Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.24: Žltý adulár

17. 5. 2009

Obloha v to ráno prezrádzala, že moc zimy dosahuje svoje maximum. Nad Albusovou hlavou sa vznášali ťažké mraky, ktoré sľubovali poriadnu snehovú nádielku. Bolo načase, veď za pár dní sú Vianoce, pomyslel si mladík stojaci pred osamelým domom a tuhšie sa zavŕtal do svojho cestovného plášťa. Natiahol ruku, aby zaklopal, no dvere sa náhle otvorili a čiasi ruka ho vtiahla dnu.

„Psssssst, naši ešte spia a keby vedeli, že sa chystám odísť, neboli by veľmi nadšení.“ šepla Viktória, ktorá si práve obliekala hrubý sveter a než navrch pridala aj kabát, omotala si šál okolo krku.

„No čo na mňa tak pozeráš? Vo Francúzsku nie je také teplo, ako by sa mohlo zdať. Tak poďme.“ zavelila a ťahala ho zase von.

„Vicki, počkaj. Nechceš mi vysvetliť o čo ide?“ zastavil ju Albus na polceste na dvor.

„Chcel si pomoc alebo nie? Tak mi dôveruj a chyť sa ma. Síce viem, že si v premiestňovaní výborný, no nepamätám si, žeby si ma vo Francúzsku niekedy navštívil.“ povedala so širokým úsmevom na perách, a keď Albus stále váhal, chytila ho za ruku a jednoducho sa s ním premiestnila.

„Fajn, takže sme vo Francúzsku. Môžeš mi vysvetliť, čo tu vlastne robíme?“ spýtal sa Albus stále ešte trochu nedôverčivo.

„Pre Merlina, ty si neodbytný. Aj strýko Ron by sa pýtal menej.“ podpichla ho a viedla ho k akejsi rozľahlej budove, ktorá sa pred nimi v tom okamihu zjavila. „Vitaj v našom malom kráľovstve.“ ukázala tým smerom a než stihol znova otvoriť ústa, mala pred ním jeho sesternica dosť dobrý náskok.

„Konečne.“ neodpustila si, keď ju nakoniec dobehol. Nenechala ho však viac sa trápiť a začala s vysvetľovaním. „Keď si odo mňa chcel nejakú radu, obrátila som sa na pár známych a žiaľ, zhodli sa na tom, že nemajú ani potuchy o nejakom kúzle, ktoré by ti pomohlo.“ povedala a rýchlym krokom kráčala ďalej. Albus už sklamane zvesil ramená a nechápal, čo tu teda robia.

„Spomenula som si však, že jeden môj priateľ sa zaujíma o upírov už niekoľko rokov, a tak som mu napísala. Čaká nás približne za desať minút.“ povedala tajomne a konečne na neho pozrela.

„To…to myslíš vážne? Myslíš, že by mohol na niečo prísť?“ jachtal šokovaný Albus.

„Podľa toho, čo mi písal v liste, už niečo vymyslel a potrebuje len poznať všetky podrobnosti ohľadom tvojho lektvaru.“

„Vicki, ja neviem, čo na to povedať… ak toto vyjde…budem tvojím doživotným dlžníkom.“ povedal a pridal do kroku. V ušiach mu znel jej zvonivý smiech.

„Veď ja si to niekedy u teba vyberiem, nemaj obavy.“ uisťovala ho a viedla ho spleťou chodieb.

O pár minút neskôr už stáli pred ošúchanými dverami v západnom krídle. Menovka na dverách oznamovala, že tu sídli akýsi E. Sandowal. Viktória významne pozrela na Albusa a zaklopala. Bez toho, aby počkala na odpoveď, potiahla kľučku a vošla do tmavej miestnosti.

Albusovi chvíľu trvalo, kým si zvykol na prítmie v miestnosti osvetlenej len malou stolnou lampičkou, no keď si jeho oči privykli, uvidel uprostred veľký stôl pokrytý hromadou papierov. Nedalo sa poznať, kde ktorá kopa končila, kde začínala. A medzi tým všetkým spal muž len o málo starší, než bol Albus. Mal ryšavé vlasy a na nose mal okuliare, ktoré sa mu počas spánku zosunuli a teraz boli nakrivo.

Viktóriu tento výjav zrejme neprekvapil. Potichu sa zachichotala a pristúpila bližšie. Albus videl, že bojuje s túžbou okríknuť svojho priateľa a zobudiť ho týmto krutým žartom, no zrejme si to rozmyslela, keďže ho prišla žiadať o pomoc, a preto ním len jemne zatriasla a oslovila ho menom.

