Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.20: Žiadosť o pomoc

17. 5. 2009

Ten deň, keď sa Albus nemusel ponáhľať, aby večer uvaril a priniesol lektvar Scorpiusovi, sa mal stretnúť s osobou, ktorú už dlho nevidel. Scorpius si určite myslel, že voľný večer využije, aby strávil príjemné chvíľky v Sophiinej spoločnosti a vlastne sa až tak nemýlil, ale teraz sedel vo Floriánovej cukrárni v Šikmej uličke a sledoval vysokú dievčinu s dlhými blond vlasmi padajúcimi jej na chrbát. Mala na sebe tmavomodrý cestovný plášť, ktorý ju chránil proti chladu i dažďu. Zvedavo sa rozhliadla po miestnosti a na tvári sa jej rozžiaril nadšený úsmev, keď ho zbadala a rýchlymi krokmi zamierila jeho smerom.

„Albus, som taká rada, že ťa zase vidím. Ako sa máš? Čo doma?“ spýtala sa veselo.

„Ahoj, Vicki. Mám sa celkom dobre a čo ty? Posaď sa, dáš si niečo?“ ponúkol jej miesto vedľa seba a kývol na obsluhu.

„Čaj by mi bodol. Je tu pekná zima.“ povedala a zložila si hrubý plášť.

„Čo si čakala na začiatku decembra?“ zasmial sa.

„Ja viem, len som si už odvykla. To vieš, vo Francúzsku sú zimy miernejšie.“ priznala a ešte chvíľu sa vypytovali jeden druhého na svoje rodiny.

„Počula som o Minerve, mrzí ma to.“ povedala súcitne.

„Ďakujem, všetkých nás to dosť vzalo. Bolo to dosť nečakané.“ priznal.

„Chcela som prísť na pohreb, ale nešlo to. Pracujeme teraz na jednom dosť veľkom projekte, a tak ma nepustili. To ma vlastne privádza k tomu, o čom si so mnou vlastne chcel hovoriť. Tvoj list bol taký neurčitý, že vzbudil moju zvedavosť na maximum.“ prešla k hlavnému dôvodu ich stretnutia.

Bola to pravda. Albus svojej sesternici napísal list, v ktorom len neurčito naznačil, že by potreboval pomôcť s veľmi dôležitou záležitosťou, ale nemôže to vysvetľovať v liste. Prosil ju, aby sa mohli stretnúť a ona mu obratom odpovedala, že na začiatku decembra sa vráti z Francúzska domov, aby strávila Vianoce s rodinou.

„To som rád, pretože presne o to som sa pokúšal. Ale pohovoril by som si o tom radšej niekde v súkromí. Zatiaľ mi rozprávaj, čo je nové. Vaši sa u nás občas ukážu, ale väčšinou nám len povedia, že sa ti darí dobre. Ako pokračujete so Jeanom?“ spýtal sa na jej priateľa, s ktorým začala chodiť asi tri roky po Teddyho smrti. Pri tejto otázke sa trochu začervenala.

„No, myslím že dobre. Dalo by sa povedať, že sa konečne rozbehol…“ povedala placho.

„Chceš povedať, že môžeme čakať ďalšiu svadbu?“ usmial sa zoširoka, a keď šťastne prikývla, úprimne jej blahoželal. „Som rád, že popri tých zlých správach nie je núdza ani o tie dobré. Počula si už o Jamesovi a Diane? Budú mať dieťa.“ oznámil jej, keď sa zatvárila nechápavo.

„To je skvelé. Ja už mám tiež najvyšší čas.“ zažartovala. Albus si ju pozorne prezeral a bol rád, že je konečne spokojná a šťastná. Od Teddyho smrti na tom bola naozaj dosť zle. Vtedy ešte stále chodil do Bradavíc a vídali sa len zriedka na nejakej významnej rodinnej oslave, ale vždy bola zamyslená a zamĺknutá. Všetkým Teddy chýbal, ale jej azda najviac. Tri roky sa venovala len štúdiu a svojej práci a nič viac pre ňu neexistovalo, kým nespoznala Jeana. Albus sa s ním stretol len párkrát, ale ten mladý Francúz mu bol celkom sympatický a hlavne bolo zrejmé, že Viktóriu naozaj ľúbi. Keď sa raz s Viktóriou rozprávali, povedala mu, že hoci ho tiež miluje, nikdy nezaplní prázdnotu po Teddym, ktorý v jej srdci zostane navždy. Ako povedala, každý v jej srdci zaujal svoje miesto, a to sa nezmení. Albus jej rozumel alebo si to aspoň myslel. Teraz po dvoch rokoch so Sophiou vedel, že by sa jej nedokázal len tak vzdať.

