Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.19: Posledná prísada

17. 5. 2009

Lilly nervózne chodila sem a tam popred dom pod bedlivým dohľadom Sandrin Danielsovej.

„Už ste niečo vymysleli?“ spýtala sa jej.

„Áno, zistili sme to najzákladnejšie, teraz už len zostáva prispôsobiť to tak, aby to vyhovovalo aj Scorpiusovi.“ snažila sa ju povzbudiť.

„Takže bude v poriadku?“ nádejala sa Lilly.

„Samuel, to je ten druhý, ktorý nám ochotne pomáha skúšať nové veci, sa zdá byť v poriadku. Keď si vezme lektvar, môžeme s ním presedieť hoc aj celú noc bez obáv, žeby nás napadol. U Scorpiusa je to zatiaľ trochu komplikovanejšie, ale je len otázkou času, kým sa to vyrieši. Verte mi!“

„Hm. Vravíte celú noc. Znamená to, že denné svetlo stále nedokáže zniesť?“

„Nepodarilo sa nám zatiaľ nájsť vhodnú zložku do lektvaru, ktorá by toto dovoľovala. Ale váš brat už na niečom pracuje. Dajte mu šancu, aby vám dokázal, že je skutočne dobrý v tom, čo robí.“ zastala sa Sandrin Albusa.

„Ja nepotrebujem žiaden dôkaz. Viem, že je Albus skvelý. Ako brat a aj ako liečiteľ.“ povedala pokojne a vyrozprávala Sandrin príhodu s Blakatúrom, kedy ju a ďalších šesť dievčat Albus zachránil svojim protijedom. Učiteľka nevychádzala z úžasu. V tom sa vo dverách objavila chlapcova čierna hlava a volal ich dnu.

„Už sa na teba teší.“ šepol sestre do ucha.

„Myslím, že vás nechám osamote. Nepochybujem, že to zvládnete. Keby bolo treba, som u Sama.“ povedala Sandrin Albusovi a ten vďačne prikývol. On sám sa bude cítiť neisto pri tomto stretnutí, ale jeho prítomnosť bola nevyhnutná kvôli bezpečnosti. Vstúpili do dverí a pri pohľade na Scorpiusa sa Lilly podlomili kolená. Albus ju však pevne držal a nenechal ju spadnúť.

„Lilly, strašne si mi chýbala.“ povedal Scorpius. V tej chvíli sa Lilly chcela rozbehnúť a vrhnúť sa mu do náručia, ale bratove pevné ruky ju zastavili.

„Prepáč, ale to nepôjde. Poď sem a sadni si.“ ukázal na stoličku, ktorá stála neďaleko Scorpiusa, ale zároveň v bezpečnej vzdialenosti. Z hrdla sa jej vydral slabý vzlyk, ale poslúchla. Scorpius si tiež sadol a nežne ju utešoval.

Albus sa postavil do najvzdialenejšieho rohu miestnosti, aby im doprial aspoň trochu súkromia, ale neustále bol v strehu s prútikom pripraveným.

Ticho sa zhovárali asi dve hodiny, pričom obom pukali srdcia z toho, že sedia tak blízko seba, ale nemôžu sa ani len dotknúť jeden druhého, nieto ešte objať sa, či dať si pusu.

„Mala by si ísť. Musíš sa vyspať, ráno máš predsa školu.“ dohováral jej Scorpius, keď ignorovala Albusa, ktorý ju už ťahal preč.

„Kedy ťa zase uvidím?“ spýtala sa nesmelo.

„Neboj sa, nebude to dlho trvať. Albus už je blízko.“ klamal jej, aby ju utešil. Ona sa napokon poddala a dovolila bratovi, aby ju odviedol späť do školy. Keď odchádzal, zaklopal na dvere Samovej izby a oznámil Sandrin, že odchádza a stretnú sa zase zajtra u Severusa.


Na druhý deň sa stretli v laboratóriu za riaditeľňou a Severus so Sandrin zasypali Albusa všemožnými otázkami o tom, aký účinok mal včera lektvar na Scorpiusa.

„Bolo mu z neho ešte horšie než minule.“ odpovedal im popravde.

„Do trola.“ zahromžil Severus a buchol päsťou do stolíka, na ktorom ležalo množstvo kníh. „Myslel som, že to bude fungovať. Nenapadá ma žiadna iná možnosť.“ mrmlal nahnevane.

„Ja som v to tiež dúfala.“ potichu hlesla Sandrin.

