Kapitola č.22: Čo je pravda?
V nedeľu v podvečer, v tú istú chvíľu, keď sa Sandrin zastavila nad hrobom svojej matky, šiel Albus do laboratória, aby pre Scorpiusa pripravil lektvar. Dúfal, že ju tam nájde, ale mýlil sa. Namiesto toho ho na podobločnici riaditeľne čakala jej sova, aby mu mohla odovzdať list. Bez váhania ho vzal a letmo preletel očami. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil pravý význam toho, čo mu napísala, a keď sa tak stalo, vbehol do laboratória a svojím náhlym vpádom si od Severusa vyslúžil káravý pohľad. Ignoroval to a len čo pred neho predstúpil, začal nahlas čítať.
Milý Albus,
v posledných dňoch sa stalo niekoľko vecí, ktoré ma nútia prehodnotiť isté svoje rozhodnutia. Jednou z nich je moja snaha spoznať Severusa Snapea. Chcela som ho skutočne spoznať, tak ako ty, ale bol to on, kto moje snahy pochoval takmer na začiatku. Nezazlievam mu to, nevedel o mne a aj keby vedel, nič by to na fakte, že o mňa nemá záujem nezmenilo.
Všetko ostatné sa dozvieš, keď prídeš v pondelok do školy…
Týmto listom sa lúčim. Odchádzam, ale nie preto, žeby som sa vzdala. Je to tak proste lepšie. Verím, že úspešne dokončíš svoj projekt aj bez mojej pomoci a nepochybujem o tom, že o tebe ešte budem počuť. Bolo mi cťou ťa poznať a učiť. Prajem ti veľa šťastia v živote a úspechov v štúdiu.
S pozdravom Sandrin Danielsová.
Ruka s listom klesla a Albus skúmavo sledoval výraz v Snapeovej tvári. Ten sa však tváril neurčito.
„To som nechcel.“ povedal prosto, ale nedokázal chlapcovi pozrieť do očí.
„Viem, že si nechcel, ale stalo sa. Neviem, čo myslela tou školou, ale predpokladám, že dala výpoveď. Do šprota, to sa mi snáď iba sníva.“ skľúčene konštatoval Albus.
„Napíš jej, že s ňou chcem hovoriť. Vysvetlím jej to a možno…“ navrhol Severus, ktorý nad celou vecou naozaj úmorne premýšľal.
„Samozrejme, že jej napíšem, ale aj keby som hneď teraz za ňou šiel do Edinburgu, pochybujem, žeby som ju ešte zastihol. Podľa mňa je už dávno preč.“ pokrčil ramenami Albus. Obaja mlčali, a keďže ani jeden sa nechystal ťaživé ticho prerušiť, pustil sa Albus do varenia. Svoju krv už mal vo fľaštičke, keď prišiel, a tak len nenápadne pridal pár kvapiek, keď sa Severus nepozeral. Ani nevedel prečo, možno pretože sa na neho stále kvôli Sandrin trochu hneval, bol rozhodnutý mu o poslednej prísade zatiaľ nepovedať.
„Skúšaš vymyslieť novú variantu?“ začal Severus mierne.
„Nie, už ju potrebujem len uvariť. Posledné zmeny som urobil v ten večer, keď ste sa pohádali a nechali ma tu samého. Našťastie to účinkovalo a Scorpius už ju užíva dva dni. Včera som za ním nebol, tak dúfam, že je všetko v poriadku.“ odpovedal mu pokojne bez toho, aby zdvihol zrak od svojej práce.
„Ako si to upravil?“ spýtal sa Severus prekvapene.
„Stačila jedná prísada a bolo to. Prekvapuje ma, že sme na to neprišli skôr, najmä ty, Severus.“ dráždil ho chlapec a jeho slová dosiahli svojho.
„Ako to myslíš? Čo to bolo za prísadu?“ spýtal sa nevrlo. Vtedy na neho Albus konečne pozrel a zoširoka sa usmial.