Keď dopila čaj, navrhol, aby šli k nim domov, kde jej všetko vysvetlí. Avšak keď ju zbadali Ginny, dvojčatá a Hermiona, ktorá tam bola na návšteve, trvalo dobrú hodinu, než sa konečne bezpečne zavreli v jeho izbe, kde ich nik nerušil.

„Teda, tie keď sa na niekoho vrhnú, sú azda horšie než stádo rozzúrených hipogrifov.“ žartoval a ona nad tým len mávla rukou. Bola rada, že sa jej dostalo takého vrelého privítania.

„Tak už spusť, inak zomriem od zvedavosti.“ presviedčala ho.

„Tak teda dobre. Vieš, ocitol som v takej situácii… tiež sa vlastne zaoberám takým výskumom. Ibaže od tohto výskumu závisí ľudský život, a keď to nezvládnem…“

„Pre Merlina, Albus o čo ide? Ešte predsa nie si kvalifikovaný liečiteľ, hádam mi nechceš povedať, že už liečiš a berieš na seba celú zodpovednosť?“ spýtala sa prekvapene.

„O to práve ide. Niekoho liečim, ale nik o tom nevie. Teda, skoro nikto. Pár ľudí mi pomáha a musím povedať, že nebyť ich… To je teraz jedno. Ocitol som sa na mŕtvom bode a napadlo ma, že by si mi mohla pomôcť ty.“ vysvetľoval trochu zmätene, lebo nevedel, ako jej to vysvetliť. Odrazu mu Severusov variant nepripadal práve najlepší. Viktória by to, samozrejme, pochopila, ale nechcel ju šokovať. Šokovať? Veď toto by dostalo každého, nech mu to povedia akokoľvek, pomyslel si odrazu.

„Tak už to vyklop. Ak ti mám pomôcť, musím vedieť o čo ide.“ povzbudzovala ho.

„Dobre teda. Nepochybne poznáš vlkolačí lektvar no a … ja sa snažím vyrobiť niečo podobné, len pre upírov.“ priznal. Pozerala na neho s otvorenými očami.

„To myslíš vážne? Počula som, že sa o to niekoľkí experti pokúšali, ale stroskotali na tom. Čo ťa k tomu viedlo a ako ti v tom mám pomôcť ja?“

„Lektvar je už hotový a funguje. Nezdalo sa mi to také zložité, ako sa na prvý pohľad zdalo a práve niektoré tie predošlé výskumy mi trochu pomohli. Ale máme taký problém. Chceli by sme zaistiť, aby upír užívajúci tento lektvar dokázal žiť úplne normálny život. Samozrejme, upírom byť neprestane, ale nebude potrebovať krv, nebude mu vadiť cesnak a hlavne nebude nebezpečný, pretože zložky lektvaru potlačia jeho upírske pudy. Lenže to všetko zatiaľ funguje len v noci. Nepodarilo sa nám prísť na nič, čo by im umožnilo vyjsť na denné svetlo.“ vysvetľoval pomaly, a keď videl jej udivený výraz, radšej prestal.

„Odkedy na tom pracuješ?“ spýtala sa šepky.

„Zhruba dva mesiace.“ povedal popravde.

„Dva mesiace a tvoj lektvar dokáže všetko to, čo si mi teraz povedal? Uvedomuješ si, čo si dokázal?“ pozerala na neho svojimi modrými očami a od prekvapenia zabudla zavrieť ústa. „To, o čo sa iní pokúšali niekoľko mesiacov či rokov a ty na to prídeš za dva mesiace?“

„Nepreháňaj. Pomáhal mi Severus a jedna učiteľka z univerzity, takže to bola tímová práca.“ mávol rukou, ale nemohol skryť červeň, ktorá ho zaliala po tej chvále. „Ešte potrebujeme vymyslieť, ako im umožniť normálny život za denného svetla. Nepodarilo sa nám odhaliť žiadnu zložku, ktorá by to umožňovala a napadlo ma, žeby možno mohlo pomôcť kúzlo.“ zahovoril to.

