Kapitola č.18: Pokus - omyl
Keď sa vrátil domov, Ginny už ho čakala. V obývačke bolo príjemne teplo a ona sedela v kresle a čítala si. Pri pohľade na ňu mal v tej chvíli Albus pred očami obraz svojich rodičov, ktorí tu spoločne sedávali pred krbom dlho do noci a zhovárali sa. Neraz ich takto našiel, keď sa náhodou v noci zobudil.
Ginny vzhliadla od knihy, keď ho začula a privítala ho vľúdnym úsmevom.
„Budeš teraz chodiť domov vždy tak neskoro? Ak chceš, pokojne môžeš zostať v Edinburgu so Sophiou.“ povedala pokojne, mysliac si, že všetky noci trávi jej syn so svojou priateľkou.
„Lenže ja nechodím za Sophiou, mami.“ začal a sadol si oproti nej.
„Takže chodíš takto večer naozaj za Scorpiusom?“ spýtala sa ustarane.
„Áno. Je to totiž trochu komplikované a inak než v noci k nemu nesmiem.“
„Čo tým myslíš?“ tentoraz už sa jej hlas chvel nervozitou a rástla v nej divná predtucha.
„Mami, Scorpius je upír.“ zamumlal tak potichu, že si nebola istá tým, čo počula. Keď nič nevravela, len na neho nechápavo pozrela, pustil sa do obsiahlejšieho vysvetľovania.
„Albus, to predsa…“ pozerala na neho s otvorenými ústami. Chlapec vstal z kresla a sadol si k jej nohám. Chytil ju za ruku a pozrel jej do očí. Keď videla odhodlanie a rozhodnosť v jeho zelených očiach, ktoré tak veľmi pripomínali Harryho, vedela, že akékoľvek jej protesty sú zbytočné.
„Ja viem, je to riskantné a asi šialené, ale chcem mu pomôcť. Je to môj priateľ a on s Lilly….“
„Pre Merlina, Albus. Chceš povedať, že Lilly je so Scorpiusom? Ty jej dovolíš stýkať sa s upírom? Vieš dobre, že proti Scorpiusovi som nikdy nič nemala, ale je to upír.“ zúfala si vystrašená matka.
„Upokoj sa!“ chlácholil ju Albus. „Lilly sa s ním naposledy videla ešte
než sa premenil a nepustím ju k nemu, kým si nebudem istý, že jej nič nehrozí.“
„Ale čo on? Vieš, k čomu si ho odsúdil? Teraz to možno ešte nesie statočne, ale časom… pamätám si, aké výčitky mal Teddyho otec Remus. Odmietal Doru len preto, že bol vlkolak a nechcel jej ublížiť. A to sa premieňal len pri splne, ale Scorpius je upírom každú noc. Viem, že keby zomrel, Lilly by to veľmi zasiahlo, tak isto aj nás ostatných, ale…“
„Nehovor to, mami. Prosím, nie. Viem, čo sa mi snažíš povedať, ale už sa stalo. Vzal som na seba tú zodpovednosť a urobím všetko, aby som mu pomohol.“ zastavil príval jej protestov.
„A čo Helena a Draco? Na tých ste nemysleli? Vieš, ako by som sa cítila ja, keby sa niekomu z vás niečo stalo? A Scorpius je ich jediný syn a ani nevedia, čo sa deje.“
„Je to pre nich lepšie, keď nevedia…“ zamumlal. Ginny pozerala na jeho strápenú tvár a bolo jej ho nesmierne ľúto.
„Berieš toho na seba veľa, chlapče. Musíš mi niečo sľúbiť.“
Albus si spomenul na to, čo mu povedal každý a vlastne od neho vyžadovali všetci to isté. Má byť opatrný a v prípade potreby musí urobiť, čo je treba. Lenže Ginny myslela na niečo iné. Vedela, že ak má niekto túto situáciu vyriešiť a Scorpiusovi pomôcť, tak to dokáže jedine on. Trápilo ju však niečo iné.
