bez trápenia.

Plány na nasledujúci víkend sa pre celú ich rodinu podstatne zmenili. Všetci sa museli vyrovnať s ďalšou stratou v živote a rozhodne to nebolo ľahké. Nikdy to nie je ľahké. Pohreb naplánovali na pondelok a mal sa odohrať v Bradaviciach. Prišlo sem veľa ľudí, mnoho jej známych a bývalých študentov, ktorí sa s ňou chceli aspoň naposledy rozlúčiť.

Albus sedel medzi mamou a svojimi súrodencami a bolo mu ľúto, že tu s ním nie je Sophia, ktorá by ho trochu utešila. Avšak nestihol sa s ňou cez víkend spojiť a povedať jej to.

Sophia sa zatiaľ v tom čase skláňala nad svojím kotlíkom na hodine lektvarov a premýšľala, čo s ním je. Mal sa predsa vrátiť dnes ráno. Lenže sa ani neukázal a čo je ešte prekvapivejšie, že vynechal práve hodinu lektvarov. A nebola jediná, kto sa zaoberal myšlienkou na Albusa a jeho absenciu.

Sandrin Danielsová hneď pri vstupe do triedy spočinula zrakom na jeho prázdnom mieste. Nemyslela si, že by práve Albus patril k tým, čo zanedbávajú dochádzku, a tak sa mohla len domnievať, čo také naliehavé sa stalo, že mu to zabránilo prísť. Na konci hodiny sa pristavila pri Sophii a snažila sa niečo zistiť pod zámienkou, že s Albusom potrebuje hovoriť kvôli ich plánovanému výskumu. Avšak ani mladá dievčina nič nevedela.

Albus prišiel až večer a jeho prvé kroky viedli k Sophii. Schúlil sa na jej posteli do klbka, zložil si hlavu do jej lona a neprítomne pozeral na stenu oproti. Hladkala ho po čiernych vlasoch a šepkala mu do ucha slová útechy. Zdieľala jeho bolesť a jediné, čo v tejto chvíli mohla urobiť, je byť tu pre neho kedykoľvek bude potrebovať.

Prvých pár dní chodil ako telo bez duše, ale vedel, že jeho život ide ďalej a mal by sa trochu pozviechať, aby pomohol mame a svojim súrodencom. Už po smrti otca prevzali s Jamesom zodpovednosť za mamu a sestry a hoci sami mali, čo robiť, starali sa predovšetkým o to, aby im čo najviac pomohli. Teraz sa ocitli v podobnej situácii. Lilly sa vrátila do školy a medzi priateľmi sa jej ako tak podarilo odpútať myseľ iným smerom, hoci práve tu v Bradaviciach, kde sa s Minervou stretávala denne, bolo obzvlášť ťažké.

James sa medzitým každý deň zastavil v Godrikovom dole, aby sa uistil, že je mama v poriadku, a keď v piatok videl jej strhanú tvár, navrhol, že si dvojčatá vezme na pár dní k sebe, aby si mohla oddýchnuť. Lenže samota je často tým najhorším liekom na bolesť a bol to opäť Albus, ktorý to mal zistiť.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.