„Tak schválne, či na to prídeš. Máš všetky potrebné informácie, tak sa nedaj zahanbiť. Inak budeš musieť pripustiť, že som lepší než ty.“ doprial si malú ironickú poznámku s jasným zámerom Severusa vytočiť. Čiernovlasý muž na obraze sa naozaj zamračil, ale inak na sebe nedal nič poznať.
„To, že si dobrý viem aj bez toho, aby si mi to musel dokazovať tým, že vytvoríš tento lektvar.“ zavrčal.
„No tak sa už nečerti. Chcel som vám to povedať obom skôr, než si začal s tou hádkou. Teraz keď viem, že to funguje, ťa nechám trochu premýšľať. To vieš, nebudem tu teraz každý deň ako doteraz, tak aby si sa nenudil.“ provokoval ďalej a prekvapilo ho, že mu Severus jeho poznámky neopláca rovnakou mincou.
„Čo sa deje, Severus?“ spýtal sa. „Vieš, že to, čo som vravel, som nemyslel úplne vážne.“ povedal opatrne, lebo sa bál, že snáď za to môžu jeho reči.
„To je v poriadku, rozumiem tomu. Len ešte stále premýšľam o Sandrin.“ priznal a Albus ho prvýkrát počul vysloviť jej krstné meno. „Vieš, keď si sa ma spýtal, či som niekedy chcel mať deti, nebol som tak celkom úprimný.“ začal opatrne a Albus odstavil kotlík z ohňa a sadol si do kresla, aby lepšie počul.
„Kým som žil, nikdy som nad tým neuvažoval, lebo žena, ktorú som miloval sa vydala a milovala niekoho iného.“
„Môjho dedka.“ doplnil Albus a Snape na neho prekvapene pozeral.
„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa.
„Prezradil mi to raz ocko.“ priznal a Severus rozumel.
„O čo všetko som prišiel, keď som nemal vlastnú rodinu, som začal premýšľať, až keď som ťa spoznal.“
„Mňa? Ale čo s tým mám ja?“ nechápal Albus.
„Viac než si myslíš. Nikdy som nebol ten typ, čo mal rád deti. Keby na tom vtedy Albus netrval, nikdy by ma ani nenapadlo stať sa učiteľom. Lenže potom si prišiel ty. Bol si tak strašne podobný svojmu otcovi a dokonca aj rovnako drzý.“ uškrnul sa Snape pri spomienke na ich prvé stretnutie v riaditeľni. „Ale ty si sa ma nebál a dokonca si ku mne mal akúsi úctu, hoci si ma nepoznal. To ma ohromilo a potom sám vieš, čo bolo ďalej. Keď som ťa lepšie spoznal… priznám sa, že som tvojmu otcovi závidel a prial som si mať syna ako ty.“ priznal potichu a Albus od prekvapenia takmer nedýchal. Vždy ho od Severusa potešila nejaká chvála, lebo vedel, že práve od neho sú tie slová zriedkavé a pre neho veľmi výnimočné. Ich priateľstvo si veľmi cenil, ale nikdy by si nepomyslel, že by od Severusa počul niečo takéto. Nevedel, čo by na to mal povedať, ale Severus ho do toho ušetril.
„No a teraz, keď si mi povedal, že Sandrin je moja dcéra… neviem…. asi som si uvedomil, že som dostal šancu mať to, po čom som vďaka tebe zatúžil. Mám dcéru a mal si pravdu, že je mi v mnohých veciach podobná.“
„Premýšľal si nad tým naozaj dlho, však?“ spýtal sa Albus a chápal, čo mu tým Severus chcel povedať.
„Áno, to áno. Len škoda, že neskoro.“ povedal napokon a uprel pohľad na stránku knihy, čo ležala v jeho rukách, no jeho výraz prezrádzal, že nič z obsahu nevníma, ale premýšľa. Albus ho teda nerušil, a keď mal lektvar hotový, nechal Severusa jeho myšlienkam a šiel za Scorpiusom.