„Chodíš do školy, staráš sa o Scorpiusa a už to je dosť. Nechcem, aby si sa trápil ešte aj kvôli mne.“ povedala rozhodne a on na ňu prekvapene pozrel. Chystal sa niečo namietať, ale zastavila ho.
„Som v poriadku, to minule bol naozaj len omyl. Keby sa dialo niečo naozaj vážne, rozhodne budeš prvý, kto o tom bude vedieť. Ale ty sa musíš občas aj vyspať. Takže buď zostaneš v Edinburgu, keďže by si asi nerád zameškal školu, alebo popros strýka Georga, či môžeš zostať v hrade. Tu si príliš neoddýchneš a len sa stresuješ, ako to všetko stihnúť.“
„To nie, to je v poriadku.“ namietal.
„Albus, viem že si zostal doma len kvôli mne. Nemáš zrejme čas vídať sa so Sophiou inak, než v škole. Ja ti nechcem prirábať starosti popri tom všetkom, čo teraz riešiš.“
„To akože nemám chodiť domov?“ spýtal sa šokovaný Albus. Ginny sa potichu rozosmiala.
„No vidíš, že si unavený. Nie, neznamená to, že nemáš chodiť domov. Si tu doma a príď kedykoľvek chceš, ja budem len rada, ale nechcem, aby si sem chodil s pocitom, že musíš prísť na nás dohliadnuť. Ja aj tvoje sestry sme v poriadku, skutočne.“ vysvetlila mu.
„Aha. Ale veď ja chodím domov preto, že chcem.“ vravel, ale jeho tvár zalial rumenec. „No dobre, chcem byť s vami, aby som si bol istý, že je všetko v poriadku. Ale tak by to malo byť, nie?“ pozrel na ňu a ona si povzdychla.
„Občas mám pocit, že si v tomto ohľade snáď horší než tvoj otec.“ povedala a obaja sa zasmiali. „A teraz už choď spať. O ktorej musíš ísť do školy?“
„Zajtra si môžem urobiť voľno.“ odpovedal a unavene zívol.
„Výborne, takže sa poriadne vyspíš. Dobrú noc, Albus.“
„Dobrú noc, mami.“ rozlúčil sa a dal jej pusu na tvár. Potom vyšiel po schodoch. Cestou do svojej izby nakukol do izby dvojičiek, ktoré spokojne spali, a tak aj on pokojne mohol zložiť svoju hlavu na mäkký vankúš a nechať sa unášať do ríše snov.
Jedného večera na sklonku novembra, keď Albus so Sandrin vychádzali z riaditeľne s novým variantom lektvaru pre Scorpiusa, vyšla spoza rohu Lilly a zastúpila im cestu.
„Čo tu robíš, Lilly? Už je dávno po večierke.“ pokarhal ju brat. Až doteraz sa mu viac menej úspešne darilo sestre vyhýbať. Denne od nej dostával listy, v ktorých ho prosila, aby mohla Scorpiusa vidieť, no on si nebol istý, či je to bezpečné. Prvý variant lektvaru, ktorý sa im konečne podaril minulý týždeň, Scorpiusovi nevyhovoval. Albus samozrejme nechcel experimentovať priamo na ňom, a tak ešte raz navštívil tmavú uličku v Edinburgu. Dalo by sa povedať, že na neznámeho upíra pôsobil lektvar celkom dobre. Držali ho pár dní v jednej z prázdnych miestností Škriekajúcej búdy, keďže tá už bola chránená kvôli Scorpiusovi. Keď sa ani po troch dňoch u upíra neobjavili žiadne vedľajšie účinky, ba naopak, lektvar znížil jeho hlad po krvi a dotyčný sa ponúkol, že s nimi bude naďalej spolupracovať na vývoji, aj keď to znamenalo, že sa stal ich pokusným králikom, ako s obľubou sám seba označoval.
