Kapitola č.26: Vianočný darček
Albus, Sandrin a Sam stáli pred rozpadnutým domom a s napätím očakávali, čo sa bude diať. Slnko ospalo vykukovalo spoza kopca a len pomalým krokom postupovalo bližšie a bližšie…
Tmu vystriedalo svetlo a dosiahlo k miestu, kde stál Sam. Bol vyrovnaný so všetkým, čo príde a nebál sa. Začal cítiť teplo stúpajúce od nôh stále vyššie. Mal pocit, že ho tá horúčava musí každú chvíľu pohltiť a spáliť na popol, keď v tom kameň na jeho hrudi zažiaril a vzduch naokolo začal hustnúť a nabíjať sa energiou. Energiou, ktorá vyhnala zo Samovho tela temnotu a naplnila ho novým svetlom - svetlom života. Albus so Sandrin sa tomu zázraku len s údivom prizerali, a keď asi po pätnástich minútach Sam konečne vykročil ich smerom, boli si istí, že sa to podarilo.
„Si v poriadku?“ osmelil sa Albus a podišiel bližšie.
„V tom najlepšom, kamarát. Ďakujem. Ďakujem vám obom z celého srdca.“ usmial sa a obom im potriasol rukou.
„Rado sa stalo. Dúfam, že sa nám to podarí aj so Scorpiusom.“ vyjadril svoju túžbu nahlas Albus.
„Podarí. Ušli ste dlhú cestu, kým ste to dokázali a teraz vás už nič nezastaví.“ uisťoval ho Sam. „Takže teraz už môžem ísť?“ spýtal sa a oči mu nadšene žiarili pri predstave, že konečne pôjde za svojou rodinou.
„Môžeš, len nezabúdaj na lektvar. Budem ti ho pravidelne posielať a keby si čokoľvek potreboval, daj mi vedieť. A ten kameň pre istotu nos stále.“ dával mu posledné rady teraz už spokojný Albus.
„Nikdy ho nezložím. Bude mi pripomínať dvoch výnimočných ľudí, ktorí mi dali nový život.“ povedal a s tými slovami sa s nimi rozlúčil. Zamávali mu na rozlúčku a ich pohľady sa stretli.
„Dobrý výkon na zelenáča.“ pochválila ho Sandrin a Albus mal pocit, akoby tie slová počul z úst niekoho iného, azda Severusa.
„Ďakujem za pomoc.“ zamumlal a vzápätí nato zoširoka zívol. Nespal už dva dni a teraz, keď už bolo takmer po všetkom, doľahla na neho únava vo svojej plnej sile. Z posledných síl sa dostal domov a prespal celý deň i noc.
Scorpius medzitým márne hľadal Sama v dome. Bol tu sám a začal sa cítiť opustený. Keby za ním večer neprišla Sandrin, aby skontrolovala, či niečo nepotrebuje a uistila ho, že je všetko v poriadku, asi by prepadol smútku. Nevedel, ako dlho to všetko bude ešte trvať. Veľmi túžil vytratiť sa z domu a niečo urobiť, ale nechcel spôsobiť Albusovi ešte viac starostí. Napokon svoju osamelosť prekonal a čakal, kým za ním Albus príde. Chcel ho požiadať, aby mu opäť dovolil vidieť Lilly.
Albus za ním prišiel až pred svitaním toho dňa, kedy malo byť zatmenie Slnka. Skontroloval všetky okná, aby nebodaj nejaký zblúdený lúč nedopadol dnu skôr, než je treba a povedal Scorpiusovi, že s ním zostane cez deň a nedovolí mu spať.
Chlapca to prekvapilo, no nechcel sa hádať. Dúfal len, že Albus vie, čo robí, pretože po tom všetkom už prestal myslieť na smrť ako na najlepšie možné riešenie jeho problému. Rástla v ňom nádej, že Albus niečo vymyslí a všetko bude ako predtým.
„Prečo toto všetko?“ spýtal sa, keď už to dlhšie nemohol vydržať. Albus sa na neho záhadne usmial a podal mu malú škatuľku zabalenú v obale s vianočným motívom.
„Vianoce sú až za niekoľko dní.“ upozornil ho Scorpius a nechápavo hľadel na svojho priateľa. Bojí sa azda, že sa už Vianoc nedožije? To preto tu už nie je Sam? Stalo sa niečo neočakávané a oni museli s výskumom prestať? Scorpiusove myšlienky boli zmätené.
„Ja viem, ale dávam ti ho trochu v predstihu. Myslím, že by sa ti dnes mohol zísť.“ povedal Albus vyhýbavo a pokynul kamarátovi, aby škatuľku otvoril.
