Kapitola č.25: Samova obeť
Postava, do ktorej vrazil, bola zahalená v dlhom cestovnom plášti a na hlave mala kapucňu. Keď však prehovorila ženským hlasom, Albusovi poskočilo srdce v hrudi. Ako to ten Erik vravel? Kameň prianí a nádejí? Možno to predsa len funguje, pomyslel si.
„Neviete dávať pozor?“ ozvala sa žena, do ktorej vrazil. Albus sa nad tým pousmial a bez zaváhania odpovedal.
„Keby som dával pozor na cestu, asi by som ťa nespoznal.“
Vtedy žena zložila kapucňu a na jej tvári sa zračil prekvapený výraz.
„Albus? Čo ty tu robíš?“ nevedela, či sa má smiať alebo utiecť.
„Pokračujem vo výskume a dúfal som, že ho so mnou dotiahneš do úspešného konca, Sandrin.“ odpovedal jej a pozeral do ustaranej tváre svojej učiteľky.
„Nepotrebuješ ma. Máš úspech na dosah a so Severusovou pomocou…“ sklonila hlavu, aby nevidel slzy.
„Máš pravdu, úspech je na dosah, ale bez teba to nepôjde. Chcem, aby si ho dokončila so mnou.“ trval na svojom mladík.
„Albus, nenaliehaj na mňa. V Anglicku ma už nič nedrží a nechcem sa viac stretnúť so Severusom. Dal mi jasne najavo, čo si o mne myslí, a že o mňa nestojí.“ povedala trpko.
„Odišla si skôr, než ste si to mohli vysvetliť.“ pripomenul jej mierne.
„Čo bolo treba vysvetľovať? Bola som tam a počula som ho.“ vykríkla nahnevane.
„Lenže ja som tam bol potom, keď si odišla a videl som na jeho tvári ustaraný výraz. Mrzí ho, čo ti povedal a chcel by sa s tebou o tom porozprávať.“ snažil sa ju presvedčiť.
„To nemôžeš vedieť. Zrejme mal len starosť o teba.“ šepla.
„Hádam len na mňa nebudeš žiarliť?“ doberal si ju a ona pokrútila odmietavo hlavou.
„Sandrin, aj keby mi to sám nepovedal, vedel by som, že ho to trápi. Dovolím si povedať, že ho poznám lepšie než ty. Ale on by to chcel zmeniť. Chcel by ťa lepšie spoznať.“ dohováral jej a ona na neho konečne pozrela. Jej čierne oči boli plné neistoty, ale nádeje, že to, čo jej hovorí, by mohla byť pravda.
„Potrebujem čas.“ povedala rezignovane.
„Máš času, koľko potrebuješ. Poviem mu, že som s tebou hovoril, a že si to rozmyslíš.“ povedal a pozrel smerom k budove, kam smerovala.
„Mrzí ma, že ťa kvôli tomu vyhodili. Mala si v pláne skúsiť šťastie tu?“
„Myslela som, že by tu mohlo byť viac priestoru na vlastné výskumy.“ priznala.
„Mám návrh. Onedlho sú Vianoce a to by nikto nemal byť sám. Nechceš ísť na nejaký čas k nám a premyslieť si, čo ďalej? Mama by ťa rada spoznala a mohla by si mi pomôcť dokončiť ten náš projekt. A ak nechceš, budeme pracovať doma, aby si sa nestretla so Severusom.“ navrhol jej a dúfal, že ďalšie jeho želanie sa vyplní.
„Neviem, ako to robíš, ale… presvedčil si ma. V Anglicku sa mi páčilo a tu už nikoho nemám. Ale nebudem obťažovať u vás doma. Nájdem si nejaké ubytovanie…“
„Ani nápad. U nás je miesta dosť a mama je celé dni sama s dvojčatami. Rada bude mať v dome niekoho približne v jej veku.“ rezolútne zamietol jej protesty, a keď sa podvolila, premiestnil ich do Godrikovho dolu, kde medzičasom napadalo aspoň pol metra snehu a ďalšie vločky sa bez ustania znášali k zemi.
Ako Albus predpokladal, Ginny nenamietala, ba naopak. Padli si so Sandrin do oka a rovnako ako Albus hneď postrehla výraznú podobu medzi ňou a Severusom Snapeom. Len čo sa tí dvaja trochu zohriali a dojedli chutné jedlo, zavreli sa v Harryho pracovni, aby mohli nerušene naplánovať ďalší postup.
Večer, tesne predtým, než sa chystali za Scorpiusom a Samom, zastavila sa u nich Hermiona, ktorá miesto pozdravu hneď spustila.
