Kapitola č.2: Starý priateľ
Prvý týždeň ubehol ako voda a Albus sa neskutočne tešil na víkend. Hneď ráno zašiel domov pozdraviť mamu a mladšie sestry, ktoré zvýskli od radosti, keď ho uvideli vo dverách. Mlčky načúval ich detskému džavotaniu, keď mu jedna cez druhú rozprávali svoje najnovšie zážitky.
„Nože ho nechajte, vy dve malé Sirény.“ odohnala ich mama a natešene pozrela na svojho mladšieho syna. Vždy keď na neho pozrela, akoby videla Harryho. Boli si tak veľmi podobní, až to bolo zarážajúce.
„Ako sa máš?“ spýtal sa a pobozkal ju na tvár.
„Dobre. Všetko je v najlepšom poriadku. A čo ty?“ usadila ho za stôl a položila pred neho opečenú slaninu s vajíčkami. Pokrútil nad tým hlavou. Mama mu chystala raňajky každé ráno, keď bol doma, akoby bol malý chlapec. Nesťažoval si však a pustil sa do jedla.
„Ja sa mám tiež dobre. Prišiel som len na skok, ešte chcem zájsť na chvíľu za Severusom a večer sa mám stretnúť so Sophiou. Teda, len v prípade, že ty alebo dievčatá niečo nepotrebujete. V tom prípade by som zostal.“ pozrel mame do očí a snažil sa v nich zazrieť niečo, čo by pred ním mohla ukrývať. Od otcovej smrti sa uzavrela do seba a hoci je to už niekoľko rokov, stále sa trápi viac, než by pripustila. On to však vedel a bedlivo ju sledoval, aby pri najmenšom náznaku nejakých problémov bol po ruke a pomohol jej, ako len mohol.
Dnes však nezbadal nič, okrem miernej únavy. V okamihu sa rozhodol.
„Vezmem dievčatá do Bradavíc. Nebudem u Severusa dlho a myslím, že babička aj Lea ich rady uvidia. Hneď potom ti ich zase privediem späť.“ povedal a než stihla namietať, zavolal na sestry, aby sa obliekli, že si urobia malý výlet.
„A ty odpočívaj.“ prikázal a v jej očiach sa zaligotali slzy dojatia. Spomenula si, ako sa o ňu podobne staral Harry. Radšej však na to nechcela myslieť a zaplašila tie myšlienky do najzadnejšieho kúta svojej mysle. Pomohla dievčatám s obliekaním, a keď stáli uprostred obývačky pripravené, chytil ich Albus pevne okolo ramien a premiestnil sa s nimi k hraniciam bradavických pozemkov.
Nemýlil sa, keď tvrdil, že Lea bude z ich návštevy nadšená. Keďže Albus poslal Georgovi rýchlu správu krbom, čakala ich už ona aj malý Fred na pozemkoch neďaleko Hagridovej chalupy.
„Ahojte.“ zavolala na ne veselo a Elisabeth s Marry-Ann sa k nej s nadšením rozbehli.
„Tak, ako ide škola?“ pýtala sa Lea so záujmom, keď kráčala vedľa Albusa smerom ku škole. Dvojčatá sa s Fredom naháňali pred nimi a užívali si pritom ohromnú zábavu.
„Škola je super a navyše som tam denne so Sophiou.“ odpovedal a mierne sa začervenal.
„Rozumiem. No tak už bež, ja zostanem s deťmi vonku, keď je tak krásne. O chvíľku by mala prísť aj Minerva a zrejme nás nájdeš pri jazere.“ oznámila mu a on jej poďakoval. Vstúpil do hradu a bez zaváhania mieril rovno do riaditeľne. Bolo zvláštne vracať sa sem, keď už tu neštudoval, ale on to tu mal vždy veľmi rád a tešilo ho, že môže aj naďalej navštevovať Severusa. Zvyčajne sem bývalí študenti len tak na návštevy nechodili, ale vtom spočíva výhoda toho, že máte príbuzných v učiteľskom zbore, navyše priamo v riaditeľni.
„Poď ďalej, Al.“ vyzval ho strýkov hlas, keď zaklopal na dvere riaditeľne.
„Ahoj, strýko George. Dobrý deň.“ pozdravil muža sediaceho za stolom a bývalých riaditeľov sediacich v obrazoch.
„Severus je vedľa?“ spýtal sa prekvapene. Odkedy odišiel zo školy, visel Severusov obraz opäť v riaditeľni, namiesto v laboratóriu, a tak ho prekvapilo, že ho tu nevidel.
„Čo myslíš? Akosi sa mu už zunovala naša spoločnosť a rozhodol sa, že potrebuje byť chvíľu sám. Ale povedz mu, že onedlho ma to sťahovanie jeho obrazu tam a späť prestane baviť, tak nech si rozmyslí, kde chce byť.“ odpovedal mu George s úškrnom na tvári a Albus prikývol, že mu to odkáže. Potom prešiel do laboratória za riaditeľňou a bez zaklopania vstúpil dnu.
