Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.1: Život naruby

16. 5. 2009

Na konci jednej malej dedinky vo Francúzsku stála osamelá postava, osvetlená poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. Pozerala na kamennú dosku hrobu, v ktorom pred dvoma dňami pochovala najdôležitejšiu osobu svojho života, svoju matku. Za posledných pár dní preliala potoky sĺz a v tejto chvíli už nemala silu na nič, dokonca ani na plač.

„Prišla som sa rozlúčiť,“ vravela žena svojej nedávno zosnulej matke, „už tu dlhšie nemôžem byť, všetko mi ťa tu pripomína. Sľúbila som ti, že budem žiť ďalej a nebudem smútiť, ale ak mám svoj sľub dodržať, musím začať znova, ďaleko odtiaľto. Ty mi rozumieš, mami. Sama si utiekla práve sem, ale teraz keď ma tu nič nedrží, túžim spoznať svoj skutočný domov. Možno tam na mňa čaká niečo nové, čo mi dá novú silu do života. Vrátim sa do Anglicka.“ rozhodla sa. Ovial ju studený vietor a ona sa striasla od zimy. Slnko už celkom zapadlo za obzor a ona vykročila smerom k domu, v ktorom prežila celý svoj doterajší život. Žila tu so svojou matkou štyridsaťpäť rokov, odkedy utiekli z rodného Anglicka. Teraz sa však rozhodla pretrhnúť všetky putá, ktoré ju tu držali a vrátiť sa do krajiny, ktorú vlastne nikdy nepoznala inak, než z matkinho rozprávania.

 

Sandrin Danielsová sa ubytovala v novom byte, ktorý jej ako profesorke na Edinburgskej univerzite poskytli. Semester mal začať až za mesiac, ale prišla sem skôr, aby si tu trochu zvykla. Chcela si urobiť výlet do Londýna a prezrieť si niektoré ďalšie významné miesta. Medzi ne patrili nepochybne aj Bradavice, najlepšia škola čar a kúzel v Anglicku. Keby jej matka pred rokmi neutiekla, mala by zrejme možnosť túto slávnu školu navštevovať a tiež spoznať jeho…

Na smrteľnej posteli jej mama prezradila, kto je jej otec a prečo vlastne utiekla tak ďaleko, čím znemožnila Sandrin vyrastať v normálnej rodine s oboma rodičmi. Toto zistenie Sandrin veľmi zasiahlo, pretože hlavné dôvody nikdy nepoznala. Jej matka si úzkostlivo strážila svoje tajomstvá a odhalenie pravdy po 45 rokoch obrátilo jej život naruby. Nie, že by sa tým niečo zmenilo, veď jej otec už dávno nežije, ale všetky jej predstavy, ktoré si počas života vytvorila, sa odrazu zmenili a ona na všetky udalosti pozerala teraz inými očami.

 

Albus už mal zbalené všetky svoje veci a zostávalo len rozlúčiť sa s mamou a sestrami.

„Dávaj na seba pozor, Al.“ objala ho Ginny, keď sa lúčili.

„Neboj mami, budem. Opatrujte sa tu a keby ste niečo potrebovali, daj vedieť.“ povedal Albus a potom ešte na rozlúčku pobozkal dvojčatá a vážnym hlasom im prikázal, aby mamu poslúchali, inak si to s nimi neskôr vybaví.

„Hi, a čo nám urobíš?“ spýtala sa zvedavo Marry-Ann.

„No…“ zamyslel sa Al. „Ak budete veľmi hnevať… tak vás budem štekliť tak dlho, kým nebudete prosiť, aby som prestal.“ žartoval starší brat a aby dokázal, že nežartuje, pošteklil sestru až sa zvíjala od smiechu.

„Mal by si už ísť, až neprídeš neskoro.“ prerušila ich hru Ginny s úsmevom na tvári.

„Ja nechcem, aby si šiel preč.“ mračila sa Elisabeth a chytila brata okolo krku, aby dala jasne najavo, že ho nikam nepustí.

„Neboj, Lis, za pár dní sa na vás prídem pozrieť a navyše, zajtra idete predsa k Jamesovi a Diane, alebo nie? Uvidíš, že tam si užijete väčšiu zábavu než tu so mnou.“ chlácholil ju Albus a v duchu si pomyslel, že keby to šlo, bol by najradšej s nimi doma. Našťastie sa môže premiestniť kedykoľvek je to nutné, takže napriek tomu, že študuje v Edinburgu, vidí svoju rodinu pomerne často. Odtrhol od seba sestru a podal ju mame, ktorá ju vzala na ruky. Zamával im na rozlúčku a aj so svojimi vecami sa premiestnil do Edinburgu, kde od zajtra začína nový semester. Pred školou ho už čakala Sophia, jeho priateľka, ktorú spoznal minulý rok, práve tu na univerzite.

