Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.5: Na prvý pohľad

16. 5. 2009

Albus viedol svoju učiteľku rozľahlými pozemkami, ktoré sa rozprestierali okolo hradu. Okolité stromy boli zatiaľ ešte bohato obsypané listami hýriacimi všetkými možnými farbami. Zubaté jesenné slnko sa odrážalo na hladine jazera a vrhalo kradmé pohľady smerom k hradu, za ktorý sa práve chystalo zapadnúť. Pár lúčov zasvietilo na cestu prichádzajúcim a strácalo sa v diaľke. Pred chalupou na okraji lesa postávala vysoká postava hájnika a Albus Hagridovi zamával na pozdrav. Odpoveďou mu bol nadšený štekot Hagridovho nového psa a nadšené mávanie.

„To je starý rodinný priateľ. Vlastne väčšina ľudí tu v škole je nám veľmi blízka. Riaditeľom je strýko George, naša prababička tu už dlhé roky učí a okrem toho je tu niekoľko ockových a maminých známych v učiteľskom zbore.“ vysvetľoval Albus a Sandrin si pomyslela, že zrejme v škole budú vládnuť priateľské vzťahy, a že by rada spoznala aspoň niektorých zo spomínaných ľudí.

Pred hlavnou bránou stála akási žena a prezerala si ich skúmavým zrakom. Sandrin sa spýtavo pozrela na svojho študenta, ktorý ju viedol, no tomu sa po tvári rozlial spokojný, ba až nadšený úsmev. Trochu pobehol a v mihu bol pri starej žene, ktorú objal a čosi jej potichu zašepkal do ucha. Aj starenka vyzerala, že je nadšená z tohto stretnutia a Sandrin sa držala trochu bokom, aby nerušila túto chvíľku.

„Babi, toto je profesorka Danielsová. Je u nás na univerzite nová a učí lektvary. Rada by spoznala Severusa, tak som ju priviedol, snáď to nevadí.“ vysvetľoval Albus Minerve.

„Isteže nie. Vitajte v Bradaviciach, pani profesorka. Vravíte, že sa voláte Danielsová? Mali sme tu jednu študentku s takým menom.“ spomínala Minerva.

„To bola zrejme moja mama, chodila sem už dávno. Takmer okamžite po skončení školy sme sa presťahovali do Francúzska a tam som žila, kým mama pred pár mesiacmi nezomrela.“ vysvetľovala Sandrin.

„Už si spomínam. Veľmi ma mrzí vaša strata. Ale veďže nestojme vonku, začína byť chladno. Albus, myslím že Severus už ťa čaká, nemal by si ho nechať dlho vyčkávať. Vieš, aký býva potom podráždený. Ale bola by som rada, ak by si sa ku mne pridal na večeru, čo ty na to?“ navrhla Minerva vedúc ich do hradu.

„Rád prídem, babi.“ súhlasil.

„Pani profesorka, vy ste samozrejme tiež vítaná, ak by ste mala záujem.“ otočila sa smerom k Sandrin.

„Veľmi pekne ďakujem za pozvanie, žiaľ, dnes budem musieť odmietnuť. Snáď niekedy v budúcnosti.“ usmiala sa.

„Iste, tak teda dovidenia neskôr.“ rozlúčila sa a zamierila smerom k svojmu kabinetu, kým Albus so Sandrin stúpali po schodoch na tretie poschodie.

„Vstúpte.“ ozvalo sa z riaditeľne a Albus vošiel dnu tesne nasledovaný svojou profesorkou. Predstavil Sandrin Georga a konečne zaklopal na dvere, ktoré boli poslednou prekážkou pred ich stretnutím. Bez toho, aby počkal na odpoveď, pootvoril dvere.

„Len poď ďalej Albus a sadni si. Hneď sa ti budem venovať, len chcem dočítať tento odstavec o účinkoch dračej krvi v…“ hovoril bezstarostným hlasom, aký u Snapea nebolo počuť veľmi často. Avšak Albus ho poznal veľmi dobre.

„Dračia krv v protivlkolačiom lektvare urobí viac škody než účinku.“ vmiesila sa do rozhovoru Sandrin, ktorá danú tématiku osobne skúmala. Len čo to vyriekla, uvedomila si svoju chybu. Prehovorila, hoci dotyčný muž na obraze o jej prítomnosti nemal najmenšie poňatie. Od prekvapenia mu kniha vypadla z ruky a s buchotom dopadla na podlahu, namaľovanú v jeho portréte.

„Kto…?“ jachtal a zamračil sa. Na pomoc jej pribehol Albus, ktorý ich predstavil.

