Kapitola č.4: Priznanie
Okrem lektvarov navštevoval Albus ešte mnoho iných kurzov. Hoci ovládal svoje schopnosti už niekoľko rokov takmer dokonale, zistil že je množstvo iných možností liečenia. Napríklad alternatívna medicína. Albus sa o tieto veci prirodzene zaujímal a s nadšením sa púšťal do nových štúdií. Nikoho z jeho známych neprekvapilo, že sa mu darilo v každom obore a vynikal vo všetkých predmetoch. Preto, keď sa na neho Sandrin spýtala svojej priateľky, Liam jej s úsmevom rozprávala všetko možné o svojom obľúbenom študentovi.
„ Ach, Albus, samozrejme, že ho poznám. Je to jeden z najlepších študentov na univerzite a je to veľmi milý a skromný chlapec. Veľmi mi pripomína svojho otca, je to syn Harryho Pottera.“ vravela.
„Toho Harryho Pottera? Viem, že sa volá Potter, ale myslela som, že je to možno len nejaký menovec.“ užasla Sandrin. Vtedy jej došlo, čo Albus mienil vetou, že po otcovi zdedil viac než len jeho zelené oči. Harry Potter je, teda bol, jeden z najznámejších čarodejníkov.
„Poznala som Harryho ešte na škole, bola som o pár ročníkov vyššie než on, ale to ti poviem, to boli časy…“ rozprávala ďalej Liamei. „Albus je trochu rozvážnejší, nevrhá sa do všetkého tak po hlave.“ vravela, no Sandrin si spomenula na ich spoločné nočné dobrodružstvo a pomyslela si niečo iné. Veď, kto už by sa len vrhal do tmavej uličky, kde práve útočí upír? Náhle stočila reč trochu iným smerom.
„Ponúkla som mu miesto v tom mojom výskumnom tíme, o ktorom som ti nedávno rozprávala.“
„Ach áno, teda poviem ti, ak má niekto byť vo výskume, tak je to práve Albus Severus Potter.“ súhlasila Liam a zahryzla do sendviča, ktorý bol jej skromným obedom. Použila však jeho celé meno a to Sandrin zarazilo. Severus? To meno počula v poslednom čase častejšie než by jej bolo milé. Spýtala sa na to svojej priateľky.
„No áno, je to zvláštne, pretože bolo vždy známe, že Harry a Snape sa nenávideli azda viac než Harry a Draco. Ale to vieš, Snape bol vždy kretén. Ale nakoniec to bol práve Harry, ktorý sa zaslúžil o očistenie jeho mena. Snape totiž celé roky pracoval ako špión medzi smrtijedmi a bol to on, kto zabil Brumbála. Práve po tomto incidente ho všetci považovali za najväčšieho zradcu. Lenže potom ho Harry očistil a verejne prehlásil, že všetko to bolo súčasťou plánu, ako poraziť Voldemorta a Snape len počúval príkazy od Brumbála. Vraj to bola Albusova vôľa zomrieť jeho rukou, ale neviem si to dosť dobre predstaviť. No a potom pomenoval svojho druhého syna po nich oboch - Albus Severus.“ vysvetľovala Liam.
„A ten Snape bol vážne taký odborník na lektvary?“
„No, vždy sme si mysleli, že chcel učiť Obranu proti čiernej mágii, ale vlastne si ho ani neviem predstaviť inak, než ako toho strašného netopiera, prechádzajúceho okolo lavíc, krčiac pritom nos nad našimi úbohými lektvarmi.“ pripustila.
„Ty si ho asi nemala veľmi v láske, čo?“ nesmelo sa usmiala Sandrin a sama pripustila, že viacero odborníkov na lektvary je trochu čudáckych. Len dúfala, že o nej to príliš neplatí.
„Mať ho rada? Moja milá, spadla si z metly? Ja snáď nepoznám človeka, čo by ho mal rád.“ odpovedala a zamietavo krútila hlavou. Lenže Sandrin vedela svoje.
Keď učiteľka lektvarov ležala neskoro v noci vo svojej posteli, hlavou sa jej premietalo toľko myšlienok, že nemohla zaspať. Premýšľala dookola nad jedným a tým istým a to, kto vlastne je Severus Snape? Vracali sa jej spomienky na všetky rozhovory, v ktorých niekto kedy spomenul to meno.
Jej matka ležala v posteli a ona nemohla robiť nič iné, než ju držať za ruku a byť s ňou. Vyskúšala už všetky možné lektvary, ale nič nezabralo. Teraz sa len mlčky prizerala, ako jej matka umiera a snažila sa potlačovať slzy.