„Ahoj.“ pozdravil a venoval jej bozk na privítanie, ktorý s radosťou opätovala.

Dvojica zaujatá vlastným vítaním si nevšimla ženu, ktorá okolo nich prešla a v duchu si hovorila, aká je škoda, že ona nikdy nemala komu dať svoju lásku a nebol nik, kto by ju opätoval. Práve preto zasvätila svoj život práci a svojim výskumom.

 

Na druhý deň spočinul pohľad Sandrin Danielsovej na dvojici sediacej v prvej lavici. Spoznala v nich pár z včerajšieho večera a bola zvedavá, ako sa títo dvaja predvedú na jej hodinách.

„Dobrý deň. Som profesorka Danielsová a od dnešného dňa preberám vašu výuku lektvarov. Pevne verím v úspešnú spoluprácu nielen v tomto kurze, ale chcela by som vám povedať, že mi univerzita umožnila venovať sa aj vlastnému výskumu. Rozhodla som sa vybrať niekoľkých z vás, aby sa k tomuto výskumu pripojili a pomohli mi s ním. Verím, že túto ponuku prijmete, ako možnosť rozvinúť svoje schopnosti a budete sa snažiť, aby ste to boli práve vy, ktorých si vyberiem.“ povedala im nová profesorka na úvod a pozrela na každého študenta v triede. Medzi nimi to zašumelo a zrejme každý si uvedomoval, aká veľká šanca by to pre každého bola.

Albus si pozorne prezeral novú učiteľku a na prvý pohľad ho čímsi zaujala. Nevedel by presne definovať čím, ale zaujala ho a jej ponuka ešte viac. Vďaka rokoch doučovania so Severusom patril v triede medzi najlepších v lektvaroch a dúfal, že by mohol byť medzi vyvolenými, ktorí by dostali šancu podieľať sa na nejakom výskume. Ich pohľady sa stretli a Albus mal pocit, že pozerá do dôverne známych očí, napriek tomu, že sa videli prvýkrát.

V ten deň mali za úlohu uvariť protijed na neznámy jed, ktorý im profesorka rozdala. Každý študent dostal inú vzorku, čím bola znemožnená vzájomná spolupráca, ale Albusovi to ani zďaleka nevadilo. Severus ho v podobných veciach naozaj vycvičil, a tak s touto úlohou nemal najmenší problém. Na konci odovzdal bezchybný protijed rovnako ako väčšina jeho spolužiakov.

Keď trávil večer so Sophiou, bavili sa o profesorke Danielsovej.

„Ako sa ti pozdáva?“ začala rozhovor na túto tému Sophia.

„Neviem, ale myslím, že bude v lektvaroch naozaj dobrá a môže nás veľa naučiť.“ odpovedal zamyslene.

„Všimla som si, že si ju priamo hypnotizoval pohľadom.“ podpichovala ho ďalej.

„Čože? Nie, to nie je pravda. Ja len… mal som z nej taký zvláštny pocit… akoby som ju už niekedy videl. A dúfal som, že by sme sa mohli dostať do toho jej výskumu. Myslím, že by to bola pre nás naozaj obrovská šanca, nemyslíš?“ odpovedal.

„Ja neviem, vieš že ja na lektvary príliš nie som. Keby neboli povinné, dávno by som na ne prestala chodiť.“

„Áno, spomínam si, že to opakuješ veľmi často. Ja som mal kedysi podobný názor na lektvary, kým som nespoznal Severusa. Teraz ma skutočne bavia.“ priznal Albus.

„Hm, dosť už o lektvaroch. Čo podnikneme?“ spýtavo na neho pozrela a čakala, čo navrhne.

„Napadlo ma, žeby sme mohli skúsiť niečo nové. Čo tak zájsť si do mudlovského kina a potom na čaj k Dirkovi?“ navrhol.

„To znie dobre, čo dávajú v tom kine? Dúfam, že žiaden horor.“ striasla sa pri tom pomyslení.

„Neboj, žiaden horor. Sľubujem. Myslím, že tých hororových scén si sami užijeme v skutočnosti viac než dosť. Ale šiel som dnes okolo a myslím, že dnes hrajú Lásku z pasáže. Netuším o čom to je, ale podľa názvu to horor nebude.“ odpovedal a ona nenamietala. Ruka v ruke vykročili smerom k centru mesta. Keď prechádzali jednou tmavou uličkou, stisla Sophia pevnejšie Albusovu ruku. Hoci ani jeden nič nepovedal, porozumeli si. Práve tu totiž nedávno došlo k niekoľkým útokom a Sophia bola jednou z obetí. Našťastie sa ubránila a vyviazla bez vážnejšieho zranenia, ale ostatné mudlovské obete nemali také šťastie. Odvtedy Albus trval na tom, že ju už nikdy nenechá ísť domov potme samú. Teraz v druhej ruke, ktorú mu nezvierala Sophia, tuho zvieral prútik, aby ich mohol v prípade potreby brániť.