„Ach, tak vy ste dúfala? Prepáčte mi vážená, ale ja vlastne nevidím dôvod, prečo sem každý deň chodíte. Aj tak tu nič nerobíte, len postávate a dirigujete Albusa, ako má postupovať, pričom zjavne ani neviete, či to bude účinné alebo nie. Pretože inak by ste tomu verila a nie v to dúfala.“ zrúkol Severus a prepaľoval Sandrin pohľadom. Už nejaký čas mu ležala v žalúdku, najmä preto, že to bola hlavne ona, kto Albusovi radil a on bol ten, ktorého odsunuli na vedľajšiu koľaj.

„Hlavne, že vy sa zapájate najaktívnejšie.“ odsekla mu Sandrin, ale vzápätí si uvedomila, akú hlúposť povedala.

„Ja na rozdiel od vás nemám tú možnosť, inak by som, samozrejme, neváhal. Myslím, že na začiatku ste prišla s úmyslom Albusovi pomáhať a zapojiť sa do výskumu, nie ho tu...“

„...Som jeho učiteľka a snažím sa Albusa ako svojho žiaka niečo naučiť. “ skočila mu do reči. Tým, že bude pracovať samostatne sa naučí najlepšie.“

„Samozrejme, ale…“ začal Severus, ale v tom zasiahol Albus.

„Prestaňte! Obaja!“ zahriakol ich a zmĺkli.

„Uvedom si Albus, že je tu zbytočne.“ prerušil ticho Severus.

„Nie, Severus. Nie je tu zbytočne. Potrebujem pomoc od vás oboch a pokiaľ ide o to, že pracujem sám, tak si to bol ty, kto ma učil spoliehať sa len na seba, takže aj keby Sandrin chcela pomôcť, vieš dobre, že ju nenechám. A ty by si mal byť tiež rád, že tu je.“

„Ja? Čo už len ja môžem mať z jej prítomnosti?“ spýtal sa pohŕdavo a prekrížil si ruky na prsiach, ako to s obľubou robieval.

„Severus, prestaň, než povieš niečo, čo by ťa neskôr mohlo mrzieť.“ zmiernil trochu Albus, keď videl výraz v Sandrinej tvári. Až doteraz si myslel, že Severus s ňou vychádza celkom dobre, ale ako sa ukázalo, bola to opäť pretvárka.

„Nemyslím, že by ma mohlo mrzieť čokoľvek, čo poviem tejto žene.“ sarkasticky poznamenal.

„Krucinál Severus, prestaň s ňou hovoriť takýmto spôsobom.“ okríkol ho teraz už naozaj vytočený Albus.

„Prečo by som mal?“ nedal sa Snape. Sandrin len ticho sledovala ich slovný zápas a nevedela, či je bezpečné tu naďalej zostávať. V tom však prišlo to, čoho sa obávala.

„Lebo je to tvoja dcéra, ty idiot. Lenže ty si taký zaslepený, že si to ani po pár mesiacoch nepostrehol.“ vychrlil zo seba Al.

„Neviem, čo tým sleduješ.“ vrčal hrozivo Snape a teraz to bol Albus, kto si vyslúžil jeho najhrozivejší pohľad. „Ja nemám žiadne deti.“ povedal a v tej chvíli obaja zaznamenali pohyb pri dverách. Keď sa obzreli, boli v miestnosti sami. Albus si sadol do kresla a zložil hlavu do dlaní.

„Si spokojný?“ spýtal sa Severusa.

„Neviem, čo tým myslíš, ale zdá sa, žeby sme si my dvaja mali pohovoriť.“

„Ty si to vážne nepochopil? Vtedy, keď som sa ťa pýtal, či si niekedy chcel mať deti… Ona je naozaj tvoja dcéra. Že si to o nej nevedel, nič nemení na fakte, že si jej otec.“

„Hovoríš úplne z cesty. Ona nemôže byť moja dcéra.“ nesúhlasne krútil hlavou.

„Skutočne? To mi chceš tvrdiť, že si žil celý život v celibáte?“ posmešne si ho doberal.

„Nie, ale nikdy som nemal žiaden dlhodobý vzťah.“

„Pre Merlinove najvyťahanejšie gate, najlepší učiteľ lektvarov a on nevie, že na to stačí jedna noc?“

„Nemyslíš, že si ma dnes pourážal viac než dosť?“ odvrkol Severus a z tohto rozhovoru naozaj radosť nemal.

„Prepáč, že som ťa nazval idiotom. Ale Severus pochop to, ona je tvoja dcéra či chceš alebo nie. Je ti podobná viac, než si myslíš. Nielen po fyzickej stránke, ale aj v správaní. Síce by to nemohol zhodnotiť nikto, kto ťa nepozná tak dobre ako ja, ale je to tak. Je autoritatívna, prísna, ale spravodlivá, je naozaj bystrá a v lektvaroch skvelá odborníčka. To, že ma sekíruje, ako si sám povedal mi nevadí, pretože to isté si robil ty, keď si ma učil. Otvor oči, Severus, a pozri sa na ňu.“ naliehal Albus, ale Snape sa stále mračil.