Stav mladého chlapca sa výrazne zlepšil, a keď Albus prišiel, konečne v ňom spoznal svojho kamaráta, s ktorým sa poznal už niekoľko rokov.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa, ale jediný pohľad na neho stačil, aby zhodnotil jeho stav ako uspokojujúci.
„Až na to, že stále musím trčať v tejto diere, je to dobré. Čo myslíš, ako dlho ešte?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„Netuším, Scorpius, ale dúfam, že už čoskoro bude po všetkom. Zariadim, aby si zajtra mohol ísť k rodičom a ak budeš chcieť, nechám ťa potom chvíľu osamote aj s Lilly.“ navrhol a Scorpiusova radosť nemala konca kraja. Aj Sam sa usmieval, keď zistil, že bude môcť vidieť svoju rodinu, ktorá nemala potuchy o tom, čo sa s ním stalo. Albus za nimi dnes bol a opatrne ich oboznámil so situáciou. Samova manželka Ester bola najprv nahnevaná, keďže si myslela, že jej manžel proste niekam utiekol a nechal ju samú s troma deťmi, ale keď zistila pravdu, po zlobe nebolo ani pamiatky.
„Pre Merlina, môj Sam. Čo komu kedy spravil, že si toto zaslúžil?“ vzlykala Albusovi v náručí, no on ju ubezpečil, že sa postará o to, aby sa spolu zase stretli a časom sa k nim Sam možno bude môcť vrátiť.
Keď v pondelok ráno spolu so Sophiou zastal pred učebňou lektvarov, vítal ich len nápis na dverách oznamujúci, že prednášky a cvičenia tohto kurzu až do odvolania odpadajú.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Sophia potichu, aby ju počul len Albus. Povedal jej, čo vie. Lenže to nijako nevysvetľovalo, prečo sa Sandrin neobjavila v škole a z akého dôvodu skončila.
Vysvetlenie však prišlo akoby šibnutím prútika. Na stoličke pred učebňami bol ledabolo pohodený Denný veštec a z titulnej stránky na neho pozerala Sandrin a on sám.
„Čo do trola to má znamenať?“ zahromžil a roztvoril noviny, aby si mohol prečítať, čoho sa článok týkal. Spoza ramena sa pozrela i Sophia a nevychádzala z údivu rovnako ako jej priateľ.
„To je hnus.“ poznamenala na margo článku a stisla Albusovi ruku, aby mu dodala silu, pretože práve sťažka dosadol na stoličku a čítal posledné vety článku.
Tento pochybný výskum sa má podľa našich zdrojov prevádzať na Bradavickej škole čar a kúzel a hlavnými zainteresovanými osobami sú Sandrin Danielsová a Albus Severus Potter, syn slávneho Harryho Pottera, ktorý zachránil náš svet pred Vy-viete-kým.
Slečna Danielsová včera podala výpoveď na Edinburgskej univerzite, kde vyučovala práve lektvary, ku ktorým, zdá sa, inklinoval aj jej študent, mladý Potter. Ako je do celej kauzy zapletený bradavický riaditeľ, je zatiaľ otázne, ale v tejto chvíli prebieha vyšetrovanie, ktorým je poverené Oddelenie pre Ochranu čarodejných bytostí spolu s Oddelením legalizácie nových lektvarov a kúzel. O vývoji vás budeme aj naďalej informovať.
Albus naprázdno prehltol. Vedel, že to, čo robili nebolo práve v normách, ale predsa nešlo o nič protizákonné.
„Si v poriadku?“ spýtala sa Sophia starostlivo a on nebadane prikývol.
„Budem musieť ísť. Ozvem sa ti.“ povedal a chystal sa odísť, keď na jeho ramene spočinula čiasi ťažká ruka.
„Mohol by som s vami na chvíľu hovoriť, pán Potter?“ oslovil ho dekan a on prikývol. Šiel za ním až do jeho pracovne a poslúchol mierny rozkaz, aby sa posadil.
