Kapitola č.21: Dohoda
Keď Sandrin vybehla v ten večer po hádke so Severusom zo školy, pustili sa jej po tvári slzy. Čo vlastne čakala? Že ju vrelo objíme a na tvári bude mať šťastný úsmev, pretože zistil, že má dcéru? Hlúposť, je mŕtvy, nemôže ju objať a s tým úsmevom… pracovali spolu skoro dva mesiace a ona zistila, že jedine Albus dokáže na jeho tvári vyčarovať niečo, čo by sa k úsmevu dalo aspoň vzdialene prirovnať. Kedykoľvek do laboratória nakukol George Weasley, aby ich pozdravil a spýtal sa, či niečo nepotrebujú, zmenil sa Snape na mrzúta, za akého ho všetci považovali. Myslela si však, že mu jej prítomnosť nevadí, aspoň to nikdy nedával najavo. Otázkou bolo, prečo? Naivne si myslela, že ju toleruje vďaka jej schopnostiam a vedomostiam v obore, ktorý ich vlastne zviedol dohromady. Pravdou však bolo, že asi len trpel jej spoločnosť, keďže bola Albusova učiteľka a tým, že by na ňu bol nepríjemný, mohol by uškodiť Albusovi. Nie, že by sa to stalo, ale mohol si to myslieť.
Ten chlap mal Albusa rád, to sa nedalo prehliadnuť. Takže nie je taký bezcitný, ako jej matka tvrdila. Lenže svoju náklonnosť nechcel venovať jej, svojej vlastnej dcére, lež chlapcovi, ktorého otca neznášal. Ako je toto možné? Túžila vrátiť čas, chcela zmeniť svoje rozhodnutie odísť z Francúzska a usadiť sa tu. Túžila vrátiť sa späť, ale na druhej strane sa jej tu na škole páčilo. Našla si dobrú priateľku a spoznala Albusa… áno, to neľutuje. Je to výnimočný chlapec a ona si ho vážila. Dokázal toho naozaj veľa, veď takmer celý lektvar, prísady aj jeho prípravu vymyslel on. K tomu, aby bol lektvar skutočne dokonalý chýba už len krôčik a ona by mu rada pomohla, ale nechce sa tam vrátiť. Nechce už vidieť toho muža, ktorý je jej otcom. Buď sa budú musieť presunúť inam alebo sa Albus bude musieť zmieriť s jej rozhodnutím ukončiť svoju spoluprácu na tomto projekte.
Sandrin sa túlala nocou, až ju napokon zmohla únava a ona sa pobrala domov. Neustále jej v hlave zneli jeho posledné slová, ktoré začula, než utiekla.
„Ja nemám deti. Nemám deti…“ vravel.
Keď jej ráno zazvonil budík, mala chuť po ňom niečo hodiť a spať ďalej. Nemala náladu na to, aby vyliezla z postele a už vôbec nie, aby predstúpila pred svojich žiakov a niečo im vysvetľovala. Ale počkať, dnes je predsa sobota, do školy nemusí. Lenže to úplne pravda nebola. V pošte, ktorú priniesla jej sova, našla list od rektora školy. Žiadal ju o schôdzku v jeho kancelárii dnes poobede. Nemala potuchy, o čom by s ňou mohol chcieť hovoriť. Keď v danú hodinu stála pred dverami jeho pracovne, bola značne nervózna, hoci sa dokázala ovládnuť a nedať to na sebe poznať. Zaklopala a z vnútra sa ozvalo strohé - Vstúpte!
Otvorila dvere a pred ňou sa objavila veľká miestnosť so zažltnutými stenami. Predpokladala, že kedysi boli biele, ale keďže malý plešatý muž, ktorý sedel za veľkým dubovým stolom, neustále fajčil svoje obľúbené cigary, ich bielobu nahradil žltkastý odtieň, ktorý nevzbudzoval práve najlepší dojem. Aj teraz, len čo vstúpila do dverí, jej do nosu udrel známy pach cigár, ktorý tak veľmi neznášala. Pravda, občas pri príprave lektvarov musela čuchať horšie veci, ale toto sa jej neskutočne hnusilo. Na stene oproti dverám stála menšia knižnica a hneď vedľa vitrína s rôznymi diplomami a oceneniami. Už pri ich prvej schôdzke nadobudla dojem, že je to samoľúby idiot, ale tak ako vtedy aj dnes nasadila neutrálny výraz tváre a zaželala mu pekný deň.