„Erik, vstávaj.“

Muž ležiaci na stole sa len pomrvil a začal niečo mumlať.

„Nie, Sorbon, roh jednorožca ten lektvar znehodnotí. Lepší bude vývar z mandragory.“

„To je celý Erik, tomu sa o práci už aj sníva.“ pokrútila hlavou Vicki a opäť sa pokúsila ho zobudiť. Podarilo sa. Erik sa prudko posadil a s okuliarmi nakrivo zažmurkal do šera.

„Čo sa… Vicki? Si to ty? Dievča, teba som už tak dávno nevidel.“ vravel, a keď ju uvidel, oči mu zažiarili od šťastia.

„Ahoj, Erik. Sľubujem, že sem za tebou budem chodiť častejšie.“ opätovala mu úsmev a vrelo sa privítali.

„Toto je môj bratranec - Albus, písala som ti o ňom. Prišli sme ťa požiadať o pomoc.“ vysvetlila a zoznámila ich.

„Jasné, už som o tebe počul, Al. A nielen od Viktórie. Vlastne si už teraz dosť známy. A keď si predstavím, žeby sa ti podarilo úspešne dokončiť to, na čom pracuješ, bola by to bomba.“ nadšene zo seba chrlil a začal sa prehrabávať v tej halde papierov.

„Kde to len… nie, to nie je ono… počkať, mám to.“ vylovil odkiaľsi jeden počmáraný zvitok pergamenu a jeho modré oči na Albusa víťazoslávne pozreli.

„Povedz mi dačo o tom lektvare. Čo obsahuje a aké má účinky, prípadne, vedľajšie účinky a čo presne čakáš odo mňa.“ vyzval ho Erik a čakal.

„No… teda…“ začal Albus a vysvetlil mu všetko, čo sa dalo. Poukázal na to, že Scorpius potrebuje špeciálny variant lektvaru, ale predpokladá, že je to ojedinelý prípad a pre ostatných bude stačiť základný lektvar, ktorý užíva Sam.

„To je neskutočné. Ty si to vážne dokázal.“ žasol Erik ako mnohí pred ním. „V tom prípade… je rada na mne, aby som vám povedal, na čo som prišiel. Takže… nie je to síce náplňou mojej práce, ale upíry ma vždy fascinovali a veľa som o nich čítal. Žiaľ, nie som v lektvaroch taký dobrý, aby som sa sám pustil do vlastného výskumu, ale keďže si tu ty…“

„Ehm, Erik, môžeš prejsť k veci?“ vložila sa do debaty Viktória.

„Jasné, prepáč. Veď ma poznáš.“ sklopil zrak a trochu sa začervenal. „Dobre, takže podľa mňa potrebuješ dve veci. V normálnom prípade by to možno šlo len s kameňom, ale keď tvoj priateľ potrebuje aj špeciálne upravený lektvar…“ bľabotal opäť viacmenej pre seba, no keď zbadal ich udivené pohľady, pustil sa do vysvetľovania.

„Kameň nových začiatkov. To je tvoje riešenie, Albus.“ usmial sa zoširoka a myslel, že to pochopia.

„Mohol by si mi to vysvetliť trochu viac?“ žiadal Albus a nervózne sa pomrvil na stoličke, na ktorej sedel.

„Je to niečo ako obdoba mesačného kameňa, ale má trochu iné vlastnosti. Je ich niekoľko druhov, delia sa podľa farby a vlastností, ktoré nesú. Ten kameň sa nazýva adulár a môže byť dúhový, sivý, modrý, biely, oranžový a žltý. Hovorí sa, že sú to kamene prianí a nádeje alebo inak kamene nových začiatkov.“ vysvetľoval Erik a Albus si jeho slová premietal v hlave, aby pochopil, no pointa mu stále chýbala.

„V prípade, ktorý riešiš, by som použil žltý adulár. Práve ten v sebe kombinuje energiu Slnka i Mesiaca a pomáha pri vyrovnávaní protipólov. Okrem toho človeku pomáha akceptovať seba samého, aký je a tým prináša mier duši.“ vysvetľoval ďalej účinky tohto zvláštneho kameňa.

„A ako myslíš, že by nám mohol ten kameň pomôcť?“ osmelil sa Albus.