Samuel, tak sa ten upír volal, býval obchodníkom a potom sa, čo ho napadol upír a premenil sa, pridal do ich spoločenstva. Poznal medzi ostatnými aj pár tých, čo ešte nemali myseľ celkom zatemnenú zabíjaním a presvedčoval ich, že ak by sa im podarilo ten lektvar skutočne vyvinúť tak ako plánujú, mnohí by oň určite záujem prejavili.
Asi po týždni, ktorý strávil Samuel užívaním lektvaru sa Albus rozhodol podať ho aj Scorpiusovi. Lenže očakávané zlepšenie sa nedostavilo. Scorpius začal trpieť nevoľnosťou a cítil sa oveľa horšie. Mohli byť radi, že ho to rovno nezabilo. To ich však priviedlo na myšlienku, že vymyslieť lektvar tak, aby bol účinný na každého upíra rovnako, bude takmer nemožné.
Práve v ten večer sa chystali dať Scorpiusovi nový variant, ktorý, samozrejme, predtým vyskúšal aj Samuel a rovnako ako predtým, pocítil ešte väčšie zlepšenie.
„Chcem ho vidieť, Albus. Prosím! Vyhýbaš sa mi, neodpovedáš na listy… je to s ním naozaj také zlé?“ spýtala sa Lilly.
„Scorpius je v poriadku, skúšame niekoľko variantov lektvaru a ešte sme, žiaľ, neprišli na nič, čo by zabralo. Nechcem, aby si tam chodila. Teraz to nie je bezpečné.“ odporoval jej brat.
„To už nebude nikdy, uvedom si to. Aj keď vymyslíš ten hlúpy lektvar, Scorpius zostane upírom. To sa nikdy nezmení a ja budem žiť v neustálom strachu o neho.“ vzlykala Lilly, neschopná ďalej v sebe dusiť svoje pocity. Sandrin sa nenápadne vzdialila a nechala ich osamote. Keď však zašla za roh chodby, začula vzďaľujúce sa kroky. Niekto ich zrejme sledoval a teraz sa dal na útek. Už-už sa za ním chcela rozbehnúť, ale začula za sebou kroky. Bol to Albus s Lilly, ktorá sa skrz slzy konečne trochu usmievala. Sandrin hneď pochopila.
„Si si istý, že je to dobrý nápad, Albus?“ spýtala sa pochybovačne.
„Ja neviem, Sandrin. Ale možno má pravdu, možno to nikdy nebude dostatočne bezpečné a ja jej to neodkážem odmietnuť.“ odpovedal. Oslovil ju krstným menom a premýšľal, ako to znelo. V ten večer ho totiž požiadala, aby prestal s tým oficiálnym oslovením - pani profesorka, keďže spolu trávia viac času ako spolupracovníci než ako učiteľka a žiak.
„Tak poďme, inak sa tam tí dvaja zbláznia.“ vyzvala ich a pri slove dvaja sa Lilly viditeľne zachvela. Albus jej prezradil, že okrem Scorpiusa je v Škriekajúcej búde aj Samuel. Ten však už nie je nebezpečný, pokiaľ si nezabudne vziať svoju dennú dávku lektvaru.
Keďže si Albus neželal, aby Lilly zostala vonku sama a dnu ju odmietal pustiť skôr, než sa presvedčí, že je všetko v poriadku, zostala s ňou Sandrin pred starým rozpadnutým domom. Albus najprv skontroloval Samuela. Postarší muž sedel v rozpadajúcom sa kresle a niečo čítal.
„Ahoj, Sam. Všetko v poriadku?“ spýtal sa Albus, keď vošiel dnu s prútikom v pozore.
„Ahoj, Albus. Samozrejme, lektvar som si zobral, ak sa pýtaš na to.“ odpovedal a na jeho prepadnutej tvári sa zjavilo niečo, čo nápadne pripomínalo úsmev.