„Aha, takže vy ste tá Albusova nová profesorka. Bol som na vás celkom zvedavý.“ priznal Severus, no už to nevravel takým pokojným tónom, ktorý mal vyhradený len pre súkromné rozhovory s Albusom. Teraz z neho opäť bol typický autoritatívny profesor Snape, ktorý na prvý pohľad desil svojich študentov.

„Ako viete o tej dračej krvi?“ spýtal sa priamo.

„Som jednou zo spoluautoriek tej publikácie. Pracovala som na tom výskume, ale rozhodla som sa to ukončiť a prenechať to na svojich kolegoch.“ odpovedala mu.

„Máte francúzsky prízvuk, ale ste Angličanka.“ povedal Snape a bolo to skôr konštatovanie, než otázka.

„Moja matka sa po skončení školy odsťahovala do Francúzska a ja som odtiaľ odišla len pred pár mesiacmi.“ vysvetlila, no dôvody matkinho úteku aj všetko ostatné s ním súvisiace si nechala pre seba.

Albus ich len mlčky sledoval a odrazu mu svitlo. Predsa... keď videl profesorku Danielsovú, bola mu povedomá. A teraz? Nie je nad to mať dôkaz priamo pred sebou. Na prvý pohľad nešla prehliadnuť ich vzájomná podoba, rovnaké gestá a pohyby. Pochopil to, čo zatiaľ zostalo Severusovi skryté. Možno len potrebujú chvíľku byť osamote, pomyslel si a nebadane sa vytratil z miestnosti. Keď tí dvaja zaregistrovali jeho neprítomnosť, začali sa nenútene rozprávať najmä o ňom.

„Ako sa mu darí na vašich hodinách?“ spýtal sa Snape. Sandrin sa uškrnula.

„Myslím, že veľmi dobre viete, čo ste ho naučil. Je jeden z najlepších a ponúkla som mu miesto v našom výskumnom tíme.“

„To je naozaj skvelá správa. Albus toho vie naozaj dosť, ale stále sa je čo učiť. Aj keď viem lepšie než ktokoľvek iný, že predovšetkým nutnosť je jeho najlepšou motiváciou. Keď pred pár rokmi bola jeho sestra otrávená neznámym jedom, bol schopný len podľa príznakov rozpoznať prísady a pripraviť antidotum. Bol vtedy len v treťom ročníku a dovolím si tvrdiť, že to bol ten zlom, kedy sa z toho nemehla stal celkom obstojný študent lektvarov.“ hovoril Snape a spomínal na časy dávno minulé. Sandrin si pomyslela, že označenie obstojný študent znelo trochu urážlivo a ona by povedala, že už vtedy bol ten chlapec v lektvaroch lepší než niektorí plne kvalifikovaní kúzelníci.

„Mohla by ste mi viac priblížiť váš výskum? Čím konkrétne sa zaoberáte?“ zaujímal sa Severus.

„Zatiaľ sme nezačali a myslím, že než sa vrhneme na nejaký väčší projekt, vyskúšame len pár vecí na začiatok. Videla by som to však na výskum niečoho, čo by mohlo byť účinné proti niektorým mudlovským chorobám, ktoré zatiaľ nie sú liečiteľné.“ ozrejmila a Severus si spomenul na vlastné experimenty, keď sa dozvedel o chorobe svojej matky.

„Dúfam, že na niečo prídete a pokiaľ budem môcť byť nejako nápomocný, stačí povedať Albusovi.“ povedal a taktne tak dal najavo, že ich rozhovor je na konci. Hoci sa správal odmerane, nebol až natoľko sarkastický ako zvyčajne, ale to najmä preto, že šlo o Albusovu novú učiteľku. Celý čas, čo sa spolu rozprávali cítila, že ten muž na obraze si ju neustále premeriava a skúma ju. Odhadoval, ako veľmi jej môže poodhaliť svoju skutočnú povahu, pretože poľahky spoznala, že všetko, čo dnes predviedol, bola len dokonalá pretvárka. Teda, až na tých pár slov na začiatku, keď si myslel, že je s Albusom osamote. A práve to ju presvedčilo o tom, že sa nesmie vzdávať a pokúsiť sa spoznať Severusa Snapea lepšie, aby odhalila jeho skutočnú povahu a nie tú masku.

Rozlúčila sa a Albus ju odprevadil na hranice pozemkov, odkiaľ sa mohla bezpečne premiestniť. Albus sa len na chvíľu vrátil za Severusom, aby mu povedal, že za ním príde zase v nedeľu a bežal za Minervou, ktorá ho už čakala na večeru.

„Ahoj, prepáč, že som sa zdržal.“ ospravedlňoval sa a vyčerpane dosadol do obľúbeného čalúneného kresla, v ktorom sedával pri každej návšteve.