„Ako dlho o tom vieš?“

„Stačilo mi raz vidieť vás dvoch vedľa seba a nemal som najmenšie pochybnosti. Tak som sa jej na to spýtal.“ odpovedal Albus už pokojným hlasom. Zdalo sa, že hlavný nával Severusovej zlosti už prekonali a je čas na fázu - vysvetlenie.

„Čo ti na to povedala?“

„Jej matka vraj bola tvoja spolužiačka. Nezachoval si sa k nej pekne, keď si od nej po spoločnej noci odišiel. Vraj to bolo na rozlúčkovom večierku v siedmom ročníku. Keď zistila, že je tehotná, odišla do Francúzka. Vedela, že by bolo zbytočné ti niečo vravieť, tak sa o Sandrin starala sama. Chcela ju vraj dať do Bradavíc, ale bolo to v čase, keď si tu učil a ona ťa nikdy viac nechcela vidieť. No a rozhodne k tomu dopomohla aj tvoja povesť.“ vysvetľoval, čo sa dozvedel od Sandrin.

„A ty tomu všetkému veríš?“

„Čomu? Tej povesti o tvojej minulosti či tej, že si bol taký kretén a nechal by si ju samu s dieťaťom, keby si o tom vedel?“ doberal si ho.

„Nebuď hlupák. Veríš jej, že je moja dcéra?“ spýtal sa Severus.

„Verím. Keby som sa jej na to nespýtal sám, asi by to nikdy nikomu nepovedala, ale chcela ťa spoznať. Myslím, že jediné, čo chcela, bolo zistiť, či sú všetky tie reči o tebe pravdivé.“

„Neviem.“ pokrčil Snape ramenami.

„Vieš, ja neverím tomu, žeby si sa na ňu vykašlal. Ak si ju nemiloval a bol to naozaj len úlet, asi by si s ňou nezostal, ale keby si vedel, že máš dcéru, nevzdal by si sa jej.“

„Ako to môžeš vedieť?“ neodpustil si Snape, ktorého teraz hlodali pochybnosti, ako by sa v tej chvíli skutočne zachoval. Bola to doba, v ktorej urobil mnohé nesprávne rozhodnutia.

„Pretože si mi dovolil nahliadnuť ti do duše. Poznám ťa viac, než si myslíš, Severus. Môžeš sa za svoju masku skrývať, ale mňa neoklameš. Zachoval by si sa čestne a tvoje svedomie by ti nedovolilo to dieťa zavrhnúť. Tak to neurob teraz, keď si dostal druhú šancu.“ poradil mu Albus.

„Mám pocit, že tú som práve premárnil.“ zamrmlal.

„Všetko sa dá, keď sa chce. Porozprávaj sa s ňou, keď sem nabudúce príde.“

Snape sa na neho zamračene pozrel a bez jediného slova zmizol z obrazu. Potreboval si v hlave roztriediť myšlienky. Takáto šokujúca správa, navyše povedaná v situácii ako bola táto, to bol silný odvar aj na Snapea. Zvažoval, prečo na ňu vlastne dnes tak kričal. Veď zo začiatku sa mu zdala sympatická a vravel si, že by ju azda mohol tolerovať. Ale dnes… Nevedel, čo sa v ňom vzbúrilo, ale asi by to mal čo najskôr zistiť a tú búrku utíšiť. Mal by niečo urobiť, ak nechce prísť o dcéru. O dcéru… znelo to tak zvláštne. Akosi cudzo. Ale ako sa to vraví? Človek si zvykne na všetko a vlastne… keď učieval Albusa, často ľutoval, že nemal syna ako je on. A teraz zistil, že síce nemá syna, ale dcéru. Navyše zdieľala jeho záľubu v lektvaroch, čo viac by si mohol priať? Niečo predsa…vedieť o nej skôr. Albus má zrejme pravdu, pomyslel si. Nevzdal by sa jej a hoci by s jej matkou pravdepodobne nezostal, nechcel by, aby jej niečo chýbalo. Dcéra…opakoval si v duchu.


Albus zostal nakoniec sám. Možno je to tak lepšie, pomyslel si. Chcel totiž niečo vyskúšať a keby sa to tí dvaja dozvedeli, určite by protestovali. Možno je to však jediná možnosť a ak je to tak, on to urobí.