„To je dobre, takže nič nepotrebuješ? Dnes chceme vyskúšať lektvar u Scorpiusa, takže tu budeš musieť zostať sám. Ale snáď zajtra sa k nám môžeš pridať.“
„Isteže, nerob si starosti. Kdesi som tu našiel túto mudlovskú knihu. Vraj Kladivo na čarodejnice, veril by si tomu?“ pokrútil pohoršene hlavou a pohrúžil sa do čítania.
Chlapec teda obozretne vošiel do druhej miestnosti, naplnil Scorpiusovi pohár svojou krvou a odklopil veko rakvy.
„No konečne, už som myslel, že ma tu dnes necháš zavretého celú noc.“ zavrčal blonďavý chlapec. Jeho pleť bola ešte bledšia než zvyčajne. Vpadnuté oči a kruhy pod nimi mu dodávali priam desivý výraz. Bez slova vzal do ruky pohár a vypil ho do dna.
„Prepáč, chystali sme pre teba ten lektvar a potom sa nám do cesty postavila taká malá prekážka.“ vysvetľoval, ale neprezradil, že tou prekážkou myslel Lilly čakajúcu pred domom.
„Myslíš, že to bude fungovať?“ spýtal sa, keď po chvíli pokojne sedel na stoličke pri stole.
„Trošku sme upravili jeho zloženie. Skús len dva hlty a uvidíme.“ podával mu zazátkovanú fľaštičku. Scorpius ho počúvol a naklonil si fľaštičku k perám. Tvár sa mu skrivila a Albus zbystril pozornosť.
„Nabudúce by si mohol pridať nejakú príchuť. Možno malinovú alebo jahodovú.“ povedal Scorpius s úškrnom.
„Haha, veľmi vtipné. Tak čo?“ spýtal sa Albus.
„No, zatiaľ….“ nestihol dopovedať. V poslednej chvíli dobehol k očarovanému vedru, do ktorého zvracal naposledy keď skúšal prvý variant. Albus nemeškal a naplnil ďalší pohár svojou krvou. To jediné minule zabralo a dúfal, že to pomôže aj teraz. Pomohlo. V tej chvíli si Albus niečo uvedomil a rozhodol sa zajtra niečo skúsiť.
„Takto sa asi nikam nedostaneme.“ povedal unavene Scorpius, keď sa trochu opláchol a sadol si vedľa neho. Aspoň, že svoju chuť po krvi už dokázal trochu kontrolovať.
„Niečo ma napadlo, hneď zajtra to vyskúšame. Uvidíš, to zvládneme. Chce to len čas.“ utešoval ho Albus a pomyslel si, že je dobre, že priviedol Lilly. Tá jediná teraz môže Scorpiusovi pomôcť, aby neprepadol depresii.
„Vieš, tá malá prekážka, o ktorej som hovoril, že nás zdržala…tak tá čaká vonku.“ povedal mu s úsmevom Albus.
„Čože? Chceš povedať, že… To nejde, na teba som si už zvykol a dokážem sa ovládať, ale keď tu bude ona… bojím sa. Nevoď ju sem!“ vystrašene cúval dozadu.
„Ty ju nechceš vidieť?“
„Že nechcem? Celé noci netúžim po inom, ale nechcem jej ublížiť.“ povedal so zúfalstvom v hlase.
„Scorpius, dokážeš sa ovládať dosť dobre, takže to určite zvládneš. Navyše, zostanem tu s vami, keby sa niečo zvrtlo a okamžite ju odtiaľto odvediem pri náznaku nebezpečenstva.“ vysvetlil Al.
„Naozaj? Určite to pôjde? Chcem povedať…skutočne ju môžem vidieť?“ jachtal a tentoraz jeho oči po dlhom čase nevyzerali prázdne.
„Idem po ňu. Pre istotu by to možno chcelo urobiť kruh z prášku sušených ruží.“ navrhol Albus a Scorpius sa bez protestov postavil na miesto, kde kruh tvorili. Netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu a čakal, kedy sa vo dverách konečne zjaví tá, po ktorej tak veľmi túži.