„Nič sa nedeje, opravovala som ešte nejaké eseje a práve som skončila.“ usmiala sa na neho dobrosrdečne a podala mu vychladený dyňový džús.

„Ako sa máš?“ spýtal sa so záujmom, keď si doprial malú chvíľu na vydýchanie.

„Ja sa mám dobre, ale čo ty? Ako sa ti darí v škole? Počula som na teba len samé chvály, chlapče. Ani nevieš, aká som na teba hrdá.“ povedala hlasom zastretým množstvom emócií.

„Tvoj otec by bol nesmierne šťastný, keby ťa videl.“ pokračovala a Albus sa nesmelo usmial. Lichotila mu chvála, komu nie, ale on bol vždy skromný a napriek tomu, že podobné veci počúval často, nenamýšľal si o sebe ktovie čo. Naďalej zostával sám sebou.

„V škole je to fajn. Ale nechajme školu školou. Nechceš mi zase rozprávať niečo o ockovi?“ žiadal Albus a Minerva súhlasila. Chlapec si vzal do ruky sendvič a sadol si na zem k jej kreslu. Minerva usrkla zo svojho čaju a zahľadela sa do plameňov oblizujúcich drevené polienka v krbe.

„Tak teda, kde sme skončili naposledy?“ zamyslela sa. Odkedy ich Harry opustil, spomínali na neho tí dvaja aspoň tým, že sa Minerva s Albusom podelila o svoje spomienky na Harryho školské časy. Rozprávala mu o jeho dobrodružstvách, ktoré s Ronom a Hermionou zažili a o všetkom, čo jej prišlo na myseľ. Pokiaľ to však šlo, vyhla sa pred Albusom zmienkam o tragickom konci Trojčarodejníckeho turnaja, o Siriusovej smrti na ministerstve, o Brumbálovej smrti, ktorej bol Harry očitým svedkom a tiež vynechala opisy posledného boja s Voldemortom. Pre ňu samotnú boli tieto spomienky dosť nepríjemné a radšej ich zasunula do najzadnejšieho kúta svojej pamäte.

„Už som ti rozprávala o tom, ako tvoj otec začal s famfrpálom a ako potom takmer po každom zápase skončil na ošetrovni?“ spýtala sa s úsmevom.

„Niečo som už počul, ale hovor.“ vyzval ju Albus a so záujmom počúval jej rozprávanie.

„Teda, tak sa zdá, že ocko bol u madam Pomfreyovej pečený- varený.“ smial sa Albus o niekoľko hodín neskôr.

„To je pravda. Ale bol naozaj výborným hráčom, zriedkakedy to bolo jeho vlastným zavinením, ak šlo o zápas.“ zastala sa Minerva svojho vnuka.

„Tak som to nemyslel.“ potriasol hlavou a pozrel na hodinky. „Pre Merlina, už je jedenásť.“ vykríkol náhle.

„Naozaj už toľko?“ začudovala sa Minerva, ktorej čas strávený s pravnukom utiekol neskutočne rýchlo. „Teraz by si už nemal nikam chodiť. Môžeš tu prespať.“ navrhla, ale keď videla, ako sa Albus začervenal a sklopil zrak, pousmiala sa.

„Vieš, babi… ešte som chcel zájsť za Sophiou a vziať si z internátu nejaké veci. Ráno pôjdem domov na celý víkend, takže…“ vravel potichu.

„Rozumiem. Tak odo mňa zajtra pozdravuj mamu, dvojčatá a Jamesa, ak s ním budeš. Ja som na zajtra dohodnutá s Lilly, že spolu aj s Leou a Fredom pôjdeme do Prasiniek a urobíme si nejaký spoločný víkend.“

„Tak to by si si mala ísť asi čo najskôr ľahnúť. Myslím, že tí ťa zajtra veľmi šetriť nebudú.“ uškrnul sa a ona s ním musela súhlasiť.

„Budú musieť, už nie som žiadna mladica.“ povedala.

„Ale no tak. Si vitálnejšia než mnohé mladšie čarodejnice, tak si nesťažuj.“ pokarhal ju naoko nahnevane. Potom ju pobozkal na čelo a objal ju.

„Mám ťa rád, babi. Čoskoro sa zase zastavím.“ sľúbil. „Budem sa tešiť.“ usmiala sa a odprevadila ho ku dverám. Potom šibnutím prútika poslala použité šálky krbom späť do kuchyne a šla si ľahnúť.

Keď Albus opúšťal v tú noc Bradavice, premkla ho desivá úzkosť a on si ten pocit nevedel vysvetliť. Netušil totiž, čo sa má tej noci stať.


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.