„Musím ti ešte niečo povedať.“ zašepkala stará pani tichým chrapľavým hlasom. Zdvihla svoju zošúverenú ruku k dcérinej tvári a odhrnula jej jemné havranie vlasy z čela, ako to robievala, keď bola ešte malá. Jej hnedé oči zdobené vencom stareckých vrások sa vpíjali do dcériných ónyxových. Je mu podobná viac, než by som chcela, pomyslela si vždy, keď sa na ňu takto pozerala.
„Počúvam, mami.“ odpovedala a pritisla si jej ruku k tvári. Zavrela oči a spomínala na každý dotyk tej milujúcej dlane. Slzy v očiach ju pálili, ale podarilo sa jej ich znovu na chvíľu potlačiť.
„Chceš vedieť niečo o svojom otcovi?“ spýtala sa starenka.
„Nie, mami. Nemusíš mi to vravieť. Odpočívaj, nevysiľuj sa.“ zavrtela hlavou na znak nesúhlasu.
„Ale áno, toľkokrát si sa na neho pýtala… Viem, že o ňom chceš vedieť a ja som ti to vždy tajila, ale nemôžem odísť, kým to nebudeš vedieť.“ mrmlala Sandrina matka.
„Boli sme spolužiaci, ale nemyslím, žeby si niekedy príliš uvedomoval moju existenciu. Bola som do neho blázon. Bol to tichý, utiahnutý a zakríknutý chlapec, nie príliš obľúbený. Väčšinu času trávil vždy osamote alebo s tou Lilly Evansovou. Zbožňoval ju, lenže ona sa nakoniec zaľúbila do iného. Bol z toho veľmi sklamaný, hoci to nikomu nepriznal. Bol veľmi hrdý, až príliš, povedala by som a z toho pramenila celá podstata jeho povahy.“ rozprávala stará pani Danielsová a Sandrin počúvala.
„Bol skvelý študent, jeden z najlepších v Zmijozeli a vynikal hlavne v lektvaroch, presne ako ty, moja. Neskôr sa stal učiteľom, ale to už predbieham. On bol… proste Severus Snape…rozhodne žiaden ľudomil. Všetkých od seba len odháňal a vo všetkom si vystačil viac menej sám. Ani nevieš, ako rada som ho pozorovala pri práci. Bol to puntičkár a pokiaľ šlo o lektvary, všetko kontroloval najmenej trikrát, aby to mal presne. Fascinovalo ma to. A potom…“ vravela a hlas jej začal zlyhávať. Sandrin siahla po pohári s vodou a dala mame napiť.
„Nemusíš pokračovať. Mala by si odpočívať.“ protestovala trochu, ale v duchu nechcela nič iné, než počuť to všetko až do konca.
„Keď som začala, tak to dopoviem.“ tvrdila zaryto. „Bola to oslava konca nášho štúdia v Bradaviciach. On stál v prítmí blízko vchodu do Veľkej siene a sledoval, ako sa všetci naokolo bavili. Videla som, ako očami prepaľoval Pottera, ktorý celý večer tancoval s Lilly Evansovou a Severus priam penil od zlosti. Hoci si myslím, že to nemal príliš vo zvyku, vypil toho v ten večer viac. Bude to síce znieť úboho, ale pomyslela som si, že to je moja šanca. Ak si ma nevšímal dovtedy, možno teraz pod vplyvom alkoholu a v návale neskutočnej žiarlivosti by snáď mohol prejaviť nejaký záujem. Vravela som si, že ak ma odmietne, aspoň ho už nikdy neuvidím a pokúsim sa zabudnúť.“ spomínala.
Sandrin si domyslela, čo sa v ten večer stalo, ale nevedela, čo bolo ďalej.
„Môj plán vyšiel, aspoň som si to myslela, kým som sa nezobudila v Chroptící chýši, kam sme sa v tú noc uchýlili… lenže sama. Zmizol ako para nad kotlíkom a mne došlo, že ma len využil, aby vyliečil svoje poranené ego.“ povedala trpko.
Sandrin si pri tom pomyslení začala hrýzť spodnú peru a netušila, že tak vyvolá ďalšiu vlnu spomienok na to, ako toto gesto robil Severus vždy, keď bol nervózny.
„Keď som zistila, že som tehotná, bolo mi jasné že je zbytočné mu o tom vravieť. Nestál o mňa a som si istá, že by nemal záujem ani o teba. Odpusť dieťa, že ti to vravím takto nezaobalene, ale taká je pravda. Pripravila som ťa o otca, ale robila som to pre tvoje dobro. V tom čase som sa dozvedela, že sa pridal k smrtijedom a ja som si uvedomila, že bude lepšie držať ťa od toho všetkého dostatočne ďaleko, a keďže moji rodičia už nežili, utiekla som sem, Sandrin.“ vravela a pri posledných slovách jej po tvári stekali slzy. Bolo jej ľúto, že jej dcéra nikdy nepoznala otca a želala si, aby jej mohla niekedy ukázať rodné Anglicko, jej obľúbené miesta a školu… ale jeho nechcela vidieť, a to by bol problém. Stal sa učiteľom v Bradaviciach a keby sa vrátila, asi by to nezvládla ďalej utajovať.