V ten večer sa neudialo nič nezvyčajné a oni si užívali vzájomnú prítomnosť, keď sa v kine držali za ruky, a keď neskôr klábosili nad šálkami s čajom. Napokon Albus odprevadil Sophiu domov, keďže bola z Edinburgu a bývala s rodičmi a sám sa potom vrátil na internát, ktorý sa stal jeho domovom v tomto meste.

 

Kým mladá dvojica trávila čas po svojom, nová profesorka sedela sama vo svojom malom, ale útulnom byte a kontrolovala lektvary, ktoré jej študenti v ten deň odovzdali. Väčšina z nich bola uspokojivá, ale našla medzi nimi dva, ktoré kvalitou neboli príliš dostačujúce, aby úplne potlačili účinky jedu, ale prinajmenšom by ich zmiernili. Práve otvárala poslednú fľaštičku, ktorá jej ležala na stole a pozrela do svojho zoznamu, proti akému jedu malo byť vytvorené antidotum.

„Ah, Somatalgia. Veľmi nepríjemný jed.“ pomyslela si. Tento jed spôsobuje prudkú bolesť celého tela, ktorá by sa dala porovnať s bolesťou kliatby Crutiatus. Na rozdiel od kliatby však bolesť neprestáva a časom pripraví človeka o rozum. Okrem toho môže vyvolať zlyhanie niektorých životne dôležitých orgánov až smrť. Sandrin bola zvedavá, ako si niektorý zo študentov poradí práve s týmto jedom, ktorý je dosť ťažké vôbec rozpoznať, pretože je bez zápachu a nemá žiadne výrazné zafarbenie, ktoré by mohlo napovedať, o čo ide. Jedinou možnosťou správne identifikovať Somatalgiu je presný rozbor jednotlivých prísad.

Učiteľka si z pracovného stola vybrala vlastné pomôcky a prísady na rozbor protijedu a asi po pol hodine práce s úžasom pozerala do kotlíku. Nielenže bol protijed bezchybne pripravený, ale bol obohatený o niekoľko špeciálnych prísad, ktoré mali odstrániť všetky následky lektvaru. Protijed na Somatalgiu sám o sebe pôsobí veľmi pomaly a neodstráni bolesť okamžite, ale postupne a celý proces trvá aspoň dva dni. Bolesť je pre človeka síce znesiteľná, ale úplne odznieva až po pár dňoch. Tento protijed, ktorý pred ňou ležal však obsahoval niečo, čo by dokázalo bolesť zahnať okamžite a bez toho, aby sa človek cítil ešte týždeň ako rozlámaný. Sandrin pozrela na meno študenta na štítku a pomyslela si, že tento Albus Potter, ktorý protijed pripravil, je jedným z hlavných adeptov do jej výskumného tímu.

Z ďalších úvah o tom šikovnom študentovi ju vyrušilo klopanie na dvere. Netušila, kto by mal dôvod navštíviť práve ju, a tak trochu opatrne s prútikom v ruke otvorila dvere. Za nimi stála drobná Vietnamka, ktorú videla pred pár dňami na porade.

„Ahoj, chcela som vás pozdraviť a privítať medzi nami.“ usmiala sa na ňu žena len o pár rokov staršia od nej.

„Dobrý večer.“ opätovala jej úsmev a skryla svoj prútik. „To je od vás veľmi milé, pôjdete na chvíľu dnu?“ ponúkla a návštevníčka s miernym prikývnutím na súhlas vstúpila dnu.

„Vidím, že ste si to tu už pekne zariadila. Bola som tu len raz, keď tu býval ešte váš predchodca, ale vyzeralo to tu viac ako staromládenecký brloh než byt vysokoškolského profesora.“ rozhliadala sa žena.

„No, to tak niekedy býva. Dáte si čaj alebo kávu?“ ponúkla Sandrin, a keď jej spoločníčka zvolila čaj, hodila do krbu trochu letaxu, aby si od domových škriatkov objednala dve šálky a kanvicu čaju.

„Oh, som to ja ale trolia hlava. Ani som sa vám nepredstavila. Som Liamei Dang Xuan, ale priatelia ma volajú Liam. Učím tu už tretí rok Kurz akupunktúry a akupresúry.“ predstavila sa.