„Slečna Danielsová. Milé, že ste vyhovela mojej žiadosti. Posaďte sa prosím.“ povedal a na okrúhlej tvári sa mu objavil slizký úsmev.
„Vaša správa znela naliehavo.“ odvetila čo najpokojnejším tónom.
„Máte pravdu, je to naliehavé. Môžem vám niečo ponúknuť? Kávu, čaj?“ spýtal sa, ale zdvorilo odmietla. „Tak teda, nebudem chodiť okolo horúceho kotlíka.“ povedal a v domnienke, že je veľmi vtipný sa nahlas rozosmial. Keď však na neho pozrela bez náznaku úsmevu, prešiel k veci.
„Dostala sa ku mne istá správa, ktorá ma značne znepokojuje.“ začal opatrne a ona sa zamračila. Nevedela, čo také znepokojujúce by sa mohlo týkať jej osoby, zvlášť natoľko, aby sa tým zaoberal rektor univerzity namiesto dekan fakulty, pod ktorú spadala.
„O čo ide?“ spýtala sa zdvorilo.
„Je pravda, že sa podieľate na výskume istého pochybného lektvaru?“ spýtal sa priamo a ona doslova onemela. Ako sa o tom dozvedel?! Veď nik zo školy o tom nevedel, nepriznala to ani dekanovi fakulty, ktorý jej sám ponúkol možnosť venovať sa výskumu. Vedela však, že upíry sú v ich čarodejníckej komunite na tom horšie než vlkolaci a aj protivlkolačí lektvar mal zo začiatku veľa odporcov. Preto o tom nikomu nepovedala, kým nebolo isté, že budú úspešní.
„Podieľam sa na istom výskume, to áno, ale v rámci svojho voľného času. Navyše nechápem, čo máte na mysli označením pochybný lektvar.“ povedala na svoju obranu.
„Počul som, že skúšate nejaké prostriedky na upíroch. Neviem, čo presne robíte, ale pokusy na akýchkoľvek kúzelných tvoroch sú protizákonné aj keby malo ísť o spodinu, akou sú upíry.“ povedal povýšenecky.
„Prosím? Myslím, že som vám dobre nerozumela. Vy myslíte, že sa snažíme nejakým spôsobom upírov zničiť? Ale to sa mýlite, je to presne naopak. My sa snažíme vymyslieť niečo, čím by sme im pomohli. Niečo, čo by ich mohlo zaradiť späť do spoločnosti.“ rozohnila sa.
„Prosím vás, to je nemysliteľné a nemorálne. Chcete dať ľuďom pocit falošnej istoty, že upíry sú bezpeční? Nebuďte smiešna.“
„Nie je to falošný pocit istoty. Pokročili sme a lektvar naozaj funguje. Potrebuje už len doladiť pár detailov, ale bude užitočný. Pomyslite, koľkým ľuďom by to dokázalo zachrániť život. Nepočuli ste azda o útokoch tu neďaleko školy? Okrem mudlovských dievčat, ktoré, žiaľ, nemali to šťastie, aby sa ubránili, napadli aj jednu vašu študentku a mňa. Jeden mladý chlapec, ktorý nemal to šťastie, aby vyviazol bez zranenia sa podujal na tento projekt a dobrovoľne súhlasil s výskumom.“ snažila sa uviesť veci na pravú mieru, ale zdalo sa, že rektor je celkovo zaujatý proti tejto myšlienke.
„Je mi jedno, či ten chlapec súhlasil alebo nie, alebo či chcete upírov zachrániť či vyhubiť. Podstatné je, že keď vyjde najavo, že sa podieľate na tomto výskume, vrhne to zlé svetlo na našu školu. Ľudia si vás spoja s našou univerzitou a budú sa domnievať, že tento váš bláznivý projekt podporujeme.
„Prepáčte mi, ale keď ste ma prijali, súhlasili ste s možnosťou venovať sa vlastným výskumom. Tak nechápem, kam mierite.“ bránila sa a jej hlas už rozhodne nebol pokojný. Bola nahnevaná.
„Vlastný výskum, proti tomu, samozrejme, nič nenamietam. Ale netušil som, že sa budete venovať niečomu tak… šialenému. V tomto vás naozaj podporovať nemôžem a musím vás požiadať, aby ste našu školu opustila.“ povedal bez okolkov.