„Uhm, takže to je tá moja pomoc? Myslíš, že by dačo také mohlo pomôcť?“

„Ja neviem, Vicki, ale skúšam všetky možnosti. Keby nie, bol by Scorpius dávno mŕtvy.“ povedal, ale v tom sa zarazil. Prezradil viac, než chcel.

„Scorpius? Chceš povedať, že ten upír… ach nie, to ma mrzí, Albus. Už chápem, prečo to všetko. Ako ťa poznám, pracuješ na tom každý deň.“ skonštatovala.

„Máš pravdu. Bola to jediná možnosť, ako mu nejakým spôsobom pomôcť. Vieš, jemu tie dva mesiace museli pripadať ako celá večnosť, keď je celý ten čas zavretý v Škriekajúcej búde.“

„To rozhodne. Je šťastie, že si taký dobrý v lektvaroch, inak by asi…“ nedopovedala, ale ich pohľady sa stretli a rozumeli si.

„A čo teda očakávaš odo mňa?“ spýtala sa a on jej vysvetlil svoje plány a návrhy. Pozorne ho počúvala a preberali spolu niekoľko možností až do večera, kým sa Albus zhrozene nepozrel na hodinky a zistil, že do stretnutia so Sophiou mu zostáva polhodina času. Odprevadil Viktóriu ku vchodu a tam sa s ňou rozlúčil.

„Keby som si nebola istá, že máš Sophiu, tak si snáď domýšľam, čo ste tam tak dlho robili.“ doberala si ho teta Hermiona so smiechom.

„To nemusíš, ako vravíš, mám Sophiu, s ktorou sa mám stretnúť presne za dvadsať minút, teta. Potrebovali sme spolu prebrať isté pracovné záležitosti.“ odpovedal vyhýbavo a vybehol po schodoch, aby sa prezliekol do niečoho vhodnejšieho. Sophia totiž chcela ísť večer do divadla a rifle rozhodne na túto príležitosť nie sú vhodné.

„Počula si ho? Na čom to tak usilovne pracuje?“ spýtala sa prekvapená Hermiona.

„Nejaký výskum v rámci školy.“ odpovedala Ginny neurčito a dúfala, že Hermiona nebude klásť zvedavé otázky ako vždy.

„Čo vlastne hovorí Ron na to, že sa Rose sťahuje do Salemu?“ zmenila radšej rýchlo tému.

„Ani sa nepýtaj. Keď tam len študovala, bolo to v poriadku, ale keď prišla s návrhom, že sa tam natrvalo usadí, skoro zošalel. Chodil po celom dome ako rozzúrený kentaur a neustále trieskal všetkými dverami. Nakoniec som bola rada, že odišiel do obchodu, aj keď ľutujem jeho zákazníkov.“ odvetila Hermiona s povzdychom.

„A ty?“ podozrievavo na ňu pozrela.

„Čo ja? Samozrejme, že by som bola radšej, keby zostala doma, ale nebudem jej brániť. Keď bude chcieť, vie že sa domov môže kedykoľvek vrátiť. Ron tiež chce, aby bola šťastná a zdá sa, že v Saleme jej je dobre. Len si musí zvyknúť na predstavu, že už jeho dcéra nebude bývať doma. Hlavne sa bojí toho, že prestane byť súčasťou jej života.“ obhajovala Ronove názory.

„To je hlúposť. Rose na neho nedá dopustiť a nikdy by sa od vás dobrovoľne nepodtrhla. Ver mi, že keď odíde, vaše vzťahy sa ešte vylepšia. Budete si vzácnejší a o to viac si budete užívať spoločné chvíle.“ utešovala ju Ginny, ktorá sa prednedávnom tiež zmierovala s myšlienkou, že jej najstarší syn už ju nebude potrebovať každý deň ako kedysi, ale že bude len občas chodiť na návštevu.

„Ja viem, ale vysvetľuj to Ronovi.“ povzdychla si.

„Netráp sa tým, on si zvykne.“ uzavrela Ginny a prestrela na večeru. Ako predpokladala, Albus s nimi jesť nebude, a tak pripravila taniere len pre seba, Lis a Annie. Hermiona s nimi tiež nezostala, lebo ako povedala, jej dvaja chlapi už doma budú určite netrpezlivo čakať na vlastné jedlo.



 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.