„Neučili ťa klopať, Potter?“ ozvala sa ironická poznámka z obrazu. A jejej, pomyslel si Albus. Ten má dnes zase náladu. Uškrnul sa a provokatívne sa postavil k pracovnému stolu, miesto toho, aby sa posadil do kresla oproti Severusovi.
„Ach, prepáč Severus. Nevedel som, že tu budeš. Potreboval som si niečo uvariť, a tak ma strýko poslal sem. Nejako som si nevšimol, že už zase nevisíš v riaditeľni.“ povedal hláskom, akoby sa nič nedialo a on sa skutočne len pomýlil. To Snapea ešte viac rozčúlilo.
„Aha, takže si prišiel variť. No v tom prípade ťa nebudem rušiť.“ povedal nahnevane a chystal sa odísť.
„Severus, počkaj. Čo ti zase preletelo cez nos? Samozrejme, že som neprišiel variť, ale chcel som ťa vidieť.“ priznal napokon chlapec, teraz už vlastne dospelý mládenec a posadil sa do svojho obľúbeného kresla.
„Aha, takže zrazu si si spomenul na svojho starého priateľa?“ neodpustil si ďalšiu sarkastickú poznámku Severus.
„Vieš, Seve, mal by si si uvedomiť, že už niekoľko rokov nestarneš a nie si až taký starý, ako si myslíš. A áno, spomenul som si na svojho priateľa a prišiel som ho navštíviť. Ale ako vidím, dnes asi nemáš na mňa náladu, tak hádam pôjdem.“ vstal a zamieril k dverám. Už siahal po kľučke, keď sa z obrazu ozvalo strohé: „Sadni si!“
S lišiackym úsmevom sa vrátil do kresla a pozrel Severusovi do očí.
„Čo ťa žerie, Severus?“ spýtal sa priamo. Za sedem rokov, ktoré strávil v jeho spoločnosti sa naučil dokonale rozoznávať jeho nálady a tiež zistil, že občas nie je na škodu Severusa trochu vyprovokovať. Hrali spolu túto hru už nejaký čas a hoci boli ich poznámky občas dosť príkre či ironické, obaja vedeli, že ich nemyslia vážne.
„Nič. Alebo by malo?“ spýtal sa Severus a prepaľoval svojho priateľa pohľadom.
„Ja myslím, že nie, ale nechaj ma hádať. Chýbal som ti a každým dňom si netrpezlivo očakával, kedy sa za tebou prídem. No, a keďže je to už pár týždňov, čo som tu nebol, tak sa na mňa hneváš, nemám pravdu?“ hovoril Albus so smiechom a Severus pochopil, že je porazený. Odmietol to priznať nahlas, ale ten chlapec mal pravdu a on to nemohol poprieť.
„No tak, Severus. Veď už sa toľko nemrač. Tak veľmi som sa tešil, kedy za tebou budem môcť konečne prísť a ty mi prichystáš takéto prekvapenie?“ spýtal sa naoko urazene Albus. Veľmi dobre vedel ako na svojho profesora a Severus si uvedomoval, že je s ním manipulované. Avšak od toho chlapca mu to nevadilo a rád pristúpil na jeho hru. Už to nebolo len chlapec a učiteľ, ale chlapec a starší priateľ ako vzor. Ich priateľstvo sa za tie roky prehĺbilo a teraz oproti sebe sedeli dvaja rovnocenní dospelí, ktorí si vzájomne dobre rozumeli. Lenže napriek tomu bol Severus sklamaný a sklamanie zaznievalo z každého jeho ďalšieho slova.
„Isteže. Ako inak si predstavuješ, že sa budem správať. Ty si užívaš svoj život a ja som tu odkázaný k tomu, aby som sedel v tomto zaprášenom ráme a čakal, kedy sa tvoja maličkosť uráči za mnou prísť. Ale nerob si starosti, nechcem ti zasahovať do života. Chápem, že keď si bol mojím študentom, cítil si akúsi povinnosť za mnou chodiť.“ vravel a sám sa zarazil nad tým, čo práve vyriekol. Samozrejme, že aj takéto myšlienky sa mu rojili v hlave, ale vedel, že Albus ho predsa nepovažoval len za učiteľa a nechodil za ním z povinnosti. Videl, že tentoraz to prehnal a aj Albus sa zarazil.
„Ty si myslíš, že to všetko bolo len z povinnosti, alebo vypočítavosti? Severus, prosím, povedz mi, že to nemyslíš vážne! Vieš dobre, že si môj priateľ!“ hovoril a premýšľal, čo urobil zle, že vôbec niečo také Severusa napadlo. Snape odvrátil zrak a v duchu si nadával.