„Čože? To predsa… Nemôžete ma vyhodiť bez pádneho dôvodu.“ spamätala sa rýchlo.
„Žiaľ, ja ten dôvod mám. Porušila ste podmienky pracovnej zmluvy a v snahe zachovať dobré meno našej školy, je toto jediné prijateľné riešenie. Navrhujem vám dohodu. Odídete z tejto školy v tichosti, bez nejakých protestov a dostanete slušné odstupné a výborné odporúčania. Ak súhlasíte, prosím, podpíšte tento dokument a celá vec bude uzavretá. Ak však odmietnete a nebodaj sa obrátite na súd, vedzte, že to budete vy, ktorá pohorí.“ povedal a podsunul jej pergamen a brko. Očami preletela obsah a posmešne si ofrkla. Nechcela peniaze a dobrú prácu si zoženie aj bez nejakého vyumelkovaného odporučenia od tohto kreténa. Nechcela sa však hádať a vedela, že keby nesúhlasila, mohla by tým spôsobiť oveľa väčšie problémy nielen sebe, ale aj Albusovi. Znechutene podpísala ponúkanú dohodu.
„Výborne, vidím, že chápete situáciu. Peniaze aj potrebné dokumenty dostanete v najbližších dňoch.“ povedal falošným úsmevom.
„Strčte si ich za klobúk.“ povedala s riadnou dávkou sarkazmu a otočila sa smerom ku dverám.
„Ešte jedna otázka.“ zastavil ju a ona na neho znechutene pozrela.
„Kto ďalší sa s vami podieľal na tom výskume?“ chcel vedieť, no ona sa zatvárila neprístupne.
„Nemajte obavy. Nie je to nikto, kto by mohol ohroziť „dobré meno vašej školy.“ povedala trpko a odišla.
Len čo sa za ňou zavreli dvere jej bytu, zosunula sa na zem a opäť sa rozplakala. Čo sa to deje? Je to snáď len zlý sen, čo nikdy neskončí? Bola zúfalá, ale chcela byť sama. Keď v podvečer na jej dvere zaklopala Liam, tvárila sa, že nie je doma. Uvažovala, čo bude ďalej. Včera si želala vrátiť sa do Francúzska, ale bránila jej v tom škola, ktorú mala rada. Dnes už do nej nepatrila a bolo len na nej, ako sa rozhodne. A ona sa rozhodla. Zo zásuvky pracovného stola vybrala zvitok pergamenu a namočila špičku brka v kalamári.
Milý Albus,
v posledných dňoch sa stalo niekoľko vecí, ktoré ma nútia prehodnotiť isté svoje rozhodnutia. Jednou z nich je moja snaha spoznať Severusa Snapea. Chcela som ho skutočne spoznať, tak ako ty, ale bol to on, kto moje snahy pochoval takmer na začiatku. Nezazlievam mu to, nevedel o mne a aj keby vedel, nič by to na fakte, že o mňa nemá záujem nezmenilo.
Všetko ostatné sa dozvieš, keď prídeš v pondelok do školy…
Týmto listom sa lúčim. Odchádzam, ale nie preto, žeby som sa vzdala. Je to tak proste lepšie. Verím, že úspešne dokončíš svoj projekt aj bez mojej pomoci a nepochybujem o tom, že o tebe ešte budem počuť. Bolo mi cťou ťa poznať a učiť. Prajem ti veľa šťastia v živote a úspechov v štúdiu.
S pozdravom Sandrin Danielsová.
Dvakrát to po sebe prečítala, osušila pergamen kúzlom a zvinula ho, aby ho mohla priviazať na nohu svojej sovy. Potom si zbalila svoje veci, čo jej zabralo ani nie hodinu a bola pripravená na odchod. Chcela sa však rozlúčiť s Liam. Bola to jej jediná priateľka tu v škole a nechcela odísť bez rozlúčenia. Našťastie ju v jej rozhodnutí podporila, hoci vyjadrila túžbu, aby si dala čas a zvážila svoj odchod. Dúfala, že sa čoskoro zase uvidia.
Na druhý deň už stála nad hrobom svojej matky, tak ako pred časom.
„Som späť, mama. Vrátila som sa…utiekla som ako ty pred rokmi.“ priznala napokon a sedela tam, kým nezapadlo slnko.