Sandrin zotrela mame slzy z tváre a snažila sa ju utíšiť. Silene sa usmiala a šepkala.
„To nič, mami. Už je to preč. Nám dvom je predsa spolu dobre a nič nám nechýba. Musíš si odpočinúť, aby si sa skoro uzdravila a potom ktovie, možno konečne navštívime Anglicko. Zájdeš sa znovu pozrieť do Bradavíc a ukážeš mi všetko, čo si chcela.“ vravela, hoci dobre vedela, že to už nikdy neurobia. Nechcela sa zmieriť s myšlienkou, že svoju mamu stráca navždy.
Takto sa teda Sandrin dozvedela pravdu o svojom otcovi. Pravdu, ktorú tak veľmi chcela vedieť, no ktorú by teraz radšej nepoznala a žila naďalej s tým milosrdným klamstvom, že jej otec je mŕtvy. Myslela si, že na to celkom zabudne, ale spád udalostí jej to nedovolil. Ako prvá sa o Snapeovi zmienila Liam.
Snape, to bol vtedajší profesor lektvarov, utiekol, lebo to on zabil Brumbála. Ďalší rok sa ale vrátil a stal sa riaditeľom. Teda poviem ti, nechcela by som byť v tom roku v Bradaviciach. Okrem neho tam bolo ešte niekoľko smrtijedov a dokážem si živo predstaviť, ako sa tam spolu vyžívali v mučení študentov.“ mračila sa pri tej spomienke Liam.
„Ten profesor Snape mučil študentov? Ale veď to je protizákonné.“ vyhŕkla prekvapene.
„Myslíš, že Snape poznal slovo zákon? Bol to jeden z najvernejších smrtijedov. Hoci, neskôr bolo jeho meno očistené, ale aj tak. Bol príšerný. Hodiny s ním boli hotovým utrpením pre každého, kto nebol zo Zmijozelu. Bol totiž ich vedúcim fakulty.“ vysvetľovala.
Tieto jej slová len potvrdzovali jej predstavy, že Severus Snape je bezcitný človek a vôbec nemá cenu o ňom premýšľať ako o otcovi. Je to len niekto, kto ju splodil, nič viac. Lenže potom, ako o ňom hovoril Albus Potter, začali ju hlodať pochybnosti.
„Učitelia na našej škole sa na tomto predmete často striedali, ale všetko čo viem, ma naučil jeden veľmi dobrý priateľ, najväčší odborník na lektvary, akého som mal možnosť spoznať.“ vysvetľoval chlapec.
Keď to vravel, z jeho hlasu zaznievala skutočná hrdosť a možno akási úcta voči človeku, o ktorom bola reč. Albus Potter jej bol veľmi sympatický a pomyslela si, že ak on môže mať rád Snapea, možno nebude až taký strašný ako jeho povesť. Keď porovnala všetky názory, usúdila, že ho nemali radi najmä ľudia, ktorí vo všeobecnosti nemali radi lektvary. Ale Albus Potter a kedysi dokonca aj jej matka ho považujú za vynikajúceho odborníka, a keďže sami v tomto obore našli zaľúbenie, môžu práve z toho prameniť ich vzájomné sympatie.
Ako zistiť pravdu, pýtala sa sama seba a jedinou rozumnou odpoveďou bolo spoznať ho. Lenže on už je mŕtvy. Ale počkať, čo to vravel ten chlapec? Komunikujú spolu cez kúzelný portrét. Možno by sa jej podarilo nejako k nemu dostať. Možno by predsa len mohla trvať na tom, že sa s ním chce zoznámiť čisto z profesionálnych dôvodov, ako s jedným z najväčších odborníkov na lektvary. Možno… možno… možno…. zaznievalo jej v hlave, keď nad ránom konečne zaspala.
Úplnou náhodou stretla v piatok na chodbe v škole Albusa. Dodala si odvahy a spýtala sa, či by bolo možné, aby sa zoznámila s profesorom Snapeom aspoň prostredníctvom portrétu. Tvrdila, že o ňom počula veľa ako o odborníkovi v jej obore a rada by sa s ním poradila, než začnú s vlastným výskumom. Albus v tom nevidel problém. Navrhol jej, aby sa k nemu ešte v ten deň pripojila k návšteve Bradavíc a rád ju so Severusom zoznámi. Okolo štvrtej poobede už stáli na hranici pozemkov školy a ona žasla pri pohľade na starý hrad.