„Poviem ti Ginny, ten tvoj syn sa do toho pekne zamotal. Podarilo sa mi to akosi ututlať, ale stálo ma to dosť nervov.“ povzdychla si a posadila sa na stoličku do kuchyne.
„Ty si náš anjel strážny.“ vrhol sa k nej Albus a tuho ju objal.
„Ty si doma? Myslela som, že z toho laboratória teraz nevystrčíš päty.“ doberala si ho, no na tvári jej ihral spokojný úsmev. Dostalo sa jej predsa vďaky za jej námahu.
„Neboj, už zase bežíme pracovať. Toto je profesorka Danielsová, ktorá mi veľmi pomáha.“ predstavil Sandrin a Hermiona na ňu skúmavo pozrela. Jej oči sa rozšírili údivom, no nič nepovedala.
„Teší ma. Verím, že sa vám to podarí a potom sa všetko k lepšiemu obráti.“ uisťovala ju, no viac nestihla, pretože Albus so Sandrin odchádzali.
Obaja muži v Škriekajúcej búde boli nadšení z toho, že opäť vidia Sandrin a ona sama sa tešila tomuto vrúcnemu prijatiu. Chvíľu sa len tak zhovárali, ale potom prosila Sandrin Sama, aby si s ním ona a Albus mohli pohovoriť osamote. Scorpiusovi sa síce tieto tajnosti nepáčili, ale nič proti nim nezmohol.
Keď trojica v čele s Albusom osamela, Sam na nich pozrel v očakávaní toho, čo muselo prísť.
„Prišli ste na to?“ spýtal sa bez okolkov.
„Možno áno, ale …“ začal Albus váhavo. Nechcel urobiť to, o čo sa chystal Sama požiadať. Lenže iná možnosť nie je.
„Albus, počkaj, nič nehovor. Viem, že je to riskantné, ale keď som na začiatku súhlasil, že vám s tým pomôžem, vedel som, že riskujem. Nechcem, aby si sa tým trápil, keby to nevyšlo, ale aby si to nevzdával a pomohol Scorpiusovi.“ zastavil ho Sam.
„Ja…“ pokúsil sa čosi povedať, ale opäť neúspešne.
„Za tých pár týždňov ste mi dali to, v čo som už ani nedúfal. Bol som opäť človekom, nie netvorom, ktorý každú noc vraždí, aby prežil. Je to hrozné prekliatie a ak by cenou za to, aby si toho utrpenia ušetril mnohých iných, je môj život, potom som ochotný to risknúť.“ povedal rozhodne a pozrel na oboch.
„Vec sa má tak, že máme dve možnosti.“ začala Sandrin. „Jednou z nich je skúsiť lektvar v kombinácii s istým kameňom tesne na svitaní alebo toto všetko urobiť pri zatmení Slnka, ktoré je čírou náhodou za tri dni. Nevieme, či bude fungovať ten jednoduchší spôsob, ale bolo by to najlepšie, vzhľadom k tomu, že zatmenie Slnka sa opakuje len raz za niekoľko rokov.“ vysvetľovala.
„Bojíte sa, že keďže Scorpius potrebuje špeciálny variant, nemuselo by to na neho pôsobiť inak než pri tom zatmení. Na druhej strane potrebujete vedieť, či iným bude stačiť lektvar a kameň.“ zhrnul to v skratke Sam a oni prikývli.
„Tak na čo ešte čakáme? Zanedlho bude svitať, nie? Čo mám robiť?“ spýtal sa pokojne.
„Sam, môžeme to urobiť naraz pri zatmení, a aby sme overili druhú teóriu, môžeme…“ protestoval Albus, ktorý v tejto chvíli nevedel, čo bude robiť, ak to nevyjde. Zabije človeka. Nie upíra, pretože Sam už upírom prakticky nebol. A nebol len obyčajným človekom, ale jeho priateľom. Áno, považoval ho za priateľa a bol mu vďačný za jeho pomoc.
„Čo? Nájsť si iného upíra? Albus, buď realista. Ak to nebude fungovať u mňa, keď som bral lektvar niekoľko týždňov, sotva by sa to podarilo s niekým iným. Urobím to.“ trval na svojom a Albus sa viac nehádal. Vytiahol z kapsy kameň, ktorý medzitým pomocou jednoduchého kúzla zavesil na tenkú retiazku a podal ho Samovi.
„Pekný kúsok.“ pousmial sa a dal si ho na krk. Potom v tichosti vyšli pred dom a s fľaštičkou lektvaru v ruke čakali na svitanie. Keď sa začalo brieždiť, vypil Sam svoju dávku lektvaru a čakal, čo mu prinesú prvé slnečné lúče.
Vykúpenie v podobe smrti, či nový lepší život?