„Ak si to naozaj myslíš, tak mi krivdíš. Je to pre mňa naozaj rana pod pás, Severus.“ pokračoval Albus a len s veľkým premáhaním sa snažil udržať svoj hlas normálny.
„Nemyslím si to, Al. Prehnal som to, prepáč. Som len akýsi podráždený. Viem, že za mnou prídeš, vždy keď môžeš. Zabudni na to, že som niečo povedal.“ prehovoril nakoniec Severus, ale Al len pokrútil hlavou.
„Neviem, či na to dokážem zabudnúť. Azda nechápeš, že si ťa veľmi vážim a mám ťa rád, Severus? Odpusť, ak som ti to nikdy nepovedal, ale si môj najlepší priateľ a keby som za tebou už nemohol prísť, strašne by ma to mrzelo.“ vravel.
„Aj mňa by to mrzelo, Albus. Tak už na to zabudnime. Teraz si tu a ja sa nechcem hádať.“ uzavrel napokon Severus. Naozaj nechcel zájsť až tak ďaleko. Potreboval spoločnosť toho chlapca tak, ako Albus potreboval tu jeho. Vzájomne obohacovali jeden druhého už nejaký čas.
„Tak čo máš nové?“ zmenil radšej tému a Albus rozhodnutý zabudnúť na to, čo sa pred chvíľou stalo, sa toho chytil. Začal rozprávať Severusovi o univerzite a zmienil sa aj o novej profesorke lektvarov a jej výskume.
„Máš pravdu, keby sa ti podarilo dostať do výskumného tímu, bola by to pre teba obrovská šanca zdokonaliť sa.“ súhlasil Snape.
„A ja som si myslel, že ty si najlepší a nik iný ma už nemôže naučiť viac než ty.“ žartoval Albus.
„Nebuď hlúpy, samozrejme, že sa máš ešte dosť čo učiť, aj keď si dovolím tvrdiť, že si z tejto školy odišiel ako jeden z najschopnejších študentov v lektvaroch, akého som kedy poznal. Samozrejme, až po mne a len vďaka mne.“ uškrnul sa a Albus si bol konečne istý, že Severus prekonal svoju zlú náladu a vrátil sa mu jeho zvyčajný sarkastický humor. Obaja sa potom nahlas rozosmiali. Ešte chvíľu sa zhovárali, ale Albus sa hoci nie veľmi rád, musel rozlúčiť. Aj jemu chýbali ich každodenné rozhovory. Najmä po otcovej smrti vyhľadával Severusovu spoločnosť viac než predtým.
Dvojčatám sa síce tiež nechcelo ísť domov, pretože v spoločnosti Minervy a Ley im bolo veľmi dobre. Nakoniec sa však nechali presvedčiť a vrátili sa spolu domov za mamou, ktorá ich vítala s otvorenou náručou. Ginny bola rada, že si na chvíľu mohla dopriať čas len sama pre seba, ale prázdny dom ju trochu desil. Bála sa okamihu, keď tu zostane sama.
„Tak, ja už budem musieť ísť, mami. Nepotrebuješ niečo?“ spýtal sa, keď bol na odchode.
„Nie, nič nepotrebujem. Len na seba dávaj pozor a skoro mi napíš.“
„Napíšem a cez víkend sa zase zastavím. A zostanem doma celý víkend, sľubujem.“
„Už bež, nenechaj Sophiu čakať.“ poháňala ho mama. Albus sa trochu začervenal a premiestnil sa k Sophiinmu domu.
Keďže už bolo neskoro, šli sa len kúsok prejsť okolo bloku, aby sa dohodli na programe na druhý deň. Len čo sa rozlúčili, vydal sa Albus tmavou nocou na internát. Neďaleko tej uličky, v ktorej nedávno napadli Sophiu ho odrazu premkol zvláštny pocit, že sa niečo deje. Napriek tomu, že bola tma, zaznamenal pohyb tým smerom, a to ho prinútilo siahnuť do vrecka pre svoj prútik. Rozbehol sa k uličke a dobehol tam práve v okamihu, keď sa akási tmavá postava vrhla na ženu prechádzajúcu uličkou.
„Protego!“ vykríkol Albus a tmavá postava pod nárazom ochranného kúzla dopadla o pár metrov od obete. Albus sa rozbehol k útočníkovi a jeho krvilačný pohľad ho utvrdil v domnienkach.
„Vampirus Infrige!“ vykríkol a ulicou sa rozľahol príšerný výkrik, keď sa postava pred ním začala krútiť v bolestiach, až napokon zmizla. Keď si bol Albus istý, že nebezpečenstvo pominulo, opatrne pristúpil k žene ležiacej na zemi. Potichu, aby ju nevyľakal, ju oslovil.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa, ale nič sa nedialo. Žena naďalej ležala na zemi tvárou dolu.