„Môžete mi to nejako vysvetliť?“ spýtal sa ho a na tvári sa mu zračili obavy.
„Chcete, aby som vám to vyvrátil? To, žiaľ, nemôžem.“ odpovedal Albus popravde.
„Chcete teda povedať, že na tom výskume skutočne pracujete?“ spýtal sa prekvapene, pretože až do poslednej chvíle predpokladal, že ide len o klamstvá, ktoré si Denný veštec vymyslel.
„Nerobíme to, čo píšu, ale áno, venujeme sa výskumu protiupírieho lektvaru. Nie lektvaru, ktorý má zničiť upírov, ale ktorý im má pomôcť viesť normálny život a zapojiť sa medzi ostatnú čarodejnícku komunitu.“ vysvetľoval.
„Má to niečo spoločné s tým vaším priateľom, ktorého sme tu nedávno ošetrovali?“
„Áno, viete… on s tým súhlasil. Bola to jediná možnosť, ako ho zachrániť. Okrem neho sa k nám pridal ešte jeden, ktorý má rovnaký záujem na úspechu celého projektu.“
„A ako ste pokročili?“ spýtal sa zaujato dekan, ktorý bol jedným z predných odborníkov v oblasti lektvarov.
„Lektvar je hotový, potrebujeme už len prísť na to, ako ich chrániť pred denným svetlom.“
„Robíte si zo mňa blázna? Nie je predsa možné, aby ste za dva mesiace vytvorili taký lektvar…“ žasol profesor a neveriacky na neho pozeral.
„Pane, pracovali sme na tom naozaj poctivo a spolu s profesorkou Danielsovou a Severusom sme na to prišli.“
„Severusom? Máte na mysli Severusa Snapea?“
„Áno, sme priatelia a podieľal sa na tom projekte s nami.“ pritakal Albus, a aby zabránil nedorozumeniam, vysvetlil mu všetko od začiatku do konca.
„Chlapče, dokázali ste naozaj niečo neuveriteľné a ja len žasnem nad vaším talentom. Lenže na mojich ramenách spočíva nemilá povinnosť.“ povzdychol si. „Ste jeden z najlepších študentov v ročníku a nielen vaše schopnosti, ale aj iné vlastnosti vás predurčujú k tomu, že budete vynikajúci liečiteľ. Avšak celý tento výskum… sám ste to videl v tých novinách. zaoberá sa tým ministerstvo a nebude ľahké sa z toho dostať. Ja… no… rektor na mňa tlačí a ja musím…“ ošíval sa a nevedel, ako to povedať. Priečilo sa to jeho povahe a presvedčeniu.
„Vylúčiť ma?“ pomohol mu Albus a povzbudzujúco sa na neho usmial. „Rozumiem. Viem, že to nie je vaše rozhodnutie. Nebojte, nebudem vám robiť problémy.“ presviedčal ho Albus.
„Je to len podmienečné vylúčenie, takže keď sa to všetko urovná, budem rád, ak sa k nám vrátite. Budete môcť nadviazať tam, kde ste skončil a pomôžem vám, aby ste to zvládol všetko bez nutnosti zbytočne to predlžovať.“
„Ďakujem.“ povedal Albus a skutočne bol vďačný.
„Nech sa vám darí. Podľa mňa by ste ten výskum mali dokončiť, nech si ostatní hovoria, čo chcú. Bude to naozaj prevrat, ak sa vám to podarí. A dúfam, že všetok ten rozruch čoskoro skončí.“ potriasol mu pravicou a odprevadil ho zo svojej pracovne. Na chodbe na neho čakala Sophia a mlčky s ním šla až pred školu, kde ju na rozlúčku pobozkal a sľúbil, že sa čo najskôr ozve. Jeho prvé kroky viedli do kancelárie Georga Weasleyho, ktorý už zúrivo písal správy na všetky možné úrady, len aby situáciu nejako dostal pod kontrolu.
„To je dosť, že ideš. Sadni si.“ vyzval ho stroho a chlapec radšej počúvol.