„Teší ma, Liam. Ja som Sandrin Danielsová a to, že učím lektvary už iste viete. Som rada, že ste tu. Nikoho tu ešte nepoznám a spoločnosť rada uvítam.“ odpovedala a podávala jej šálku s čajom, z ktorého sa dvíhali obláčiky voňavej pary.

„Povedzte mi niečo o sebe. Viete, ja som odmalička veľmi zvedavá a nejde sa toho zbaviť.“ smiala sa Liam a o chvíľu si už so Sandrin rozumeli, akoby sa poznali celý život.

„Takže ty si chodila do Bradavíc? Aké to tam je?“ vyzvedala od nej Sandrin.

„Úžasné, je to naozaj škola na úrovni. Väčšina tunajších študentov je práve odtiaľ a poviem ti, patria tu medzi najlepších. Aj keď, odkedy tam neučia niektorí učitelia, úroveň niektorých predmetov trochu poklesla, ale stále sa držia na špici.“ prezradila Liam a usrkla zo svojho čaju.

„Čo presne máš na mysli?“ vyzvedala Sandrin.

„No, v čase keď som chodila do školy ja, bol riaditeľom Albus Brumbál. Dodnes sa hovorí, že bol najlepším bradavickým riaditeľom, ale jeho nástupcovia tiež neboli zlí. Profesorka McGonagalová je prísna, ale spravodlivá a veľmi dobrosrdečná a podarilo sa jej školu postaviť opäť na nohy, potom čo bol Veď- vieš- kto porazený. Ja som na škole skončila dva roky predtým, než sa to stalo. No a teraz je riaditeľom George Weasley, poznala som ho na škole a veru, to bolo číslo. On a jeho brat dvojča boli azda najväčšími výtržníkmi na škole. Správe, že sa do školy vrátil ako učiteľ Obrany proti čiernej mágii ma prekvapila, ale že sa stal riaditeľom, to bol naozajstný šok.“ rozhovorila sa Liam a Sandrin len s úsmevom počúvala.

„Počula som o Brumbálovi. Moja mama kedysi chodila do Bradavíc a hovorila o ňom naozaj s veľkou úctou. Žila som vo Francúzsku a tam bolo jeho meno tiež veľmi známe.“ prikývla Sandrin na súhlas. „Po jeho smrti odišli aj iní učitelia?“

„Nie, väčšina tam zostala aj keď sa hovorilo, že Snape, to bol vtedajší profesor lektvarov, utiekol, lebo to on zabil Brumbála. Ďalší rok sa ale vrátil a stal sa riaditeľom. Teda poviem ti, nechcela by som byť v tom roku v Bradaviciach. Okrem neho tam bolo ešte niekoľko smrtijedov a dokážem si živo predstaviť, ako sa tam spolu vyžívali v mučení študentov.“ mračila sa pri tej spomienke Liam.

„Ten profesor Snape mučil študentov? Ale veď to je protizákonné.“ vyhŕkla prekvapene.

„Myslíš, že Snape poznal slovo zákon? Bol to jeden z najvernejších smrtijedov. Hoci, neskôr bolo jeho meno očistené, ale aj tak. Bol príšerný. Hodiny s ním boli hotovým utrpením pre každého, kto nebol zo Zmijozelu. Bol totiž ich vedúcim fakulty.“ vysvetľovala.

„Takže si ho nemala rada? A čo lektvary? Vedel ich aspoň naučiť?“ spýtala sa.

„Snape a učiť? Prepáč mi, ale musím ťa vyviesť z omylu. On v zásade neučil, len po nás ziapal, keď sa niekomu podarilo roztaviť kotlík, udeľoval nespočetné množstvo školských trestov a neustále nás urážal. Nepovedala by som, že to bola najlepšia forma učenia, ale jedno sa mu musí uznať.“ priznala napokon Liam.

„A to?“

„No, čo sa týka tunajších študentov, tak máloktorí dosahovali aspoň uspokojivé výsledky v lektvaroch, pokiaľ neprešli Snapeovou výukou. Aspoň tak to hovoril tvoj predchodca.“ povedala a pokrčila ramenami. Potom na tvári vystrúhala zvláštnu grimasu a zmeneným hlasom prehovorila.

„Ten Snape je naozaj prvotriedny idiot a ja osobne ho neznášam, ale nemala som najmenší problém so žiadnym študentom, ktorého on učil predo mnou.“ napodobovala starého profesora, ktorý odišiel pred rokom do dôchodku a ktorého miesto teraz Sandrin zaujala.

Obe ženy sa po tomto výroku od srdca zasmiali a zvyšok večera hovorili o všetkom možnom. Stali sa z nich kamarátky a Sandrin bola rada, že sa má na koho obrátiť, keby bolo treba. Po dlhom čase spala zase pokojne s miernym úsmevom na perách.


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.