Rozložil si na stole všetko potrebné na varenie a zapálil oheň pod kotlíkom. Cesnakový odvar, vrbenka, dračia krv, koreň mandragory, prášok z rohu jednorožca, babské ucho a ešte posledná prísada, ktorá podľa neho bude práve pre Scorpiusa nevyhnutná. Trvalo asi dve hodiny, kým podľa dopredu stanoveného receptu pripravil plný kotlík, ktorý rozlial do niekoľkých fľaštičiek.

„Ak toto vyjde, Scorpius, dostaneš svoju jahodovú príchuť.“ povedal si tesne predtým, než si jednu fľaštičku strčil do habitu a pobral sa za ním.

Avšak dnes Scorpius nedostal pohár krvi ako predtým. Albus mu podal rovno lektvar a prikázal mu ho vypiť.

„Vylepšil si ho za jediný deň?“ spýtal sa ho pochybovačne.

„Vypi to, a ak už toto nebude fungovať, tak neviem.“ pokrčil ramenami Albus a Scorpius sa viac nepriečil. Vypil to a čakal. Sadli si s Albusom ku stolu a zavolali aj Sama. Napriek tomu, že Albus sedel v spoločnosti dvoch upírov, nebál sa. Keď sa ani po dvoch hodinách u Scorpiusa neobjavili žiadne vedľajšie účinky lektvaru, začal Scorpius jasať.

„Ty si to dokázal, Albus. Vymyslel si ten lektvar. To je skvelé, no povedz, Sam. Však je to úžasné.“

„Samozrejme, som rád, že sa podarilo vymyslieť aj niečo špeciálne pre teba.“ usmial sa na Scorpiusa. „Myslíš si, že bude potrebovať každý upír inú variantu?“ spýtal sa Albusa so záujmom starší muž.

,„Nemyslím. Tebe predsa nevadil ani ten druhý lektvar. Zniesol si oba bez problémov. Ale u Scorpiusa je to trošku iné tým, že od doby, čo sa stal upírom, pil len jednu krv. Preto by mu akákoľvek iná spôsobovala tie isté problémy ako ten lektvar.“ vysvetlil.

„Takže to ani tak nebolo lektvarom ako krvou?“ spýtal sa prekvapene Scorpius.

„Presne tak. Keďže si od začiatku pil len moju krv, ak teda nepočítame ten jeden večer, kedy si dostal aj zajaca, preto ju ten lektvar musí obsahovať. A nejasaj zbytočne, lektvar ťa síce zbaví závislosti od krvi, nebudeš mať potrebu na niekoho útočiť a budeš môcť jesť všetky jedlá, vrátane cesnaku, ale toto všetko zatiaľ funguje len v noci. Pracujeme na tom, aby ten lektvar zahŕňal aj možnosť vychádzať za denného svetla. Ak by sa to podarilo, mohol by si pri pravidelnom užívaní lektvaru žiť normálny život. Ale to chce ešte čas.“ vysvetlil Albus.

„Takže by som mohol normálne vidieť Lilly a rodičov?“ spýtal sa s nádejou v hlase a prosebne pozrel na priateľa.

„Daj mi tri dni, Scorpius. Ak dovtedy všetko pôjde ako má, budeš ich môcť vidieť. Aj ty by si chcel niekoho navštíviť, Sam?“ spýtal sa Al druhého upíra a ten slabo prikývol.

„Zariadim to tak, aby ste sa mohli vidieť. Ale budete sa musieť zmieriť s tým, že vám budem robiť garde. Samých vás naozaj pustiť nemôžem.“

„Jasné, s tým nie je problém.“ povedali takmer jednohlasne.

Albus teda sľúbil Scorpiusovi, že mu prinesie ďalšie dávky lektvaru a bude ich pravidelne užívať.

„Počuj, Scorpius. Ak nechám veko nezaistené, sľúbiš mi, že si zajtra ten lektvar vezmeš aj keď tu nebudem? Vieš, potreboval by som…“

„Nič mi nevysvetľuj. Urobil si pre mňa toho toľko, že ti za to do konca života nebudem môcť dosť poďakovať. Zajtra to zvládnem, ale pre istotu to tu zabezpeč, aby sme sa nedostali von.

„Neboj sa. Ty to tiež zvládneš, Sam? Tak teda ja už pôjdem. Ráno vám tu obom nechám lektvary po ruke a uvidíme sa zase pozajtra.“ rozlúčil sa s nimi a odišiel.

„Teda poviem ti, máš skvelého priateľa.“ povedal Sam Scorpiusovi, keď osameli.

„Ja viem. Takého by som už ťažko niekde našiel.“ prikývol a v spomienkach sa vrátil ku dňu, keď sa prvýkrát spolu dali do reči. Odvtedy sa toho toľko zmenilo…


 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.