„Podľa mňa stačí, keď si ho dotyčný nasadí na krk a vypije ten tvoj lektvar v okamihu, keď sa noc strieda s dňom, teda Mesiac so Slnkom. Ten kameň by ho mal chrániť pred oboma. Podľa mojej teórie by sa dalo niečo podobné použiť aj u vlkolakov, aby sa úplne predišlo ich premenám pri splne, ale zase spln má oveľa väčší vplyv než mesiac v inej fáze, takže toto musím ešte domyslieť, ale prídem na to. Raz určite.“

„Prepáč, ja nechcem nijak spochybniť tvoje teórie, ale si si istý, že to bude fungovať?“ zapochyboval Albus. Erik len pokrčil ramenom.

„Neviem, ale skúsiť by sa to malo. No ale hovoril si, že s tvojím priateľom je to trochu iné. Myslel som aj na to, žeby účinok kameňa mal byť posilnený ešte niečím a prišiel som na to.“ povedal víťazoslávne. „Prečítaj si túto moju poznámku. Našiel som ju v jednej veľmi starej knihe.“ povedal a ukázal Albusovi nejaký kúsok pergamenu. Na ňom stálo:

Zatmenie Slnka je považované za dočasné víťazstvo minulosti nad súčasnosťou.

Albus to čítal znova a znova, no trochu pochyboval, že by ho táto jediná poznámka dokázala presvedčiť o tom, že to bude fungovať.

„Nie je to jasné? Tvoj priateľ bol v minulosti človekom, nie upírom. V dobe zatmenia sa ním môže opäť stať a podľa môjho názoru, keď v tom okamihu bude mať pri sebe žltý adulár a vypije tvoj lektvar, dokáže byť človekom aspoň v medziach, ktoré mu dovolí lektvar. Adulár navyše posilní jeho zložku tlmiacu negatívne emócie a lepšie sa vyrovná s tým, kým je.“ pokračoval ďalej Erik a zanietene pritom gestikuloval.

Albus vrhol nervózny pohľad na Viktóriu, ale tá sa priateľa zastala.

„Erik síce niekedy fantazíruje až moc, ale ak raz na niečo príde, stojí to za to. Za dobu čo som tu, sa v ničom nezmýlil.“

„Lenže… ak sa to nepodarí, nepôjde to nijako zvrátiť. Ak ten kameň nezapôsobí, slnko Scorpiusa spáli a...“ Albusa striaslo pri tom pomyslení. Viktória chápala viac, než si myslel.

„Nechceš to aspoň skúsiť?“ spýtala sa potichu.

„Budem sa o tom musieť poradiť so Scorpiusom. Ale ak áno, kde by som zohnal ten adulár?“ obrátil sa na Erika, ktorého tvár sa nadšením rozjasnila.

„Náhodou mám pár priateľov medzi mudlami a jeden z nich je významný geológ. Dovolil som si ho požiadať o láskavosť a … kdesi tu mám pár kúskov.“ zamumlal a opäť sa prehraboval v papieroch a hľadal niečo pod tou hromadou. O malú chvíľku vytiahol škatuľku a v nej ležalo niekoľko drobných úlomkov akéhosi žltého kameňa, ktorý sa napriek slabému svetlu leskol.

„Pekný, čo poviete?“ spýtal sa Erik a podával mu ho.

„Mohol by som si jeden požičať?“ spýtal sa Albus, no Erik pokrútil hlavou.

„Vezmi si všetky. Ak to bude fungovať, ako predpokladám, budeš potrebovať viac než jeden.“

„Ďakujem. Neviem, ako ti poďakovať. Dúfam, že máš pravdu.“ pousmial sa konečne aj Albus a veľmi si želal, aby to všetko už skončilo a Scorpius mohol konečne opäť žiť normálne.

„Mne úplne postačí, ak ukecáš svoju sesternicu, aby prijala moje pozvanie na kávu.“ pošepol mu Erik do ucha, ale Vicki to začula a podišla k nemu. Dala mu pusu na tvár a povedala:

„Ak sa to podarí, tak ťa na kávu pozývam ja. Jean bude síce žiarliť, ale to mu neuškodí.“ zasmiala sa a oni obaja vyprskli smiechom.

Viktória sa rozhodla ešte chvíľu zostať v stredisku, a tak Albus šiel domov sám, nesúc si v kapse kamene, ktoré by mohli Scorpiusovi pomôcť. Bol taký zamyslený, že si nevšimol postavu kráčajúcu oproti nemu, kým do nej nevrazil.



 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.