Na jej dne ležal akýsi kameň na retiazke. Bol to ten najväčší, aký Albus našiel medzi tými, čo mu dal Erik. Okrem neho ukrývala tajomná škatuľka aj odkaz. Scorpius rozvinul maličký lístok a čítal:
Ďakujem za dôveru. Nech ti tento kameň prinesie šťastie v novom živote.
Scorpius nechápavo pozeral na slová, ktoré mu Albus napísal a zle si ich vysvetlil.
„Ty to vzdávaš? To naozaj nie je žiadna nádej?“ spýtal sa roztrasene a vytiahol žltý adulár, aby sa naň lepšie pozrel.
„Naopak. Našiel som spôsob a dnes ti vrátim späť tvoj život. Sam je už doma a teší sa so svojou rodinou. Dnes sa aj ty konečne budeš môcť vrátiť domov.“ povedal Albus presvedčivo, pretože skutočne začal veriť tomu, že sa to podarí. Nenašiel dôvod, prečo by jeho krv, ktorú Scorpius potreboval na rozdiel od Sama, mala brániť procesu, ktorý sa chystali uskutočniť.
„To myslíš vážne?“ šepol Scorpius a nevedel, čo viac povedať.
„Nasaď si to. Tu je tvoj lektvar, a keď ti poviem, buď pripravený ho vypiť.“ prikázal Albus a začaroval Tempus, aby zistil, koľko je hodín.
„Máme ešte tri minúty. Potom to musíš vypiť a čakať. Bude to v poriadku, uvidíš. Zase budeš s Lilly a so svojimi rodičmi.“ upokojoval ho Albus, pričom sám začínal pociťovať nervozitu.
Tri minúty sa vliekli azda ako celá hodina a oni na seba mlčky hľadeli. Keď Albus kývol na znak toho, že je čas, Scorpius neváhal a vypil obsah fľaštičky do dna. Kameň na jeho krku voľne visel a on nepociťoval žiadnu zmenu.
Vtedy Albus odstránil všetky závesy z okien, aby dnu pustil svetlo. To prichádzalo postupne, ako Slnko vykukovalo spoza Mesiaca, ktorý ho zakrýval. Ostré lúče prinútili Scorpiusa zavrieť oči, no nepohol sa ani o krok. Tak ako Sam aj on pociťoval teplo. Žltý kameň začal absorbovať energiu slnečných lúčov a žiaril stále silnejšie. Bol oveľa žiarivejší než ten Samov až nakoniec žiara prestúpila celým Scorpiusovým telom. Albus hľadel na kamaráta, ktorý bol teraz akoby chránený zlatistým štítom a dúfal, že to dopadne rovnako dobre ako so Samom. Scorpiusovi sa podlomili kolená a spadol na dlážku. Dýchalo sa mu ťažko, ale po chvíli to prešlo. Žiara naokolo ustúpila a on pozrel do vystrašenej tváre Albusa Pottera.
„Si v poriadku?“ zohol sa k nemu a pomohol mu vstať.
„Povedz, však to nebol sen. Vonku svieti slnko a ja žijem…“ jachtal Scorpius a prezeral si celé svoje telo od hlavy až k päte.
„Žiješ.“ vydýchol uľahčene Albus a potľapkal Scorpiusa po ramene.
„Toto je ten najkrajší vianočný darček, aký som kedy dostal, Al. Ďakujem.“ povedal Scorpius a potom už spoločne vyšli von, kde na nich čakala Sandrin aj so Samom a s nadšením ho privítali späť medzi živými, ako poznamenal Sam.
Keď v ten istý deň Lilly vychádzala so svojimi spolužiakmi zo školy, aby sa vlakom dostali domov, kde strávia sviatky so svojimi najbližšími, premýšľala nad tým, aké to budú Vianoce bez Scorpiusa. Azda by jej mohol brat dovoliť vidieť ho, lenže ani to nebude úplne to pravé.
Koče ťahané testralmi ich doviezli až na stanicu v Prasinkách a ona už-už chcela nasadnúť do vlaku, keď ucítila čiusi ruku na svojom ramene. Čakala, že uvidí nejakú spolužiačku, čo sa chcela rozlúčiť, no pohľad na toho, komu patrili takmer všetky jej myšlienky v poslednom čase, jej vyrazil dych. Kolená sa jej podlomili a keby ju v tej chvíli nedržal, asi by sa zosunula k zemi.
„Tak veľmi si mi chýbala.“ povedal a nežne ju pobozkal. Dotyk jeho pier ju presvedčil o tom, že to nie je len krásny sen, z ktorého by sa mohla o chvíľu prebudiť. Keď potom nastúpil do vlaku s ňou a v prázdnom kupé ju držal v náručí, vedela, že toto budú tie najkrajšie Vianoce, aké v poslednom čase prežila a vďačí za to najmä svojmu bratovi.